Prvý aprílový deň sa budím na ťukanie dažďových kvapiek o palubu lode. Dokelu. To zas bude deň. No… vyhnúť sa tomu nedá, čím skôr to začne, tým skôr to skončí. Opäť ranný organizovaný chaos, moje náznaky rehabilitačných cvikov ramien, kávička, obliekame sa vychádzame z útulného, zohriateho priestoru na palube do dychravého počasia a desiatich stupňov nad nulou. Dnes som na rade ja, ten lapaj Peter sa bude presúvať vo vykúrenom aute.

Obdivujem Miloša. Je na palube celý čas, stále za kormidlom, nechce sa ani nechať vymeniť. Má už dosť cez sedemdesiat, ale jeho ranný elán pri vstávaní je závidenia hodný. Hlasne si vyspevuje, plný elánu len čo otvorí oči. Pripomína mi Jaromíra Hanzlíka a jeho nezabudnuteľnú postavu Pepina v českom kultovom filme „Postřižiny“. Jeho radosť zo života je inšpirujúca.

Naobliekaní sa odväzujeme a ďalší denný trip začína.

Nasleduje, nechcem povedať rutina, ale čosi tomu veľmi podobné, povýšené o ostražitosť. Chvíľa relatívneho kľudu je, keď nevidíme za sebou, alebo pred sebou žiaden „náklaďák“. Tu na Rýne je to ale zriedkavo, vládne tu frmol. Milošova prítomnosť za kormidlom robí, mne určite, život jednoduchším. Ono, to neznamená, že sme v jednom strese. Plavbu si užívame, je to nádhera. Len to počasie. Kto by si pomyslel, že poplávame cez veľkomestá, ako Duisburg, Dusseldorf, a teraz Kolín. No paráda. Aj keď je pod mrakom, prestáva pršať. Vzdávame vďaku ministerstvu dažďov.

To nás čaká Bonn, Koblenz, Mainz… Samé perly, teda ak to dáme hore prúdom. Poobede, okolo piatej, sme na kilometri 677. Tu je marínka pri meste Porz, náš dnešný ciel.

Dnes to vydalo na 29 kilometrov. Menej ako obvykle, musíme sa ale prispôsobiť možnostiam uviazania sa v bezpečnom prístave. Ten ďalší by sme dnes nestihli, je priďaleko a v noci malé plavidlá majú zákaz plavby. Pre veľké lode sme my prakticky neviditeľní, odhad smeru a vzdialenosti je pre nás skresľujúci a nebezpečenstvo tragédie veľké. Úrady o tom asi vedia svoje a plavbu pre nás a nám podobných múdro zakázali.

Do označenej kóje sme najprv pristáli predkom, ale Hafenmaister nám kázal sa otočiť a nacúvať. Položený sťažeň totiž prečnieval cez mólo a ohrozoval by ľudí idúcich v noci z občerstvovacieho zariadenia.

Ach to cúvanie… Tá loď ma naozaj neposlúcha, bez ohľadu na smer kormidla si to naviguje kam chce. Pokus so závesným motorom bol tentokrát úspešnejší ako v Dusseldorfe, podarilo sa nám pri cúvaní jeho natáčaním v spolupráci s Milošom za kormidlom celkom odborne zaparkovať.

Kamarát Dodo mi práve na FB napísal, že v mojich príspevkoch je málo šťavy. Tak ja neviem… Vo mne prevláda hlboké presvedčenie, že práve strohé popisovanie našej Odysey nám dáva punc neohrozených hrdinov. Pravda nedá sa na to ale spoľahnúť. Jednako však… Ten potvorský Dodo ma núti zamyslieť sa nad sebou. Ja sa polepším, budem sa snažiť, len nechcem si vymýšľať.

Na záver rekapitulačné schémy…