14 Stornoway – Oban

Prvé tri hodiny po odviazaní sa zo Stornovay sme išli v bezvetrí, s použitím motora, kontrolujúc pomaly každých päť minút, či a ako veľmi tečie voda z chladiča.

Okolo obeda jemne sfúklo zo severozápadu a štyrmi uzlíkmi sme sa približovali ku ostrovu Sky.

Keď motor vychladol, bližšie som sa pozrel na problém z chladičom. Dokelu, veď to je iba hadička! Za SK páskou je natrhnutá.

No, lenže takú nemáme. Spomínam si, ako sme v Kanade páskou prekryli únik morskej vody v zlučovači výfukových plynov a morskej vody. Páska je stále no lodi, berieme aj epoxy a po jeho vytuhnutí to voľajako, Lubo zozadu motora, ja z jeho boku, pásku obmotáme a pridáme aj hliníkovú, ktorú sme nedávno kúpili. Voalá!!! Po naštartovaní a tlakovej skúške netečie! Teda zatiaľ. Ale môžeme sa hýbať vo väčšej pohode.

05 06 07

Konzultujem to s Johnom. Vraví, že v núdzi môžeme požiť hadicu na vodu, ono to chvíľu vydrží. A posiela návod, ako to máme osadiť tak, aby sa hadica nezlomila.

To sa už po takmer päťdesiatich míľach blížime ku prístavu Portree, kde sa uväzujeme na bójku.

Svieti nám slniečko, dookola samá nádhera, okolo nás sa pohybujú školské plachetničky.

Ráno, 26. júla, idem do mesta, nájsť autoservis, kde by mali hadičku, čo potrebujem. Motor ako motor aj tie v aute potrebujú chladiť. Jediný servis v blízkosti, čo som si vygúglil je kilometer od prístavu. Sadám do gumáku a idem na breh. Povinná fotka z brehu do zátoky

A po pätnástich minútach stojím pri rodinnom dome, kde je zopár áut čakajúcich na opateru. Som teda správne. Zvoním a na druhý pokus mi otvára rozospatý chlapík v pyžamových nohaviciach. Keď mu vravím, čo potrebujem. Odpovedá, aby som prišiel o hodinu. Tak cupitám naspäť ku brehu, bez toho sa zatiaľ viem zaobísť. Ešte čerstvé koláčiky ku kávičke na raňajky v miestom Co-ope a som na lodi. Pohľad do mobilu ma ale udivuje. Na FB je fotka Civetty, v tejto zátoke.

Post je od Mira Valáška, českého jachtára, ktorý je uviazaný neďaleko nás na plachetnici „Calluna“.

Tak to je ale náhoda. Výmena správ a onedlho sedím na káve u Mirka Valášeka

Miro žije v Anglicku a v lete žije na lodi. Nie je žiaden dychtivý zberač míľ, ako ja, jeho vzdialenosti jednotlivých etáp zväčša nepresahujú 10 míľ. Má rád krásne, niekedy aj ťažko prístupné miesta, kde si užíva samotu, kým sa k nemu nepripojí jeho priateľka, ktorá mu určite aj loď trochu uprace, práve tak, ako to potrebujeme aj my. Proste typický jachtársky bordel. Miro je chlap z toho správneho cesta a ja som opäť bohatší o jednu známosť. Po hodinke klábosenia sa lúčim, my ideme ďalej. Ešte sa navzájom pofotíme, poposielame si naše lode a už si to valím medzi Ostrovom Sky a Škótskou pevninou.

Dnes, 26. júla, máme ale medzi zastávku. Štyri míle mimo našej trasy leží hrad „Elilean Donan Castle“ Kto videl kultový film „ Highlander“ s Christoferom Lambertom, vie o čom hovorím.

Popravde, veľmi sa mi tam nechce, trochu je to tam úzke a k tomu prílivové prúdy. Ale je mi jasné, že doma foto hradu s loďou neurobím. Na lietanie s dronom dosť zamračené, ale vietor ok, tak sa do toho púšťam a vyšlo to.

Dokonca som sa už viem pristávať do ruky, takmer ako ma to učil Lukáš Bezila. Akurát ja na to potrebujem rukavice.

Sen splnený, nikto nás zatiaľ nezatkol za narušenie vzdušného priestoru a fujazdíme ďalších 18 míľ na juh do prístavu Mallaigh.

V najužšom mieste nám pomáha prílivový prúd, zdá sa, že sme počítali správne. Kým oproti vode máme päť a pol uzla, oproti dnu valíme takmer desať.

V tejto živej vode je naozaj živo a viac ako hodinu máme doprovod.

O dve hodinky neskôr sa uväzujeme na bójku v rušnom prístave Mallaigh. Miesto poznám, v októbri 2021 sme sa tu otočili s Ralfom, Júliou a Peťom, keď už bolo divoko na oboplávanie Britského ostrova.

Druhýkrát na tejto plavbe testujem nový elektromotor „Kicker“.

Tento malý elektromotor ma zaujal na výstave v Dusseldorfe. Keby som mal pomenovať jeho výkon v konskej sile, hádam jeden a pol koňa. Čo ma na ňom ale zaujalo je jeho obsluha a hmotnosť. Baterka je priamo v nohe motora, vydrží pri priemernom režime jeden a pol hodiny. Mňa ale oslovila najviac jeho hmotnosť, 4,5 kilogramu. No nekúp to….

Ďalšie ráno, 27. júla pokračujeme v krasojazde. Tak trochu sa ponáhľame, do Obanu má prísť v piatok, teda ďalší deň Braňo Zemanovič. Nič sa nedeje, stíhame. Po 24. míľach sme na bójke v známej turistickej Mekke, Tobermory, opäť na bójke.

V zátoke je pre navštevujúce lode 24 bójok a všetko plné. Uväzujeme sa na lokálnu bójku v nádeji, že nás do zajtra rána nikto nevyhodí. Ono to aj vyzerá, že dlho ju nikto nepoužíval.

V piatok ráno si ide zabehať cez mestečka, kde som bol pred dvoma rokmi, ku majáku pri vstupe do zátoky. Tam a späť to bolo 6 kilometrov krásnou lesnou cestou po vrstevnici. Predbiehalo ma, alebo išlo oproti niekoľko bežcov, oveľa svižnejším tempom, ako bolo to moje. Veď vydržte, dočkáte sa…

K lodi to išlo okolo miestnej pálenici whisky, Lubovi som kúpil 10 ročnú, ako ma požiadal.

Návšteva recepcie prístavu, kde som zaplati poplatok za bójku, ktorá im nepatrila. Ale nikto nám nebude nič vyčítať a slušnosť sa tu nosí. Na lodi som upiekol chlebík, kvôli prúdom odchádzame až na obed.

O jednej sa odväzujeme z bójky a vchádzame do kanála medzi ostrovom Mull a pevninou. Do Obanu je to 24 míľ, nič komplikované.

A predsa… Kontrolný pohľad do motora spôsobuje šok. Opäť je tam mokro. Tentokrát ale nie naša slávna hadička, teraz iná gumenná potvora, z ktorej strieka tenučký gejzír. Našťastie to vieme dať dokopy. Otáčame loď, vraciame sa k našej bójke. Po vychladnutí motora demontujem hadičku, z príruby, kde to tieklo. A niet divu, že to tak bolo…

Hadičku sme skrátili, nadávajúc na blbý prístup sme ju osadili, zatiahli sk páskou a odskúšali. Všetko opäť ok, odväzujeme sa a frčíme do Obanu.

Opäť tu nie je voľná vizitorská bója. Braňo už na nás čaká v miestnom sailing klube, kde vlastnia lokálne bójky. S komodorom dohodne, kde sa môžeme uviazať a zanedlho som ho priviezol na gumáku na loď.

V sobotu ráno som si bol zabehať, poobede išli chalani pozrieť do miestnej whiskárne a ja som pracoval na tomto článku. Večer sme opäť dostali návštevu. Susan Cooper, ktorá pred rokom bola jedenásť týždňov na lodi, od Orknejov po Špitzberhy a Tromso, nás prišla pozrieť. Ako sa patrí, navarirli sme čosi slovenské, bryndzáky.