Do útulného mestečka Campbeltown v perfektne chránenej zátoke sme prišli o šiestej poobede v piatok, 3.septembra. Plavba bola vačšinou na motore, ale predsa len sme na dve hodinky mali možnosť vyskúšať si novú plachtu.

Nakoľko predpoveď na dnešnú etapu nevetrila žiadnu divočinu, naopak, rovnú vodu, zvíťazila naša pohodlnosť a bicykle sme priviazali na palube.

Ešte večer predtým som zatelefonoval do mariny, že tam prídeme. Jasne, žiaden problém, dostali sme odpoveď. Už v zátoke, pár minút pred pristátím som volal opäť a o desať minút nám už chlapík pomohol uviazať sa.

V sobotu ráno som, opäť hnaný svojou jachtárskou paranojou, začal hľadať miesto, kde vymením plynovú fľašu. Mám síce ešte dve plné, to je zhruba na štyri týždne, ale čo je doma, je doma….S Peťom asi po hodine a obehnutiu piatich miest sme bez sa úspechu vrátili do maríny, aby sme sa od správcu dozvedeli, že fľašu nám vymení on. Kokso…. Je to doma, ale štyridsať libier je zas mimo domu. No…. čo už…. Plynu je teraz toľko, že by to malo vydržať do času, kým sa vrátime domov. Marina sa mi páči. Miesto chránené voči vetru a vlnám zo všetkých strán, mólo úplne vnútri zátoky. Pýtam sa, či sa tu dá prezimovať. Samozrejme, znie odpoveď. O chvíľu už držím v rukách cenník a pohľad je to príjemný. Ceny oproti ostatným, vychýreným marínam v Škótsku sú menej ako polovičné.

Aby som totiž upresnil možnú zmenu plánov. Pôvodne sme mali prísť do Nórska, Stavanger. Vlastne to ešte stále tak trochu platí. Ale…. Pre Nórsko sú Britské ostrovy v červenej farbe a treba ísť do karantény. Tá nie je možná na lodi, musí sa ísť do vládou schváleného hotela. Keďže tie sa prestali v tomto prípade riadiť rovnováhou dopytu a ponuky, zrejme by sme sa nedoplatili. Ostatne ako aj nekresťanská cena za povinné testy zakúpené v Anglicku a Škótsku. Samá radosť pre jachtára…. Preto zvažujeme prezimovanie v Škótsku, Nórsko môže jeden rok počkať. Maríny sú tu dobre vybavené, možnosť prezimovať je. Pre informáciu, ceny približne polovičné ako v Chorvátsku. No a kde teraz sme, je to štvrtina. Pýtam sa správcu, čo mám urobiť, ako sa rozhodnem prečkať zimu tu. Zavolať mi, znie odpoveď. Na ďalší deň som naplánoval bicyklovú túru. Cez štyridsať kilometrov s prevýšením 700 metrov. Správca má bicykle na požičanie, tak ideme v trojici.

Na tom biku sa hádam nedá nekochať ani smerom do kopca.

A toho živočíšstva. Všade kravičky, ovce a kozy.

Napadá ma, ako sme so Stenlym Zelenským pred dvadsiatimi rokmi kotvili, vlastne kempovali, s Orechovou škrupinkou na východnom pobreží ostrova Cres, v Chorvátsku. Ovce, čo sa tam pásli pili morskú vodu. Neskôr som si prečítal, že ich organizmus dokáže oddeliť soľ od vody… Dokelu, veď keby sme to vzali na loď, možno by sme to vedeli použiť ako odsoľovač. Keby sme vzali také odsolovacie zariadenia dve a jedno by sa pokazilo, vedeli by sme to aj celkom slušne recyklovať. No…. toto ostane v teoretickej rovine, ale pri šlapaní hore kopcom mi táto úvaha slušne skrátila čas.  Kukám, že Ralf zastavil a hrabe sa v kríkoch. Vedľa cesty sa to priam hemží černicami. S Peťom sa pridávame.

Zrazu počujem vľavo od seba nejaké praskanie a dutý zvuk, ako keď niekto spadne z prvého poschodia. Kukám na Peťa a jeho nikde. Priam zmizol z očí. Čo ho tie kríky zjedli? Napadá ma film „Adela ještě nevěčeřela“. Jéjda… Tak predsa je to len pravda??? To už zospodu podo mnou počuť hlasité komentáre, nie práve v spisovnom slovenskom jazyku. Neuveriteľné, Peťo sa prepadol do jarku pri kríkoch a ten jarok má hádam hĺbku dva metre. O sekundu na to sa už s Ralfom hlasne rehoceme, zatiaľ čo Peťo vylieza von.

Ralf si neodpustí poznámky typu „treba jesť plody a nie korene“, alebo „Peter, tam dole je toho viac?“ Smiali sme sa na tom ešte večer a smejem sa na tom ešte aj keď to píšem. Ach tá škodoradosť. Ale Peťo to vzal s humorom,  zabával sa tiež. Nasledujúce ráno, 5. septembra, sa o ôsmej ráno odväzujeme. Chceme plávať na ostrov Islay, ktorý pre svoje množstvo destilovní whisky láka najmä Ralfa. Zelená línia je etapa z Rhu do Campbeltownu, červená na nás dnes čaká.

Cíp, okolo ktorého ideme plávať sa volá „Mull of Kyntire“ a je známy svojimi silnými prúdmi. Našťastie, máme múdru knihu, ktorá mi vraví, že z Campbeltownu musíme odísť 4 hodiny pred vysokou vodou v Greenocku. Stačí sa už iba pozrieť do aplikácie Navionics a vieme, že príliv tam vrcholí o 12:05. Pre nás teda platí ôsma hodina ráno.

Ono to fungovalo. Najprv na motore proti slabému vetru. Ako naberal na sile, my kopírujúc pobrežie, mali sme ho stále viac z ľavoboku, kým sme nevytiahli prednú plachtu, zapli windpilot a nedoplachtili do Port Ellen na ostrove Islay.

Výpočty boli správne. Vlastne to vypočítali múdre hlavy dávno za nás, my sme to iba nepoplietli. Valili sme si to naozaj slušne, miestami takmer deväť uzlov.

Na chvíľu sa k nám pripojila delfínia rodinka aj s dorastencom.

Neskoršie popoludnie sme sa po štyridsiatich míľach uviazali v Marine v Port Ellen na ostrove Islay, kde nás čakal uvítací výbor.

Víta nás starší pán, ukazuje kde sú záchody a sprchy. Je tam aj obálka, do ktorej máme dať peniaze, keď budeme odchádzať. Účtujú 25 Libier na deň. Ralf sa ho pýta, kde je výrobňa známeho škótskeho nápoja, ktorého história, tradícia a chuť pomáhala hýbať dejinami. Vraj ich tu je naokolí jedenásť. Zajtra bude nabitý deň.