27. Plavba na Špitzbergy

„Es ist so weit“, nadišiel čas, ako vravia nemci. Predpoveď počasia, teda hlavne vetra vyzerá sľubne. Práve sa prehnala tlaková níž, vlastne ona ešte tak trochu vyvádza na západ od nás. Vietor nemá byť tragický, hlavne nebude fúkať z nesprávneho smeru. Teda nemalo by, na predpoveď sa nedá nikdy poriadne spoľahnúť, aj keď moje skúsenosti s aplikáciou „Predictid wind“ sú o dosť viac, ako viac-menej pozitívne. Susan chce vidieť mapu vetrov, chce byť informovaná. Ralf a Uwe sa nanič nepýtajú, proste berú na vedomie moje rozhodnutie. Možno je to tým, že mi už po tých spoločných plavbách veria, alebo si to v kajute sami preverili. Pravdepodobne oboje.

Chlapci ešte včera zalátali moje škrabance z Faerských ostrovov. Môj epoxid, čo bol na lodi, stvrdol na kameň, chalani nelenili a vybehli do obchodu, zohnať čosi použiteľné.

Ono to totiž neboli iba škrabance z Faerských ostrovov. Pri predvčerajšom pristávaní sa im lenilo preskočiť z móla na breh. Frajersky, kovbojským štýlom prehodili uväzovacie laso z lode na pachoľa, v perfektne zosynchronizovaní.

Ale…, čo čert nechcel, fendre vyskočili na mólo, a v drevenom laťovaní móla trčal klinec, ktorý urobil slušnú ryhu do trupu lode. Kukám na nich a pýtam sa, „kde udělali soudruzi z NDR chybu“. Normálne by mali vyskočiť z lode na mólo s lanom a kontrolovať trup, prípadne ho odtláčať, keby čosi. Mlčia, sú si vedomí svojej chyby. Preto ani nemusím vravieť, čo treba urobiť, sami sa chopili iniciatívy.

7. júla 2022 opúšťame malebný prístav Skejrvoy, náš posledný na nórskej pevnine.

Za mólo s elektrikou platíme hotovosťou štyristo korún, teda štyridsať Euro za dve noci. Obálku, kde vypíšeme naše údaje nájdeme v schránke pri vstupe na mólo. Vložíme cash, zalepíme a vhodíme do schránky so zámkom hneď vedľa.

V kajutách máme poriadok, komínky zarovnané, nič nám nebráni odviazať sa.

Ralf a Uwe ešte riešia posledné administratívne záležitosti a Susan kontroluje, či v kuchyni nebude niečo lietať.

Pohľadmi na úchvatné scenérie sa lúčime s pevninou a užívame si posledný kľud. Akoby nám tie hory šepkali, aby sme sa čoskoro vrátili. To máme aj v pláne.

O dve hodinky sme na otvorenom mori a začína sa jachting.

Uwe vyťahuje udicu, čo si priniesol a sľubuje večeru. Zdržujem sa poznámky, že asi nič nechytí. Verím totiž slovám Jana Adamove, že tunajšie ryby treba chytať pri rýchlosti maximálne dva uzle, alebo vyhľadať podmorský kopec, ktorého vrchol je okolo dvadsať metrov pod hladinou. Tam prúdi voda, tam by mala byť večera. Tak to bolo aj pred dvoma dňami. Ťahali sme návnadu celých päťdesiat míľ bez výsledku. Pred vstupom do prístavu kukám na podrobnú mapu dna a zamierim loďou na možné miesto výskytu rýb. Zapínam echopilot a hľadám čmuhy na obrazovke, ktoré by mohli byť ryby. Vravím Uwemu, či ešte neskúsime. Vyťahujem svoje náradie a spúšťam návnadu do vody. V priebehu pol hodiny sme mali štyri malé kusy a jednu slušnú tresku. No… to bolo predvčerom, teraz je teraz…

Za dva dni plavby sme “ulovili” štyri mohutné trsy morskej trávy a Uwe pokazil svoj navijak. Teraz je v činnosti moja palica, zatiaľ  žiadna tráva. Akurát delfíny sledujú našu márnu snahu, vlastne sú na nás prilepení už druhý deň.

Tak sme odkázaní na našu, vlastne na nemeckú kuchyňu. Chlapci doniesli nemecké klobásy, ja mám na lodi kyslú aj červenú kapustu. Večer to tu rozvoniava. Pečená klobása, dusená kapusta a zemiaková kaša. Ďalší večer, keďže tie ryby nemáme, náhrada je varené vajce, horčicová omáčka a varené zemiaky. Ja sa prezentujem palacinkami na raňajky a sviečkovou z trvanlivých zásob s cestovinou. Dokonca sa mi podarí urobiť si radosť praženičkou.

More nám pripomenie našu pominuteľnosť. Pozornosť priťahuje kŕdeľ vtákov na hladine. Najprv ma mykne, pozorujem čosi ako útes neďaleko nás. Potom ale definujeme plávajúci predmet na hladine, mŕtvu veľrybu.

Aj keď sme od toho sto metrov, predsa len to bola tesnotka. Nechcem si predstaviť, keby sme do tej niekoľko tonovej masy narazili. Odmietam ísť bližšie. Prieči sa mi skúmať horu mŕtveho mäsa na hladine. Akoby som tej veľrybe nechcel brať dôstojnosť počas jej poslednej plavby.

O nultej hodine a minúte 10. júla, striedam Uweho na hliadke. Plavíme sa rovno na sever, slnko je pred nosom vo svojej najnižšej polohe toho dňa. Na Špitzbergy nám chýba dvesto míľ. Vychutnávam si horúci čaj.

Toho dňa sme mali aj menší poplach. Vyhrievam si zadok na záchode, miestnosť je totiž najteplejšia v lodi. Je tu vývod z naftového kúrenia, priestor malý, radosť sem chodiť. V tom zaregistrujem spustenie sa núdzového čerpadla. Premiestňujem sa do salónu a vidím, že svieti červené výstražné svetlo. Dvíham podlahu, dokelu… dosť vody. Ocutnávam… sladká. Ok, tep sa spomaľuje, infarkt opäť raz oddialený. Ralf s Uwem nečakajú na povzbudenie a okamžite sa púšťajú do vysušovania.

V systéme to nebude, to by sme počuli čerpadlo v snahe ho natlakovať. Nakoniec sme toho Grimliho objavili v odtoku z nového umývadla v kuchyni.

Prietoková skúška ukázala celkom slušný únik, napokon, vyliali sme šesť plných vedier. Menili sme to na Islande, priznávam, odtok som robil ja.

Keď boli moje deti malé, Janka mala okolo päť rokov, lyžovali sme na krátkom svahu v Kežmarku. Permanentky boli kusy natlačeného papiera a vlekár štikal jednotlivé jazdy. Zrazu Janka pribehla so strašným plačom, že ujo preskočil jednu jazdu a tak jej štikol vlastne dve. Violka spravodlivo nabrúsená išla za ujom vlekárom robiť poriadky. Ten lakonicky, so slovami „chyby še robá“ pustil Janku na vlek bez dierky v lístku a všetko bolo opäť v poriadku.

Správne. Chyby še robá. Aj ja som pochybyl pri montáži umývadla, našťastie žiadna škoda sa nestala.  

Opäť to bolo pol na pol s plachtami a s motorom. Predpoveď vetra som cez Iridium sťahoval dvakrát denne. Krížik na mapách označuje našu polohu v danom čase.

11. júla krátko poobede sme sa po štyroch dňoch plavby uviazali na móle v meste Longyearbyen, Špitzbergy. Z Nórska sme preplávali 540 námorných míľ. Na moje prekvapenie je tu celkom plno.