4. Orknejské ostrovy

Posledný aprílový deň a prvý môjho pobytu na Orknejoch so si hneď z rána išiel zabehať.

Namieril som si to popri trajektovom prístave do úzkej uličky Victoria Street, ktorá je hlavnou tepnou mesta. Čo sa týka behu, nič moc. Často som stál a vyťahoval mobil a fotil pokojnú, ospalú rannú atmosféru mestečka, v ktorom žije, ako som sa dočítal dve tisíc obyvateľov.

Mestečko žije turistikou a rybolovom. Vidím rovnaké klietky, aké nám narobili problémy pri našej plavbe v Kanade do Nového Škótska. Teda vlastne bóje na hladine, ku ktorým boli pripútané.

Vtedy to bolo naozaj o držku. Do vôd Nového Škótska sme vtrhli na obed. Bola hmla, fúkalo dvadsať uzlov do chrbta a nemohli sme ísť na plachte. Tie bóje boli všade a navyše ich bolo zle vidieť. Išli sme pomaly na motore, vykúkajúc z kokpitu a kormidlom robiac slalom, na ktorý by sme nezmohla ani Vlhová. Veď sme aj tri bójky trafili, rezali laná a spätne ich zväzovali, aby sme rybárom nenarobili škody. No proste horor…

Nuž… včera to zďaleka nebolo tak husté, ale nejakým tým rybárskym bójkam sme sa vyhýbali. To už zasa vydychujem pri pomníku polárneho bádateľa Johna Rae,

Tento rodák z Orknejov sa zúčastnil niekoľkých expedícií do Arktídy. Pri pokuse nájsť Franklinovu expedíciu prešiel osem a pol tisíc kilometrov pri severných brehoch Kanady. Bol to on, kto zistil, že zem kráľa Wiliama je ostrov a objavil tak posledný neprebádaný úsek Severozápadnej cesty. Cez úžinu medzi Ostrovom a kanadskou pevninou o päťdesiat rokov neskôr preplával Amundsen ako prvý so svojou posádkou cez severozápadný prieplav. Beh končím vyberaním propagačných letákov v trajektovej budove, ktorá je hneď vedľa maríny.

Chlapci sa prebrali k životu a na lodi to kypí živou debatou, čo si dať na raňajky. Problém sa vyrieši pri kávičke, vyhrala praženička. Ideme na autobus do hlavného mesta ostrovov, Kirkwall, kde žije cez sedem tisíc domorodcov. Mimochodom, celé súostrovie má 21 349 obyvateľov podľa posledného ščítania v roku 2011. Tí obývajú dvadsať z približne dvadsať zo sedemdesiatich ostrovov v mierne oceánskom podnebí. Rozloha súostrovia je približne 990 km². Najväčší ostrov, Mainland, má rozlohu 532 km². Čierna línia je trasa môjho bicyklovania nasledujúci deň.

V Kirkwalle sme si požičali auto. Pokukali sme po meste, ktoré zdobí jeho prekrásna katedrála obkľúčená historickým cintorínom

a navštívili sme miestnu pálenicu whisky. Už ani neviem aká to bola značka, ale v podnikovej predajni sme strávili asi polhodinu, kedy Lubo a Braňo vyberali kvalitné fľaše s dokonca 55% obsahu severskéj tekutiny šťastia. Mňa najmä upútala autoznačka pri východe.

Na sviatok práce, 1 mája 2022 som dôkladne skontroloval predpoveď počasia. Silne zamračené, možno občasné mrholenie a južný vietor. Nechal som sa chalanmi odviezť na Južný cíp Ostrova South Ronaldsay odkiaľ som plánoval bicyklovať až k lodi. Je to cez 60 kilometrov a 700 etrov prevýšenia, tak mi ukázala moja cyklistická aplikácia. No dobre, ale asfalt a vietor v chrbte. Takto s tým vybabrem..

Pred obedom sme boli na mieste a moja túra sa začala. Fúkalo správne, ale tá zima…

Bola to super túra, a vôbec mi nevadila zima, vietor do chrbta som vlastne ani necítil a bolo čo okukovať. A nakoniec sa aj vyčasilo.

A tej zveri naokolo… Hlavným sektorom miestneho hospodárstvo je poľnohospodárstvo.

Ostrovy sú známe aj využívaním obnoviteľných zdrojov energie, ktoré plne pokrývajú miestnu spotrebu elektriny. Veterné elektrárne vidím každú chvíľu, a vyskytne sa aj fotovoltaika. Tak asi to bude pravda. Slnka majú síce okrem letných mesiacov pomenej, ale vetra je tu habadej.

Na mapke pod číslom 6, 7, 8 sú umelo vytvorené hrádze, takzvané Churchilove bariéry. Ostrovy boli počas oboch svetových vojen dejiskom nejednej námornej bitky. Základňa v v lagúne Scapa Flow zohrala veľkú rolu v obrane Britských ostrovov a námorných ciest počas 1. a 2. svetovej vojny. Slúžila k ochrane námorných ciest pred nemeckou flotilou. . V rokoch 1918–1919 tu bola internovaná nemecká flotila, ktorá bola na protest proti podmienkam Versaillskej mierovej zmluvy potopená 21. júna 1919 svojimi posádkami.

V roku 1949 sa nemeckej ponorke podarilo prejsť úžinami do lagúny a torpédovať britskú vojnovú loď Royal Oak, ktorá sa za 23 minút potopila aj s 832 členmi posádky. Briti následne v troch prieplavoch potopili niekoľko lodí, aby znemožnili ponorkám prechod do Scapa Flow. Ponechaný bol iba vstup z juhu. Vraky vidieť dodnes.

Dnes Churchilove bariéry spájajú južné časti súostrovia s hlavným ostrovom. Ich existencia ovplyvnila prílivové prúdy, v lagúne nie sú takmer žiadne cítiť.

Na svahoch stoja zvyšky opevnení, ktoré chránili vstup do lagúny Scapa Flow.

Pri jednej z bariér je kaplnka, ktorú postavili talianski zajatci počas 2. svetovej vojny. Keďže na ostrovoch sú protestanti, katolíci sa nemali kde modliť za skoré skončenie vojny, návrat domov, šťastnú budúcnosť, rodinu a všetky tie ostatné veci, po ktorých normálny človek túži.

S načatým sedacím ústrojenstvom som sa šťastne dostal na loď. V pondelok som si zabehal, išli sme vrátiť auto, dali sme si kávičku a autobusom som sa odviezol domov.

Ešte som si všimol čosi, čo ma doslova vzalo za srdce,ale o tom porozprávam najbližšie.

3. mája 2022 chalani o šiestej ráno nastúpili na trajekt na pevninu. Odtiaľ desať hodín vlakom do Edinburghu, prespia a na ďalší deň letia do Bratislavy. Čaute chalani, ďakujem za super spoločnosť a pomoc.