1. september – Natankovane, plyn mame, vody plno. Zasobeni sme. A tak zase raz vyrazame dalej. Zajt 9.tej rano zacnu vypustat cez plavebnu komoru lod po lodi. My sme na plane o 9.30. O jedenastej je start. Pocasie je stabilne, vetra malo. Prve dva dni pravdepodobne na motore. Potom ma zacat pomalinky prifukovat, aspon vyskusam novy genaker. O 300 mil mame v ceste ropne a plynove plosiny, tak musime davat bacha, aby sme nejaku nepotopili. Pri Bali zasa rybari a silne prudy. Nejako to hadam zmakneme. Tato cast je 990 mil, tak sa ozvem najskor 9.eho septembra. Drzte palce.

 

30. august – Mame za sebou dva intenzivne dni, pocas ktorych sme stravii cez 10 hodin v mikrobusoch, skoro vstavali, prazili sa na slnku a obdivovali vsetko okolo nas.

Vcera to bol “Richfield National Park”.

Toto nie je cintorin, ale “Manhattan” Tremitov, alebo obydlia “australskych bielych mravcov”, ktori, ako som si vyguglil maju k mravcom daleko. V kazdom pripade ziju v koloniach a stavaju si taketo “mraveniska” . Trva to vraj aj cez 100 rokov, tak asi sa tam vystriedalo hodne generacii. Zaujmave je, ze maju detske skolky, a ich vojaci sa v bojoch s mravcami zabiju a vlastnou krvou postriekaju nepriatela, ktoreho potom zabiju vlastni v domneni, ze to je super.

Okolo pobehoval klokan.

Ked sme sa blizili k miestnym vodopadom

uputali nas nielen skriekajuce obrovske netopiere nad hlavami,

ale aj upozornenie na zakaz kupania sa.

14, jula tam zaznamenali utok krokodila na kupajuceho sa ruskeho turistu. Sprievodkyna sice povedala, ze ho iba poskrabalo na kolene, lebo to bol sladkovodny a nie “Solties”, teda morsky krokodil, ktoreho sa naozaj treba bat. No neviem, ja by som sa bal aj toho sladkeho. Pri druhom vodopade sa uz dalo namocit, tak sme sa tam cvachtali a potom sli nazad do Mariny.

Dnes sme rano o piatej uz boli v mikrobuse do narodneho parku “Kakadu” , od lode 250 km, tak sme sa povozoli. Ale stalo to za to.

Videli sme miestnu umelkynu pri praci,

potom sa nas ujal domorody sprievodca,

ktory nas povodil po nedalekom kopci, poukazoval kresby na stenach a rozpraval pribehy s nimi spojene.

Na kresbe je vraj opisany zivot slavneho nacelnika. Ked zomrel, rodina ho nepochovala do zeme, vtedy sa to tak nerobilo. Dali ho do trhliny v jaskyni, jeho kosti sme si mohli pozriet aj my. Jeho rodina musela pozostatky strazit, aby ich neodniesli psi (dingo), kym neostali iba kosti. Az potom sa mohli vratit medzi ostatnych.

Toto je kresba rodiacej zeny. Kmene sa v minulosti nesmeli medzi sebou miesat. Dievcina na kresbe sa zalubila do mladika z ineho spolocenstva a bol z toho plod ich lasky. Hned po porode otec dievciny novorodenca, dievcatko vzal, zalozil ohen a chcel ho hodit do neho. Zrazu ho vsak chytila slabost a nevladal. Tazko ochorel na niekolko dni a dievcatko prezilo, lebo vsetci videli, ze ho strazia duchovia.

Kresieb bolo neurekom,

napriklad aj klokan.

Po udierani kamenom do dreva akehosi stromu zacalo z neho tiect “mlieko”

Toto obcerstvenie oddavna domorodci pouzivali uspesne na zahnatie smadu. Znalost ostala, ale oni dnes piju asi viac kolu a pivo. Maju sa celkom dobre, vstupne do parku na osobu 70 Australskych dolarov ide do rozpoctu miestnej komunity, ako aj 1% z vynosu uranovych bani v ich jurisdikcii, ktore su mimochodom najvacsie na svete. Fajcia Marlborky.

Kochali sme sa peknymi vyhladmi,

a dostali lepenaka.

Potom sme sa uz viezli domov. Ako pri ceste do parku, aj teraz sme sli cez brod potoka a hemzilo sa to tu krokodilmi. Auto nezastavilo, tak sme nemohli povyskakovat von medzi nich a robit foto. Iba spoza bezpecia skla.

Tych krokodilov je asi viac, ako u nas komarov pri Dunaji. Su naozaj vsade. K tejto riecke sa viaze jedna story z roku 2005, ked tuto splavovala na kajaku envirometalistka Val Plumwood. Krokodil zautocil na jej kajak, prevratil ho a zatal do nohy. Ked krokodil ulovi korist, zacne sa prudko tocit aj s nou, aby odrovnal akekolvek pokusy o odpor. Potom sa s koristou potopi a utopi ju, zavlecie medzi magrovniky, kde ju necha trosku prezriet a potom skonzumuje

Akokolvek, Val sa dokazala dostat po kolotoci na hladinu a chytit sa konara. Krokodil ju pustil, a pri snahe utiect cez bahno ju znova chytil a proces sa zopakoval. Envirometalistka (vyguglil  som si jej spoved), sa konara nepustila, podarilo sa jej vytrhnut z tlamy a dostat sa na breh. Nasiel ju polomrtvu po niekolkych hodinach na ceste ranger, ktory, ked videl jej prazdne auto, a neskor prevrateny kajak, ju hladal a zachranil. Tak sa objavio jedinecne svedectvo o tom, ako sa umiera v krokodilom objati.

Zajtra a pozajtra sport, nakup, cistenie spodku, skipers briefing, tankovanie a v utorok smer Bali, Indonezia.