Dva týždne po návrate z Anglicka sme dostali vzácnu návštevu. Po piatich rokoch, 2. júna, do Viedne prileteli Audrey a Jack Darville z Kentucky v USA. Poznáme sa pomaly dvadsať rokov. Jack plával so mnou cez Atlantik 2012 a o dva roky neskôr z Južnej Afriky na Grenadu v Karibiku. V roku 2019 sa do posádky pripojila aj Audrey a z Caicosu v Južných Bahamách spolu s Jackom a Rišom Outratom sme po piatich dňoch pristáli v Miami.
Dva dni v Bratislave ubehli rozprávaním, návštevou a zásobením sa v čokoládovni ILLUI, výhľadom z Devínskeho hradu na mimoriadne vysokú hladinu Dunaja.
Tie dva dni pomohli Američanom prekonať časový posun. Oni ale neprišli len tak. Keď sa dozvedeli o mojom pláne plávať naprieč Európou, okamžite sa chceli pridať. Tak sú teraz tu, plní očakávania. Najprv sa ale cestou zastavujeme na tri dni u dcéry Janky, ktorá už niekoľko rokov žije s Maťom a troma deťmi v Rakúsku. Tak sme sa vlastne spoznali. Janka študovala v USA a boli to práve Darvillovci, u ktorých bývala cez študijný program Erasmus. Tie tri dni u Janky sme strávili turistikou v prekrásnych rakúskych horách.
Potom prišlo neodvrátiteľné. V nedeľu 9. júna 2024 sme sa ocitli pred Trintellou, uviazanou v bývalom colnom prístave prerobenom na marínu v Mainzi, pri ústi rieky Mohan.
Dievčatá po vnútornej a vonkajšej obhliadke plavidla svorne konštatovali, že lodička je prekrásna, ale vraj hygienicky absolútne nevyhovujúca.
Súhlasím. Aj keď ja žiadne hygienické prekážky nevnímam, skúsenosť mi našepkáva, že senzory mojej polovičky sú iná liga. Ja s Jackom mám ale iné starosti. Kontrola tesnosti hriadeľa pri prechode cez trup je uspokojivá, ale novou pumpou sme natlačili vazelínu do maznice, kým sme ju nevideli vytekať vo vnútri trupu.
Tesnenie je staré, roky sa nemazalo. V Bratislave to budem musieť vymeniť, ale nateraz to drží a budeme denne robiť kontroly. Skontrolovali sme olej v obidvoch motoroch, oba sme naštartovali. Fajn.
Nie je to ale jediný problém, ktorý nám robí starosti. Vysoký vodný stav nie je len v Bratislave. Riečny kapitán Miloš posiela fotky zo svojej plavby na obchodnej lodi v Holandsku a na Rýne. Miesta, kadiaľ sme plávali sú na nepoznanie. Marína, kde sme stáli je zatvorená, zákaz vstupu a zábrany.
Týka sa to bezprostredne aj nás. Mohan je síce v pohode, ale my sme stále na Rýne. Aj keď to máme iba dva kilometre do Mohanu, pokiaľ tam nie sme, nesmieme vyplávať, kým je stav hladiny na značke „Marke 1„ nad ňou a to je 475 cm. Je nedeľa 9. júna a sme stále nad.
Má to ale klesajúcu tendenciu, hádam to do pondelka bude v norme. Šéf prístavu, ktorého som uplatil čokoládou, vraví, že ak to neklesne, zavolá riečnu políciu a povie im, že ideme iba tie dva kilometre do Mohanu. Paráda, zajtra plávame. Ideme do hotela, štyria si v Trintelle netrúfame tlačiť sa.
Preplávali sme z Holandska cez Ijsel a Rýn. Medzi Dunajom a nami je rieka Mohan a kanál Mohan-Dunaj. Na tomto tripe chceme preplávať 371 kilometrov v Mohane, vrátane tridsiatich štyroch plavebných komôr.
V pondelok 10. júna opúšťame dvojmesačný bezpečný úkryt bývalého colného prístavu. Na palube sme všetci štyria, auto ostalo v prístave. Na lodi mám horskú skladačku, po auto sa vrátim. Dnešná etapa je oťukávacia, plánujeme preplávať 27 kilometrov do lodenice Speck. A to je už pred bránou Frankfurtu. Po ceste máme prvé dve plavebné komory. Dosť som ich študoval. Ide hlavne o zaužívaný postup. Mám za sebou tri preplávania Kaledónskeho kanála, á 29 komôr, Nord-Ost-See-kanál, pod Dánskym polostrovom a bilanciu uzatvára Panamský kanál. Skúsenosti sú, ale trochu štúdia naviac neuškodí.
Nakoniec prebehlo všetko hladko. V prvej komore sme ešte trochu zmätkovali, ale v druhej to už bolo v pohode. Na webovej stránke „Elwis“ sa dajú dohľadať všetky informácie, ktoré potrebujeme k nášmu pohybu. Sledujem informácie o plavebných komorách, ktoré na náš čakajú. Nájdem tu aj kontakt, telefónne číslo a kanál VHF.
Plavba pokračuje svižným tempom, oproti pomalým dvom až trom kilometroch za hodinu v hornej časti Rýna teraz robíme utešených osem až desať. A to na jednom motore, ktorý nejde ani na polovičný výkon.
Po prvom, prekvapujúcom odmietnutí v maríne Speck mi dáma na druhej strane telefónu vraví, aby som zavolal o hodinu. Po druhom volaní sme povolenie dostali a uviazali sa. Nasleduje 30 kilometrov na bicykli pre auto. Silný vietor oproti mi pripomína cyklistickú poučku „Vietor je kopec roviny“.
Tých 371 kilometrov sme robili desať dní.
Niektoré etapy boli krátke, kedy sme prešli cez dve komory, iné dni sme prešli cez štyri až päť komôr. A raz, kedy Audrey posúvala auto, sme ich spravili osem a prešli cez sedemdesiat kilometrov. Z nadmorskej výšky 81 metrov sme sa dostali do 231 metrov nad morom.
V polovici nášho tripu, v meste Lohr, sme plavbu na tri dni prerušili, mali sme slávnostnú a rozlúčkovú večeru.
Jack v ten deň slávil okrúhle výročie, má sedemdesiat rokov. Pýtam sa ho, či vie, čo sú to letokruhy (oak rings). Pozná, rozveselím ho, keď mu poviem, že na jeho bruchu ich vidím sedemdesiat. Dôvod prestávky ale je, že Violka sa musela vrátiť domov, vnúčatá potrebovali opateru. Išli sme spolu, deň v Bratislave som strávil prednáškou o pobrežnej navigácii a ďalší deň nazad. Trintella medzitým čakala v miestnej marínke.
Jackovi sa Trintella veľmi páči. Drevená paluba a interiér mu pripomenú udalosť, ktorá sa stala jednému jachtárovi z USA. Kúpil si starú drevenú loď v Kanade, temer vrak. Colníci nevedeli, ako ju precliť, ťažko bolo oceniť. Nakoniec loď do USA pustili bez cla, drevo na kúrenie (firewood) predsa nepodlieha clu. Chlapík loď opravil, položil na vodu a dal jej meno… Firewood.
Na prvý pohľad je plavba monotónna. V komore nás zdvihnú, prejdeme okolo desať kilometrov a zase nás zdvihnú. Ale stále sa čosi deje. Vstup do každej komory je akýsi druh očakávania. Budeme čakať na nejakú loď, za ktorú sa v komore postavíme, alebo nás pustí samých? Premávka je na Mohane riedka, ničím nepripomína živý ruch na Rýne. Keď je komora na dohľad, volám cez vysielačku. Po výdatných dažďoch je vody dosť, do komory sa dostávame aj keď sme sami. Obsluha komory je nápomocná, komunikácia korektná. S nemčinou problém nemám, debata prebieha rýchlo. Prídeme k stene v komore, kde každých cca dvadsať metrov je rebrík, popri ňom vertikálne každý jeden a pol metra výšky kolík na uviazanie. Ako hladina a loď stúpa, preväzujeme lano. Robíme to iba v strede lode, ak sa predok či zadok lode ide oprieť o stenu, odtláčame to palicou s hákom. Kúpil som dve. A máme aj fendre. Tie pomáhajú, voda pri napúšťaní spôsobuje turbulencie.
Keď sme hore, neraz sa nám ukazuje pohľad na rodinku divých husí v plnej kráse.
Ak je za nami nejaká loď, nechajú nás čakať. Zanedlho príde náklaďák, počkáme, kým prejde okolo nás a vlezieme do komory na ním.
Občas býva frmol. Jedna loď je v komore smerom po prúde a za nami ide vyhliadková loď lásky. Potom sa trochu manévruje.
Na oboch brehoch je čo pozerať. Či už je to nedotknutá príroda, ktorá ničím nepripomína, že neďaleko je diaľnica
alebo civilizácia
alebo športové aktivity.
Nájsť miesto na prespatie nie je problém, aj keď treba plánovať. Nájdem v sprievodcovi telefón, zavolám a dostanem informáciu, kde mám pristáť. Niekedy nikto nedvíha, napíšem správu. Vždy prišla odpoveď. Raz dokonca aj s plánikom pristátia.
Miesta, kde sme sú bezpečné, prístup k elektrine a občas aj romantika. To všetko za dvadsať Eur, cca.
A tak si tu frčíme, dávame pozor na premávku a dni ubiehajú.
Občas ideme v trojici a bicyklom sa vrátim po auto, alebo sa Audrey presúva na štyroch kolesách a jednej rezerve. Jeden deň som išiel na biku po auto päťdesiatštyri kilometrov. Čo o tom, je to rovina. Ale keď je protivietor a k tomu som vyrazil dve hodiny pred zotmením a ku koncu spŕchlo, celkom som si dal do tela. No čo… sám som si to vybral. Nikto ma nenútil. Ale ten spánok potom… Vlastne všetky. Darvillovci spia v hoteloch a ja som opustený sám v kajute. Tuším, že keď prídem do Bratislavy, dám si Trintellu do záhrady a budem tam spávať. Toto stojí za úvahu.
Všetko raz končí. Po desiatich krásnych dňoch sme v trojici pristáli v maríne Coburg. Audrey tu má korene, nedivím sa, že chcela prísť po vode. Avizovanú hĺbka 1,2 metra pri vstupe do maríny sme prešli, aj keď som mal pocit, že kýlom tak trochu škrabkáme dno. Ťažko povedať, dole je piesok a bahno. Hĺbkomer ukazoval nulu, do mínusových znamienok nechodí a bolo by zaujímavé, keby mohol. Nech je ako chce, uviazali sme sa v mieste, kde nás už šéf maríny čakal.
Sadám na bicykel a na tomto tripe cválam posledných tridsať kilometrov pre auto.
Ako inak, na záver zaslúžená odmena. Veď sme v Bavorsku.
Na Fb čítam, že v Kolíne nad Rýnom našli na dne rieky nevybuchnutú päťtonovú bombu z 2. svetovej vojny. Kým ju zneškodnili, premávka na vode bola zatvorená. No… ešteže to pod nami neruplo, keď sme tam plávali.
V nedeľu 23. júna ideme domov. Darvillovci o dva dni odlietajú, mňa čaká pätnásť dní v práci a budem strážiť domáci zverinec. Vlastne, keď toto píšem, už je to takmer minulosť. Violka išla s kamoškami do Rumunska, kde okrem turistiky pri brehoch Dunaja navštívila aj Draculov zámok. No… Ak ju tam hradný pán lapol, pre zmenu bude ona piť krv mne.
O tri dni s Peťom Kincelom odchádzam opäť na Trintellu. Pokračujeme cez kanál Mohan-Dunaj. Chceli by sme sa už dostať do vodného toku rieky, ktorá prechádza cez Bratislavu.
