5. Apríl – Ahojte už z Miami, kam sme dorazili dnes na obed. Sme prihlásení, všetko ok. Vrátim sa ale ešte ku Caicosu, aby udalosti išli po sebe tak, ako majú
Päť dní na kotve v Sapodila Bay
Sapodila bay je zátoka na južnej strane ostrova „Providenciales“, približne v jeho strede. Sme chránení pred všetkými vetrami okrem južného a juhovýchodného. Kde je krúžok, tam kotvíme.
Ale podľa predpovedi stadiaľ nemá fúkať. Od stredy do soboty, kedy má priletieť Audrey a Jack Darvillovci máme prvé ozajstné tri dni voľna. Nemusíme nič dôležité riešit, vlastne môj najväčší problém je zohnať miestnu dátovú kartu a mať prístup na internet. Prebudenie sa vo štvrtok ráno bolo mimoriadne príjemné. Nebolo treba ihneď riešiť niečo dôležité, práve naopak. Vykúpal som sa v azúrovej, teplej vode, posadil som sa s kávičkou do kokpitu a užíval rannú pohodu. Na obed ma Rišo odviezol aj s bicyklom na breh a po dvoch hodinách bicyklovania v hustej premávke, kde sa jazdí na ľavej strane, som konečne našiel poskytovateľa mobilných dát. Hurá, som v spojení s domovom a môžem aj uverejniť články, ktoré som napísal počas plavby sem.
Dni pohody utekajú rýchlo piatok som si bol zabehať a písal články a v sobotu prileteli Darvillovci.
Vystriedali Jana Zelinu, ktorý opustil ostrov dve hodiny pred nimi. Ich príchod je pre mňa veľká pomoc. Budú v posádke pri príchode do teritoriálnych vôd USA a množstvo otázok dokážu zodpovedať za mňa. Nieže by ich prítomnosť ovplyvnila imigračnú procedúru ako takú. Úradnici sú vraj zdvorilí, priateľskí, ale prísni, čo sa týka dodržiavania predpisov. Prítomnosť Audrey a Jacka je pre mňa viac morálnou podporou, ale ja si to veľmi vážim. Navyše, sami sa ponúkli, že prídu a pomôžu mi so vstupom do USA. Možno to trochu všetko zveličujem, ale ja už som raz taký. Mám rád keď môj každý krok nie je konečná možnosť, ale má ďalšiu opciu. Ono vlastne každý krok má ďalšiu možnosť, ide o to akú.
Audrey sa hneď po príchode na loď zhostila kuchyne, vraj je dosť spustnutá. No neviem , podľa mňa Rišo kuchyňu udržuje v perfektnom stave, ale ženské oko predsa len vidí inak. Ešte v piatok sme s Jackom vyrazili na neďalekú benzínku, kde sme kúpili čosi s chlórom a potom nastala deratizácia kuchyne. Tým to ale nekončilo. Audrey vybrala z mrazáku hovädzie a začala robiť guláš s dusenou zeleninou. Samozrejme, žiaden tuk, olej, minimum soli a na nejaké to korenie, či papriku do hrnca radšej ani nepomyslím. Nejako to ten týždeň vydržím, potom si navaríme s Rišom podľa našej, slovenskej chuti. Jediné, čo som dokázal, presvedčil som Audrey, aby mäso dusila v kuchte. Po počiatočnej nedôvere, keďze kuchtu doma nemá a v živote v nej nevarila si pochvaľovala. A musím priznať, že to bolo jedlé. Samozrejme, dochutil som si to zaváraným čili papričkami, ktorých veľké množstvo som si priniesol z domu, paprikou a isteže aj korením.
Keď som pri tej chuti. Môj veľmi dobrý priateľ, teraz už doktor na dôchodku, mi vštepoval do hlavy teóriu o zdravom stravovaní. „Vladko, zdravé je to, na čo má telo chuť. Veď naše telo najlepšie vie, čo je pre neho dobré.“ Alebo… „Vladko, alkohol je zdravý iba vo víne. Kým pivo varíš a tvrdé destiluješ, vo víne vzniká alkohol prirodzenou cestou. To nám pánbožko zoslal, iba to by sme mali piť.“ Malo to ale chybu. Občas, keď prišiel po nočnej ku mne do práce zrelaxovať, zapálil si cigaretku a nechal si naliať poldeci. Na otázku prečo fajčí a pije tvrdé mal ihneď odpoveď poruke. „Cigaretka? Veď to je trávička. To nám matka zem dala. A poldeci? Kašlem na to…“ Ani som sa nepokúsil Audrey predniesť Peťovu teóriu o zdravom stravovaní, myslím, že by som nenašiel pochopenie.
V nedeľu som si trochu zabicykloval, Rišo ma vytiahol na sťažeň skontrolovať to tam, bolo to v poriadku.
Ešte som zažil šok. Na stránkach amerického imigračného úradu je odporúčanie stiahnuť si aplikáciu, cez ktorú sa dá prihlásiť do krajiny. Stiahli sme a všetky potrebné úkony sme vykonali. Aplikácia dokonca naskenovala naše pasy. Keď sme zadali údaje všetkých členov posádky, informáciu kde sme, odkiaľ a kam ideme, ako aj údaje o lodi, sme to odoslali. Po dvoch minútach točenia kolieska došla mrazivá odpoveď. Náš vstup do USA bol zamietnutý. Bol tam ale aj dodatok, aby sme kontaktovali príslušného úradníka. Ten zdvihol okamžite a dozvedeli sme sa, že aplikáciu môžeme použiť, až keď sme vo výsostných vodách USA, blížiac sa do prístavu. Tak to mi zase raz spadol kameň zo srdca a myšlienku plávať z Caicosu na Bermudu a do Kanady a vyhnúť sa tak USA som vypustil z hlavy.
V pondelok ráno sme po odhlásení sa z ostrova zdvihli kotvu a opatrne, ako po vajciach sme vymanévrovali z plytkého kotvišťa. Keď som mal už pod kýlom jeden meter a vedel som, kadiaľ von, lebo som si trasu uložil do elektronickej mapy, vytiahli sme prednú plachtu a deväť míľ v plytkej vode sme prešli v tichosti, bez motora. Opäť sme na oceáne, pod nami nemerateľná hĺbka. Nabrali sme kurz ponad Kubu. Do Miami to máme 560 míľ, štyri dni plavby. Iba štyri dni preto, lebo počítame s pomocou Golfského prúdu, ktorý pri Floride má rýchlosť viac ako dva uzly.