Denník plavby 30 – Moji americkí priatelia

Je krátko po polnoci, 13.apríl 2019. Plávame pri pobreží Floridy smerom na sever. Mám službu, Rišo spí a ja sedím za počítačom a píšem ďalšiu kapitolu, vykukujúc každú chvíľu na tmavý priestor pred nami. Žiadne lode okolo nás nie sú, vyzerá, že aj tí američania v noci spia. Je to možno paradoxné, ale najviac času na písanie mám počas plavby. Na zemi sa stále čosi deje a keď je večer, som už dosť uťahaný na to, aby som si lámal hlavu. Počas plavby je písanie vynikajúcim prostriedkom na zabitie času. Najhoršie je sa prinútiť, ale potom to už ide.

Rozmýšľam nad posledným týždňom, ktorý som strávil v spoločnosti Audrey a Jacka, ktorých potom Vystriedal Brian. Ich prítomnosť mi veľmi uľahčila prvé dni v amerických vodách. Kým pri Jackovi a Audrey som to viac menej očakával, prístup Briana prekročil všetky moje očakávania.

S Audrey a Jackom Darville sa poznáme štrnásť rokov. Janka, moja dcéra bývala u nich niekoľko mesiacov počas študijného pobytu v Kentucky. Oni veľa a radi cestujú do Európy a tak sme sa stretli v Prahe. Nasledovalo pozvanie na Civettu, moju jedenásť metrovú loď do Chorvátska a plavba zo Zadaru na talianske ostrovy Tremiti. Nasledovali ďalšie plavby a keď som bol so Stenlym Zelenským a Igorom Kollerom v roku 2009 prvýkrát v Yosemitoch, neváhali a na týždeň sa k nám pridali. V roku 2012  Jack so mnou plával na Civette II z Gibraltáru do Karibiku, a počas plavby okolo sveta sa pridal v Richards Bay a okolo mysu Dobrej nádeje, cez Kapské mesto a južný Atlantik mi robil spoločnosť až do Karibiku. Zažili sme veľa dobrých chvíľ a Jack nikdy nezabudne pripomenúť, že som mu s jachtingom zmenil život. Vzal iniciatívu do svojich rúk, zložil kapitánske skúšky a bol v Karibiku na školskej plavbe. Keď som im vysvetlil svoje plány, ešte na jeseň 2018 prileteli na pár dní do Bratislavy aby sme si prešli detaily. Samozrejme, návšteva nebola iba o tom, my sa proste radi vidíme. Audrey a Jack považovali za samozrejmosť pridať sa k nám niekde v Karibiku a pomôcť s procedúrami pri vstupe do vôd USA.

S Audrey a Jackom na Tremitoch v Taliansku


S Brianom Fooxom to bolo trochu inak. Spôsob zblíženia mi tak trochu pripomína jeden môj príbeh z vojenčiny. V štúdiu som bol lajdák a keďže som nedokončil štúdium na strojníckej fakulte, narukoval som v dvadsiatich siedmych rokoch na základnú vojenskú službu do Prešova. Na dva roky. Čo o tom, vojenčinu si prešiel každý z našej generácie každý má kopu skúseností, radšej to nenazvem zážitkami. V jednej z kasárenských budov sme boli my, zelenáči a ďalšia jednotka, ktorá si už odkrútila šesť mesiacov. Bol tam aj kuchár, chalanisko, čo každé ráno vstával o štvrtej do kuchyne. Moravák, stodvadsať kíl, meter deväťdesiat. A veľa pil. Bol nevrlý a často sa stalo, že pri budení hliadku keď nie zbil, aspoň zložil päsťou na zem. Najmä, keď mal ešte kocovinu. Hliadky sme samozrejme mali my, zelenáči a nakoniec sa jedna ušla aj na mňa. O štvrtej ráno som ho zobudil a posadil som sa k stolíku okolo ktorého úzkou chodbou bitkár musel prejsť. Keď sa blížil, vravím mu „Poď sem!“. „Čo chceš?“, odpovedá. „Daj si kávu“, vravím a ukázal som na pravú nefalšovanú tureckú kávu, ktorú som mu urobil. Vtedy sme aj tak inú nemali. Mlčky sme sedeli, popíjali kávu. Nakoniec vstal, poklepal ma po pleci a bez slova odišiel do služby. Keď som prišiel na raňajky, vybehol z kuchyne a dal mi extra jogurty a mlieko. A boli sme dobrí kamaráti. Miesto svalov stačilo prejaviť trochu ľudskosti.

S Brianom som samozrejme nebol na vojenčine. Prvé mesiace spoločnej plavby sme sa iba zdravili, mal som pocit, že Brian si drží odstup. Vlastne to aj tak bolo, ako som sa dozvedel neskôr. Brian je pravičiar, krvou republikán a všetko, čo páchne doľava, nemusí. Prirodzene, ako bývalý občan krajiny východného bloku som vzbudzoval nedôveru. Zvrat nastal počas plavby z Kokosových ostrovov na Mauricius. Na ich plachetnici „American Spirit“ sa roztrhlo predné oceľové lano a nechýbalo veľa, aby stratili sťažeň. Kým anglická plachetnica z flotily bola neďaleko nich celý zvyšok plavby, my sme sa držali na „dostrel“, keby sa predsa len niečo stalo s tým sťažňom a oni by nemohli používať núdzové oplachtenie. Mali sme dosť nafty o ktorú by sme sa vedeli podeliť. Keď som sa Brianovi v prístave ponúkol, že mu dám náhradné oceľové lano, ktoré som na počudovanie mal ako jediný z flotily, ľady sa prelomili. Musel som síce ešte prejsť sitom otázok typu kto bol najväčší prezident USA v druhej polovici dvadsiateho storočia, alebo naopak, kto bol najhorší, ale testom som prešiel. Americké dejiny, aj tie moderné som čítal, šípil som, že je z pravého konca politického spektra, tak vytiahnuť tie správne odpovede nebol až taký problém. Zblížili sme sa zvyšok plavby až po Karibik sme boli v úzkom kontakte a mali veľa spoločných akcií.

Keď Brian napísal, že chce prísť za nami do Miami, chápal som to ako spoločenskú udalosť, ktorá bude zavŕšená jednou nedeľnou večerou. Brian nielenže býval na Civette II až do štvrtku, ale robil mi aj šoféra pri vybavovaní povolenia na plavbu vo výsostných vodách USA. A vzal nás s Rišom do Kennedyho vesmírneho strediska na Cape Canaveral, tristo kilometrov severne od Miami. Ozajstný kamarát.