Po uviazaní sa o rybársku loď sme sa presunuli k Mirovi Račanovi na Snehulienku. Už tam sedel Martin Krasňanský s Gabom Čmárikom, ktorých Miro prichýlil na loď, aby neboli bezdomovci. Mirova priateľka odišla a vystriedal ju Ross, z Austrálie. No a vypukla oslava. Chlapci si doniesli z domu slivovicu a tatranský čaj. Najmä to druhé Ralfovi zachutilo. Nazval to „disaster“ a po pár panákoch sa dial disaster aj s jeho telom. Je ale zábavný, svojimi tanečnými pohybmi a hlasom zaplnil celý malý salón Mirovej lodi. Reč sa krúti okolo Severozápadnej cesty, ktorú sme s Ralfom pred dvoma rokmi absolvovali. Ralf sa delí s Rossom o svoje skúsenosti.

Dozvedám sa, zaujímavú informáciu. Ross sa spoznal s Mirom na Facebooku, kde si Miro dal platený inzerát, že hľadá posádku na plavbu ponad Severoamerický kontinent. Prihlásil sa Ross a tu prichádza pointa. John Franklin, ktorý v roku 1845 vyplával s loďami Erebus a Teror objaviť Severozápadnú cestu, na ktorej všetci členovia expedície zahynuli, mal dcéru. Tá sa vydala do Austrálie. No a Ross Davey, sediaci vedľa mňa je priamym potomkom Johna Franklina v siedmej generácii. Severozápadná cesta bola vždy jeho snom a chce ju vykonať na počesť svojho praprapraprapraprapra deda. Jeho život je tiež spojený s morom. Pracuje na veľkých lodiach ako šéf kuchár. Vraví, že je to dobrý život. Na súčasnú plavbu si vzal polročné voľno. Jablko nepadne ďaleko od stromu. A veru, určitá podobnosť tam je, čo vravíte?

O druhej hodine ráno sme sa presunuli na našu loď a uložili k spánku.

Ráno, 25. júna 2019 sme sa previazali k Mirovi a ja som vyrazil na správu prístavu. Zaplatil som poplatok, v prepočte päťdesiat euro na sedem dní, za elektriku na päť dní ďaľších desať. Pozeral som totiž ráno predpoveď a vyzerá to tak, že najbližšie je možné vyplávať až v sobotu, o päť dní. Správca prístavu zavolal na políciu, aby nás prišli prihlásiť do krajiny. Bolo mi ale povedané, že keby nechodili, kľudne môžeme odísť z lode, veď oni raz prídu. Cestou na loď som si pofotil miesto nášho státia.

A zastavil sa v miestnom obchode s námornými potrebami kúpiť grónsku vlajku. Popozeral som sa po regáloch, len tak, z rutiny, či sa mi niečo nehodí. Popri tom som objavil celkom slušný arzenál „loveckých“ zbraní. 

Keď som sa vrátil na loď, Ralf sa akurát preberal z kómy. Vravel, že to síce bol disaster, ale chľast bol kvalitný. Hlava ho nebolí, len je trochu pokrčený. Natiahli sme elektrický kábel, zapojili elektriku a po chvíli je už u nás Miro. Pečiem chlebík a kujeme plány. Tu som s Mirom, kapitánom Snow White,

Mišo so Silviou

Martin Krasňanský a na poslednej fotke je Gabo Čmárik. Ešte o nich napíšem.

Policajti nechodia, vyrážame do terénu. V Nuuku som už druhý raz, vieme s Ralfom kam ísť.

Prvá naša cesta je na poštu, kde si kupujeme dátovú kartu. Hurá, máme internet. Pokračujeme na políciu, nech máme to prihlásenie za sebou. Je zamknuté a keď sme sa konečne dozvonili, dozvedáme sa, že už majú zatvorené. Máme prísť pozajtra, lebo zajtra majú zatvorené celý deň. Pekne… Ešteže máme to zlé počasie. Keby bolo pekne a my by sme museli čakať na odbavenie, asi by nás švihlo.

Keď píšem tieto riadky je streda, 26. júna 2016. Chalani išli na ryby, túlať sa a my s Ralfom robíme domáce práce. Zatiaľ je plán vyplávať v sobotu. Z Nuuku do Upernaviku to je okolo 500 míľ.