Denník plavby 81 – Posledné míle v Grónsku

11. august 2019 – Ahojte. Včera sme k večeru priplávali do Reykjaviku. Hneď sme riešili ďalší nezbedu a dnes som nevedel spojazdniť sieť. Teraz som na Pepových dátach, tak aspoň jeden článok, večer ďalší.

Začnem poslednými míľami v Grónsku

Na dvesto metrov dlhom móle, kde sú uviazané rybárske lode a my na nich, sa zišla celkom slušná partia. Pred dvoma dňami sa o nás uviazali francúzi, otec s dcérou. Loď Leonor Greyl, francúzskej výroby Jeannu 37, smeruje na sever, na Aljašku cez Severozápadný prieplav. Zdá sa mi, že sú už trochu oneskorení, my pred dvoma rokmi o tomto čase sme už boli v Kanade. Vravia ale, že času dosť, tento rok je tam hore málo ľadu. Dievča visí hore na vrchole sťažňa a čosi tam opravuje po tom, ako ju jej otec vytiahol výťahom hlavnej plachty hore. Čo ma udivuje, že kokpit lode nie je nijako špeciálne chránený proti vetru a dažďu. Iba plátena ochrana nad schodmi do kajuty a strieška na nerezovej konštrukcii. Tak ako to vídať na Charterových lodiach v Chorvátsku. Pozoruhodné je ale prehlásenie sympatického otca, že severozápadnú cestu chcú prejsť iba na plachtách, bez použitia motora.

Možno som príliš rozmaznaný komfortom ktorý sme mali na Celebrate s krytým kokpitom pred dvoma rokmi. Spomínam na ten šok, keď sme medzi ľadmi stretli na osem metrovom katamarane Yvona Borgnona. Ten nemal ani kajutu, ani motor. Bol tiež odkázaný iba na vietor, a… samotu. Vravel nám, že na to aby mohol križovať proti vetru potrebuje kanál široký sto metrov. Paradoxom je, že jeho výnimočnú plavbu úrady neuznali a nezahrnuli do štastistiky lodí, ktoré v ten rok preplávali od polárneho kruhu ku polárnemu kruhu, či už západným, alebo východným smerom. Pre krátkosť zostávajúceho času, pribúdania ľadu a nedostatku vetra ho totiž najťažší úsek ťahala iná loď. My na lodi s Celebrate sme v štatistike uvedení, lebo nám nikto nepomohol. Mali sme totiž motor, krytý kokpit, kajutu, kávičku, partiu, televízor s krvákmi a relatívne teplo.

Francúzi nie sú jediná loď v prístave smerujúca na sever. Sme tu celkom štyri plachetnice a iba my smerujeme na juh. Cez palubu našej lodi prechádza na francúzsku šťúply usmievajúci sa chlapík. Pýtam sa ho, či je nový člen posádky. Nie je. Pablo David Saad je z Argentíny a spolu so svojím krajanom sa snaží preplávať cez Severozápadný prieplav. Nič o tom, to je tu normálne. Spozorniem ale, keď sa o ňom dozvedám, že je ústrednou postavou takmer tragického príbehu, ktorý sa odohral pri jeho pokuse preplávať z Grónska na Aljašku minulý rok. Na hliníkovej plachetnici „Anahita“ značka Ovni 345 nenačúvali urgentnému odporúčaniu kanadskej pobrežnej stráže tuctu lodiam v oblasti, nepokračovať v preplavbe, ale obrátiť lode na juh, smerom, odkiaľ prišli. Jednoznačná možnosť prechodu v ľade nebola a dokonca v ten rok, 2018, sa ani cesta ponad severoamerický kontinent nevytvorila. Ľady Anahitu privreli a tá išla v priebehu niekoľkých minút na dno. Dvaja argentínčania stihli vyhodiť EPIRB (Emergency positioning indication radio beacon – vysielač udávajúci polohu stroskotanej posádky a spúšťajúci záchrannú akciu), vyslať mayday a čakať na ľadovej kryhe na záchranu. To nebolo všetko, lebo v ich blízkosti sa začal motať ľadový medveď. Našťastie, dvojicu sa podarilo po dvanástich hodinách zachrániť inou plachetnicou, ktorá vypočula výzvu. No a teraz je tu so svojím priateľom zas, na identickej lodi, Ovni 345, meno lode som si však nestihol poznačiť.

K nešťastiu nikdy nebýva ďaleko. My sme tiež boli veľmi blízko k tomu aby sa nám zvrtla kontrola nad loďou. Pri nás stálo šťastie a dúfam, že to tak zostane. Už som pochopil, že strata lode, alebo iné nešťastie nemusí byť iba malá skúsenosť, chyba navigácie, či nepozornosť. Niekedy je jednoducho príroda silnejšia. Susanne Huber ako prvá žena v histórii preplávala so svojou loďou Nehaj, sama cez Severozápadný prieplav. Iba nedávno, pri sólovej plavbe okolo sveta kotvila pred vstupom do prístavu na Reunione. Zle totiž pochopila komunikáciu a myslela si, nemá povolenie vplávať do prístavu. Pre kľudnom poťčasí začalo náhle silno fúkať a kotva povolila. Problém ale nastal, keď sa jej zaplietlo lano do propeleru a nijako nemohla zabrániť vyvrhnutiu lode na pláž. Nakoniec loď vyslobodil 220 tonový žeriav, ktorý loď zdvihol, naložil na kamión a odviezla sa do suchého doku, kde sa skontrolovali možné škody.  Nie je žiadna hanba pre oceánskeho jachtára utopiť, alebo skončiť na brehu v extrémnych podmienkach, aj keď je takáto udalosť je určite spúšťačom dlhodobej nočnej mory. Nemusí to ale byť koniec snaženia, naopak snaha vynútiť si ďalšiu príležitosť čestne obstáť pred neskutočnou silou prírody, tak ako to vidieť na Pablovi.

Ráno 31. júla 2019 sme sa odviazali od rybárskej plachetnice v Nuuku, vycúvali sme tak, aby francúzi nemali priveľa roboty s priviazaním sa na nášho doterajšieho hostiteľa a prešli sme na vykladacie rybárske mólo, kde sme z hasičskej hadice nabrali vodu. O pol hodinu neskôr už nevidíme Nuuk.

Máme opäť bezvetrie a osemdesiat päť míľ do Quequertarsuatsiaat ( musím sa do knihy pozerať trikrát, kým to napíšem) nám vydalo na nočný príchod. Tma už začína byť naozajstná a o jednej v noci sme vďační mape a mojim uloženým pozíciám z času, keď sme sem prišli z Kanady. S čím však nikdo z nás nepočítal, tankovacie mólo spred šiestich týždňov bolo preč. Ralf navrhuje, aby sme pokračovali ďalej. No ale keď už sme tu, pozriem sa, či stojan na naftu je v prevádzke. Veď aj domáci musia tankovať. Preliezam cez dve rybárske lode, o ktoré sme uviazaní a kráčam k stojanu. Je tu a funguje. Poprenášame to v bandaskách. Keďže sme piati, reťaz rúk cez rybárske člny a Ralfova zručnosť pre vylievanie do nádrže nás zdržala iba hodinu. O tretej ráno, vlastne za svitania sme opäť na mori, smerujúc na juh.

Varím vodu, Ralf a Palo si pýtaju čaj, pre seba zalievam kávu. Chlapci luhujú, ja si popíjam. Zdá sa mi nejaká divná, ale myšlienky mi nedovolia sa nad tým pozastaviť. Mám dopité, keď chlapci chutnajú svoj čaj. Vzápätí prskajú, pľujú a frflú. Pekne, ani som si neuvedomil, že som do hrnca natankoval slanú vodu, dokonca si to ani nepamätám. Moja námornícka káva má zanedlho dozvuky a ja sa zamykám na záchode. No čo… aspoň ma prečistilo.

Prvý augustový deň bolo zamračené, hmla a bezvetrie. Našťastie neboli ľady. To sa ale zmenilo so západom slnka a silnejúcim vetrom a  tmou. Ako naschvál pribúdajú ľady. Striedam Paliho, ktorý zručne manévruje na prednej plachte medzi dvojmetrovými hrozbami. Tma je už ale tak silná, že ľady sú veľmi ťažko rozoznateľné a hustne to. Sťahujem plachtu, štartujem motor a prebieham z jednej strany na druhú a vyzerám silnejšieho protivníka. Sadá hmla a budím Ralfa. Na toto už nestačím, a pokiaľ nechcem zastaviť loď a driftovať, musíme byť dvaja a aj to nemusí stačiť. Trvá to tri hodiny, kým je dostatočne vidieť. Ľadové kryhy rednú a my uzimení a uťahaní budíme Alana a Pepa. Myslím, že stále je bezpečnejšie, keď stráž bude vo dvojici.

Nemôžem ešte zaľahnúť, čakám do štvrtej. Každých šesť hodín UTC času musím totiž podať správu o našej polohe, kurze a rýchlosti Greenpos“ čo je grónsky monitorovací systém, do ktorého som prihlásený. Ak by som totiž tak neurobil, moje odmlľanie sa je dôvodom na začatie pátracej a záchrannej akcie. Je to trochu otravné, ale bezpečnosť nadovšetko. Volím Neviem prečo, ale maily, ktoré im posielam sa vracajú ako nedoručené a preto volím volanie cez satelitný systém iridium. V hluku motora a kvalite spojenia je to trochu obťiažne, ale s určitosťou viem, že moja správa bola obdržaná.

Ráno, 2 augusta, po šiestich hodinách tvrdého spánku sa budím do slnečného dňa. Chalani sú na palube, vonkajší teplomer ukazuje osem stupňov a v lodi netreba kúriť. Ľavobok nás zaplavuje nádhernými scenériami, kopcami stúpajúcimi od mora, na palube vládne pokľudná, odpočinková atmosféra.

Poobede sa na ľavoboku ukazuje veľká ľadová kryha, porovnateľná s tými, čo sme videli na severe, akurát je ojedinelá. Chalani sú žhaví obzrieť si ju zblízka a ja chápem ich hlad po unikátnych zážitkoch z tejto časti sveta. Meníme kurz, obraciame sa trochu doľava. No čo, veď som to robil toľkokrát, že raz navyše ma nezabije. Cítim ale vnútornú nervozitu. Asi toho bolo na mňa v posledných týždňoch priveľa. Čo ak vyradím a stratíme propeler? Viem, že je to nezmysel, ale moja bezpečnostná paranoja nabrala na intenzite. Jasne, že je to blbosť, vravím si, veď ak raz vytiahneme plachty, motor musíme vypnúť. Prichádzame ku kryhe, ja zaraďujem neutrál a po minúte opäť zaraďujem rýchlosť. Všetko v poriadku. Do kelu, veď som to sám montoval, tak čo? Palo s Allanom majú ďalší návrh, dať dole čln a pofotiť loď s ľadovcom. Po prvej vlne vnútorného negativizmu prikyvujem. Vlastne takú fotku sme ešte doteraz nerobili. Do člna nastupuje Palo s Ralfom. Palo vesluje, ralf cvaká a ja s loďou sa promenádujem medzi nimi a ľadovou kryhou ako modelka na móle počas módnej prehliadky.

Potom posádku dcérskeho plavidla nakladáme a pokračujeme v kurze.

Chalani nemajú dosť a foťáky ďalej cvakajú uprostred týchto nádherných scenérií.

K večeru dokonca prifúklo a štyri hodiny sme plachtili. Opäť motor a rovná hladina mi umožňuje navariť segedínsky guláš so zemiakovou knedľou.  Noc na 3. augusta už bola v pohode. Striedanie sa po jednom a hodine umožní dobrý oddych. Loď sa temer nekýve, sme na motore.

Nasledujúci deň na obed mením pôvodné rozhodnutie skrátiť si plavbu cez Prins Christian  Sund a plavať popri pobreží okolo Cape Farewell, ktorý si oprávnene  vyslúžil meno „Mys búrok“.  Pôvodný plán počítal s pokojnou plavbou vo fjorde dlho päťdesiat míľ. Na jeho konci je meteorologická stanica s malým mólom, kde sme plánovali prespať a 4. augusta vyraziť do severného Atlantiku. Je ale jasné, že za svetla to stihnúť nemôžeme a pristáť na navigačne ťažko prístupnom móle za tmy si netrúfam. Allanovi a Palimu to opäť nedá. Ľadovec už videli, ale fjord nie. Medovými slovami sa do mňa púšťajú, zjavne už vedia, čo na mňa platí. Je tu ešte jeden fjord, kratší ale preplavba možná. Keď z neho vylezieme, budeme mať ešte niekoľko hodín svetla, aby sme videli, či sú pred nami ľady. Má to logiku, meníme plán a mierime do fjordu. (Červená je plán, zelená náš pohyb)

Bolo to dobré rozhodnutie. Vlny oproti, ktoré už boli citeľné ustávajú a my plávame v údolí, v drsnej prírode, obklopení kopcami.

Využívame kľudnú hladinu. Dolievame naftu z bandasiek, meníme plynovú bombu, aby nám plyn nedošiel niekde vo vlnách a vyťahujeme hlavnú plachtu na druhý ref. Takto pripravení vchádzame do Severného Atlantiku a za nami sa za silnejúceho šera stráca Grónsko, ktoré bolo mojím hostiteľom štyridsať dva dní.