Plavbu na Island by som rozdelil na tri časti.

Červená línia bola v znamení skracovania vzdialenosti s použitím motora v slabom vetre, či bezvetrí. Mali sme kurz 10 ° vľavo od kurzovej čiary na Island. Podarilo sa nám vystúpať na 63° severnej šírky. Krížik pri tabuľke je naša poloha v daný čas, ktorý je dole na lište.

Druhú časť (žlté šípky), ktorú by som nazval taktizovanie, sme po tom, čo začal fúkať vietor zo severovýchodu nabrali kurz na východ, juhovýchod.

V určitom okamžiku, ktorý sme vypočítali jednoduchou dílcovou metódou potom, čo sme si trikrát odpľuli, trikrát sa zatočili okolo vlastnej osi a ja som so zavretými očami priložil prst na elektronickú mapu  na obrazovke navigácie v zmysle manuálu profesora Smiřického , sme urobili obrat proti vetru doľava a namierili si to na severozápad. Týmto kurzom sme pod plachtami pokračovali, kým sme sa nedostali z pásma vetra do zóny bezvetria.

V relatívnom a zvlnenom bezvetrí a slabom protivetre sme pokračovali na severovýchod, kým sme neboli na 65° zemepisnej šírky. Zmenili sme kurz na východ.

Kým sme sa nevrátili do pásma severovýchodného vetra, dostali sa do poslednej časti etapy (zelená línia), s pomocou ktorého sme si to namierili priamym kurzom na Reykjavik. Treba vziať na vedomie, že informáciu o sile vetra uvedenú na každej mapke treba navýšiť o 5 – 10 uzlov.

Takže tu celkom silno, najmä vo finálnej časti fúkalo. Loďou to solídne kývalo, spánok tie posledné dni bol v znamení snov na lietajúcom koberci. Ale loď sa držala fantasticky a bol som rád, že tu, v tomto mori, za týchto podmienok máme práve túto loď. Nekecám. Civetta II ma zatiaľ nikdy nenechala v tvrdých podmienkách v štichu.

Windpilot opäť nesklamal a po dlhej odmlke, kedy sme ho naposedy použili pred Miami, spoľahlivo navigoval.

V prvej časti etapy Palino chcel za každú cenu chytiť rybu. Mal dokonca úlovok, ale…. bola to čajka. Aj keď som Palimu pripravil hrniec na mäso a tašku na perie, po vytiahnutí na palubu sme ju vyslobodili, zapózovali a vrátili ju moru.

Tým, že sme išli dosť na sever, paralelne s Grónskym pobrežím sme sa dostali z dvesto míľového pásma od Grónskych breho pomerne neskoro, vlastne dvesto päťdesiat míľ od Islandu. Len čo mi skončila povinnosť hlásiť sa každých šesť hodín pobrežnej stráži Grónska, som napísal mail SAR (search and Rescue – vyhľadývanie a záchrana) Islandu. Opäť všetky údaje, opäť odpoveď a registrácia. Je s tým papračka navrch, ale sme radi, že tu o nás niekto vie.

Miro Račan zo Snehulienky mi poslal mail. Po tom, čo som mu napísal o našej patálii s propelerom ma jeho odpoveď šokovala. Išli s Pond Inlet na Devon Island, už hore na severe Kanady. Ľadu bolo málo, ale podarilo sa im jednu kryhu trafiť tak nešťastne, že ohli list propeleru. Nasledovala trojdňová plavba nazad na Pond Inlet rýchlosťou dva uzle, pri pomalých otáčkach. Keďže Miro má loď s dvoma kýlmi po stranách, nabehol na pláž  a pri odlive loď sadla na dno. Miro odmontoval propeler našiel na Pond Inlet dielňu, kde autogenom vrtuľu vyrovnal. Písal, že vibrácie namá a pokračuje. Ale ten týždeň nervov čo mal vraj opisovať nebude, bola to sila. Verím mu.

V sobotu, 10. augusta 2019 sme v 20 uzlovom vetre na tretí poku úspešne zaparkovali a maríne v prístave v Reykjaviku na Islande. Čakali náš už colnáci a imigrační úradníci. Všetko ok, ale v ten deň naše patálie ešte neskončili, ale o tom nabudúce.