Safari

      Tri dni v safari parku Lalibela boli vítanou zmenou v každodennom kolobehu. Výlet nebol najlacnejší, vyše päťsto dolárov, ale stál za to. S Jackom sme mali spoločnú chatku. Spali sme tri dni v posteli, v kúpeľni bola vaňa a jedlo servírovali na švédskych stoloch. Bolo príjemné nešetriť vodou a nestarať sa o riad. Každý deň som si napustil horúcu vaňu a vyšiel som von, až keď ma bralo na spánok. Z izby sme mali výhľad na jazierko, v ktorom sme videli hrochy.

      Ráno nás budili o piatej. Po káve a koláči sme nasadli do auta a vyrazili do prebúdzajúcej sa divočiny. Tri hodiny sme jazdili v buši a pozorovali predátorov, potom sme sa vrátili späť. Nasledovali výdatné raňajky, po nich voľný program. Povaľovali sme sa v chatkách, wifina fungovala spoľahlivo, bolo spojenie s okolitým svetom, mohol som písať na svoj blog. O štvrtej popoludní sme opäť vyrazili do divočiny. Pri západe slnka sme sa vrátili a po večeri sme debatovali, kým nás nepremohol spánok.

      Vozili nás v otvorených landroveroch, štyri rady sedadiel pre troch. Prekvapilo ma to, čakal som čosi zamrežované.

Netušiac, že v tomto aute strávime všetky výjazdy, som žartovne poznamenal, že ak uvidíme levy, chcem sedieť v strede. Sprievodca nám vysvetlil, že predátori vidia auto s nami ako čosi veľké, čo nevnímajú ako korisť. Len sa nesmieme vystrkovať. To nemám v úmysle, naopak, budem sa krčiť. Tri dni sme v divočine pozorovali suchozemských predátorov a ich korisť. Pár metrov od nás oddychovali levy, lenivo sa prechádzal leopard a míňali sme stádo byvolov, pozerali sme sa do smutných očí nosorožca, zo svojej diery na nás zazeral diviak a naživo sme videli pôrod antilopy.

Nechýbali žirafy, pštrosy a zebry, ale najúžasnejšie boli slony. Dospelý jedinec váži šesť ton. Aby sa uživil, musí skonzumovať denne tristo kilogramov zelene. Keď nás asi v desaťmetrovej vzdialenosti míňala skupina slonov, ich majestátnosť ma uchvacovala. Po troch dňoch vybočenia zo stereotypu sme sa vrátili späť do nášho sveta.

      Marco nás privítal správou, že v marine bola poriadna mela. Vietor so silou päťdesiat uzlov bičoval mólo niekoľko hodín. Rybársku loď vedľa nás odtrhlo zo zadného úväzu a tlačilo ju na nás. Marco ju previazal a použil na to dosť nášho lanovia, pričom sa niektoré z lán predrali. Nové štyridsaťmetrové lano, používané ako oťaž na genaker či parasailor, sa predralo takmer v strede. To ma vyviedlo z miery. Nebol som pritom, ale myslím si, že Marco to trochu s tými lanami prehnal. Vraví mi, že nebol čas rozlišovať, aké lano berie do rúk, keď fúkalo. Vravím mu, že keď loď zabezpečil, mal kontrolovať, ako pracujú laná a nové nahradiť starými. Nech je to ako chce,  debata sa vyostrila v slovnú prestrelku. Bol to prvý konflikt od vyplávania z Talianska pred vyše rokom. Bolo mi ľúto, že Jack bol toho svedkom. Večer, už v posteli, si všetko rekapitulujem. Asi som bol tvrdý, chlapec sa predsa snažil zabezpečiť loď. Ale tie laná… S Marcom sme sa trochu odcudzili. Zmenu som si uvedomil po pristátí v Richards Bay. Menej komunikujeme taliansky. Keď sa ho niečo opýtam v jeho rodnej reči, odpovedá mi anglicky. Ale možno si to všetko iba namýšľam.  Marco má finančné problémy, svoju cestu si platí z prenájmu svojho bytu v Taliansku. Ten sa náhle ukončil a zdroj vyschol. Ešte má nejaké zásoby, ale kým mi dosiaľ bez pýtania dával mesačný poplatok za pobyt na palube, posledné dva mesiace som mu to musel pripomenúť. No… hádam nejako bude.

      Ráno, 29. novembra, je vhodné počasie na ďalší presun. Odhlásení sme, do Mosselu Bay je to stodeväťdesiat míľ. Dobrú predpoveď máme len na dva dni, malo by to stačiť. Do Kapského Mesta je to potom ďalších dvestosedemdesiat míľ. Budem sa snažiť to všetko urýchliť, kúpil som si letenku domov na Vianoce a Silvestra. Dovtedy musíme priplávať a ukončiť pobyt lode v servise. Veľkou neznámou je pre mňa kormidlový systém. Neviem, do akej miery je opotrebené, či bude stačiť repasácia alebo pomôže iba výmena ložísk. Hlavne, či ich servis zoženie. Nech je to ako chce, teším sa domov.

      Na móle miestnej mariny v Mossel Bay sme pristáli 30. novembra. Vedomie, že sa dostávame z Agulhaského prúdu nám dodávalo na duševnej pohode. Keby sa náhle zvrtlo počasie, neboli by sme bezprostredne vystavení hrozbám vražedných vĺn. Vyplávali sme spoločne s Američanmi. Hneď po opustení prístavu sme sa dostali do húfu veľrýb. Boli všade okolo nás a lenivo plávali našou rýchlosťou.

Na jednej strane to bolo úchvatné, na druhej som sa bál kolízie. Trvalo dobré dve hodiny, kým sa vráskavci s nami rozlúčili. Krátko nato sa rozfúkalo zozadu a my sme si to šinuli krásnymi siedmimi až ôsmimi uzlíkmi do Mosselu Bay. Všetko bolo super, až na zimu. Museli sme sa riadne obliecť, čiapky nevynímajúc. Vplyv studeného Atlantiku sa začal prejavovať, aj keď sme podľa mapy boli stále v Indickom oceáne.

      Hneď po pristátí som sa ponáral pod loď, znepokojovala ma hĺbka. Pod kýlom sme mali dvadsať centimetrov. Kontrola v prílivových tabuľkách ukázala, že by to malo byť v poriadku. V najhoršom prípade sa na pár hodín oprieme kýlom o dno a trochu nás nakloní. Vedľa nás je uviazaná motorová výletná loď s klietkou. Nápis na boku lode nás láka pozrieť si zblízka postrach pláží, bieleho žraloka.

Desať minút chôdze od prístavu je múzeum Bartolomea Diaza, portugalského moreplavca, ktorý pred päťsto rokmi objavil najjužnejší cíp Afriky a cestu do Indického oceánu. Počasie sa opäť kazí a pár dní tu stvrdneme. Nudiť sa určite nebudem.

Mossel Bay

      Opäť to bol iniciatívny Brian, ktorý sa povyzvedal na všetko o honbe za bielym žralokom. Zvedavci, ktorý si kúpia tento zaujímavý výlet, sa spustia do vody v klietke a pozorujú podmorské živočíchy, ktorých je v týchto vodách požehnane. Do klietky sa ide v neopréne, voda je dosť studená. Berú sa iba potápačské okuliare, nič na dýchanie pod vodou. Vrch klietky je nad hladinou, pozerať sa na dravca pod vodou pôjdeme na nádych.

      Ráno, 1. decembra, som si zabehal, potom kávička, sprcha, chlieb vo vajci a nákup. Než sme sa nazdali, bolo poludnie a nastupovali sme do motorového člna. Ešte na brehu sme absolvovali inštruktáž, čo nesmieme a čo musíme robiť. Potom nás pilot odviezol do vedľajšej zátoky, kde sme sa uviazali o pripravenú bójku neďaleko skalného útesu plného uškatcov. Predstavenie sa mohlo začať. Jack sa obliekol do neoprénu prvý a spolu s ďalšími piatimi zvedavcami vliezol do klietky spustenej do vody. Inštruktor nahodil na lane uviazanú návnadu, hlavu z tuniaka. Po chvíli sa na hladine ukázal prvý žralok a začalo sa divadlo. Neskôr sme sa  vymenili. Natiahol som si neoprén a vliezol do klietky. Návnada bola dômyselne hodená pred klietku. Keď žralok zaútočil, inštruktor potiahol lano s hlavou tuniaka. Veľký, asi šesťmetrový, morský dravec neuhol a v rýchlosti narazil do mreží. Nevie cúvať, a tak sa chvíľu na nás tlačil zametajúc chvostom. Zaneprázdení fotením  sme si nemali čas  uvedomiť, že sa to všetko odohráva meter od nás, že sme to my, ktorí sme uväznení v knísajúcej sa klietke. Aj keď voda bola dosť kalná a fotiť pod vodou sa dalo iba na krátku vzdialenosť, bolo to úchvatné, dych vyrážajúce divadlo.

      Ďalší deň išli Američania aj s Jackom na výlet do okolia prenajatým autom. Pre krátkosť času, lebo 3. decembra chceme vyplávať, som si vybral miestne múzeum Bartolomea Diaza. A neľutoval som. Múzeum bolo úžasné. Kus námornej objaviteľskej histórie sa odohrával práve na miestach, kde sa teraz nachádzame. Mohol som si pozrieť repliku lode, ktorou sa Bartolomeo Diaz dostal až sem, pred neuveriteľnými päťsto rokmi.

      V 15. storočí portugalský princ Henrich Moreplavec zorganizoval viacero expedícií popri neznámom západnom pobreží Afriky. Keď v roku 1640 1460 zomrel, jeho lode sa nedostali ďalej ako ku Kapverdom. V roku 1484 bola objavená Walvis Bay, na polceste medzi rovníkom a Mysom dobrej nádeje. Portugalský kráľ Joao II., päť rokov pred prvou Kolumbovou plavbou, vypravil expedíciu s cieľom nájsť najjužnejší bod Afriky a cestu do Indického oceánu. Vedením expedície poveril  Bartolomea Diaza, ktorý bol pôvodným povolaním colný inšpektor.

Výprava pozostávala z  dvadsaťdva a pol metrovej karavely a menšej zásobovacej lode.

V januári 1488 sa lode dostali do búrky južne od dnešnej Orange River, najväčšej rieky Južnej Ameriky. Diazovi sa až po trinástich dňoch podarilo nabrať kurz na východ, kde hľadal ochranu pobrežia. Keď po ďalších desiatich dňoch nenatrafil na pobrežie, vystrašená posádka otočila kurz na sever, takmer už vo vodách Indického oceána. Po ďalších dvoch dňoch pristáli v dnešnom meste Mossel Bay. Vodu doplnili v prameni neďaleko. Miestni domorodci, ktorých pomenovali Hottentoti, pred nimi najprv ušli do lesa, neskôr sa vrátili a po prišelcoch hádzali kamene. Po doplnení zásob a vody sa karavela vydala na plavbu späť.

      O päťsto rokov neskôr, v roku 1988, vyplávala z Portugalska replika Diazovej lode. Postavili ju zanietení obdivovatelia dejín námorných objavov. Je dlhá dvadsaťtri metrov, široká šesť a pol a ponor má tri a pol metra. Po priplávaní do Mossel Bay ju darovali múzeu, v ktorom sa teraz, plný úcty, prechádzam.

Obdivujem maličkú kajutu kapitána, kde posteľ je taká krátka, že by som sa v nej nevystrel. Pravda, pred päťsto rokmi boli ľudia menší.

Prechádzam sa po zadnej palube a obdivujem dva drevené nadstavované sťažne, ktoré dokázali udržať dvestoosem metrov štvorcových plachiet. Na zadnom zábradlí vidím slnečné hodiny.

Ovládanie piny kormidla lanami s kladkostrojom je v podpalubí. Keď vidím kompas hneď vedľa, chápem logiku kormidlovania, bez výhľadu na horizont. Na každej strane piny stál námorník, ktorý povoľoval či doťahoval, aby kormidlo udržalo kurz podľa strelky kompasu. Musela to byť riadna drina, ale na palube pri vetre, daždi  a slnku by to bolo oveľa horšie. S manévrovaním v prístave nebol žiadny problém, lodí bolo omnoho menej a pristávalo sa s asistenciou  veslíc.

      V roku 1497 zakotvil v Mossel Bay Vasco da Gama na svojej úspešnej ceste za objavením námornej cesty do Indie. Na stavbu jeho lodí dohliadal Bartolomeo Diaz. Písal sa rok 1500, keď Pedro Alvarez, veliteľ flotily trinástich lodí, bol na ceste za objavením ďalších krajín, ktoré Vasco da Gama na ceste do Indie míňal. Pri Myse dobrej nádeje sa lode dostali do búrky. Stret vetra so silou víchrice a silného Agulhaského protiprúdu rozprášil flotilu na hranici Indického a južného Atlantického oceána. Bartolomeo Diaz, veliteľ jednej z lodí, sa s celou posádkou potopil. Pedro d’Ataide, kapitán inej lode, prežil a pristál v Mossel Bay. V liste, ktorý zanechal vo fľaši prikrytej rozpadnutým člnom, opísal katastrofu. Fľašu našiel 7. júla 1501 Joao da Nova na spiatočnej ceste z Indie. Tak sa správa o Diazovej smrti dostala do Portugalska.

      Čas rýchlo letí a my opäť odchádzame. Uvedomil som si zvláštny fenomén. Vždy, keď odniekadiaľ odídeme, to miesto mi zapadne do pamäti medzi ostatné, ako dávna minulosť. Akoby som tam nebol iba včera, ale pred rokom. Asi to bude tým, že toho vidíme veľmi veľa, že kolotoč, v ktorom sa točíme, je napriek rôznym miestam a preplávanej vzdialenosti, stále rovnaký. Pristátie, opravy a údržba, spoznávanie okolia, zásobovanie, štúdium a šport, socializovanie sa a odchod.

      Odväzujeme sa 3. decembra. O dva dni chceme byť v Kapskom Meste, vzdialenom dvestopäťdesiat míľ. V Royal Cape Yachting Clube ma 8. decembra vyťahujú z vody.