Máj 2021, opäť na vode.

Lubo Šoltís bol v posádke Civetty II viac ako niekoľkokrát. Dalo by sa povedať, že na palube strávil tisícky hodín. Nepreháňam. Tri mesiace v Pacifiku, tri mesiace v Indickom a Atlantickom oceáne a niekoľko týždňov v Stredozemnom mori. V jeseni minulého roku sme dali trojdňový, nádherný bicyklový trip z Mengusoviec do Čremošného.

Príšla zima, druhá vlna Covidu a Lubo to vo februári schytal naplno. Dva týždne v nemocnici na kyslíku, no nebolo mu ľahko. To ho prinútilo prehodnotiť spôsob života. Aby som to skrátil, rozhodol sa kúpiť loď – plachetnicu. Nakoľko som v jeho očiach naslovovzatý odborník, konzultoval so mnou niekoľko ponúk. Nakoniec sa výber zúžil na tri lode. Elan 44 v Sukošane, Bavaria 41 v Pirovaci a Sun Odysey v Splite. A ako “odborný poradca” som sa zúčastnil užšieho výberu priamo na chorvátskom pobreží, po rokoch opäť plávajúc v Jadranskom mori.

Partia sme boli vynikajúca. Lubo naverboval Jara Dutku z Trenčína a ja Petra Kincela z Bratislavy. Nechýbal ani konečný užívateľ výhod, Lubov syn Rasťo. Jaro Dutka sa plavil pomenej, bol ale niekoľkokrát v Himalájach.

Aj keď nestál na osemtisícovke, strávil niekoľko dní a nocí nad hranicou osemtisíc metrov. Po skúsenostiach, čo má, je hlavné, že je nažive. Tak hovorí. Peter Kincel, v dávnej minulosti horolezec, je aktívny jachtár, čo strávi v Chorvátsku na charterových plachetniciach tri týždne v roku. Spolu s manželkou Martou plávali na Civette II v roku 2013 z Gibraltáru na karibský ostrov Martinik.

O rok a pol neskôr Peťo plával so mnou a Pepom Kadlčíkom z Českých Budejovic trasu naspäť, tentokrát z ostrova Sin Marteen. No a Rasťo Šoltís bol v posádke Civetty v závere plavby okolo sveta spolu s otcom a mojou manželkou Violkou.

Od 25. apríla do 2. mája sme prežili intenzívnych osem dní. Prvú noc sme ešte strávili v hoteli v Biograde,

no na druhý deň sme už preberali Bavariu 41S, kandidátku na kúpu, v Pirovaci.

S Jarom sme už na ceste v aute viedli debatu o lezení a jachtingu. Porozprával mi o svojích zážitkoch z Himalájí a ja som na oplátku spomínal na posledné roky na vode. Naše debaty pokračovali aj počas plavby, vlastne až do stredy, kým jaro neodišiel. Dal som mu svoje dve knihy, keďže prvú už mal.

Prvý deň sme plávali pár míľ do zátoky ostrova Vrgada, kde sme prespali na kotve. Rasťo sa ukázal ako prísny kapitán v zastúpení. To preto, že papierový kapitán bol Ľubo. Mladý muž sa ale chopil povinností a musím povedať že dobre. Nenechal si kibicovať od skúsených borcov, Peťa a mňa a akúkoľvek radu nekompromisne zamietol. Nuž tak sme s Peťom stíchli. Všetko bolo ale v poriadku, Rasťo sa orientoval bezchybne.

Potom sa vystrojil pod vodu, skontrolovať spodok lode.

No a keď bolo všetko na trupe pod vodou dôkladne skontrolované a keďže nám neukazoval rýchlomer, dali sme mu jediný nástroj, čo sme mali na lodi na vyčistenie senzora rýchlosti.

Potom to už fungovalo. Ja som vytiahol dron, čo som si nedávno kúpil a vyrazil som do luftu. Čosi málo som mal nalietané doma a toto bola prvá skúsenosť na lodi.

Jaro sa zhostil kuchyne. A teda že variť vie. Či to boli palacinky, segedín, alebo mäso na hríbovej omáčke, všetko jedna báseň.

Naša trasa z Vrgady pokračovala do Sukošanu, zátoky Soline na západnom brehu ostrova Pašman. Odtiaľ späť do Pirovacu, kde vystúpili Rasťo s Jarom. My sme hneď pokračovali do Splitu s prestávkou na kotve v zátok na Malom Drveniku. Zo Splitu na Brač, kotva neďaleko mestečka Milna, Veli Drvenik, opäť Soline a záver v Pirovaci. Celé to vyzeralo nejako takto…

V utorok rano sme už stáli na móle v Sukošane.

Keď sme pristávali, mariner, čo som mu podával uväzovacie lano vraví, že ma pozná. Bodaj by nie, v Sukošane som bol od roku 2002 a odišiel som na jar 2013. Táto príhoda ma potešila. Menej radostné bolo obzretie druhej kandidátky na predaj. Elan 444 bol na predaj až po sezóne a slečna z charterovej spoločnosti ani nevedela, že máme prísť. Sklamanie z prístupu a komunikácie brokera a stav lode, v akom sme ju našli, nás vyhnalo späť na našu Bavárku. O pár minút sme sa už plavili do na západny breh Pašmanu, do zátoky Soline. Opäť skvelý večer, veľa tárania a bola aj kultúra. V televízore, čo bol na lodi sme si pozreli moje filmy z plavieb.

V stredu ráno sme sa okúpali. Voda mala 17° Celzia, tak sme v nej dlho nepobudli.

O tri hodiny sme boli v Pirovaci a rozlúčili sa s Jaro a Rasťom. Ja som si obliekol tričko, čo mi dali dievčatá v práci k narodeninám a odviazali sme sa.

Pirovac sme opustili okolo piatej poobede a po oboplávaní ostrova Murter sme nabrali kurz juhovýchod, smerom na 55 míľ vzdialený Split. Bolo bezvetrie, progres bol s použitím motora. Mne to ale vôbec nevadilo, užíval som si pobyt na slanej vode po viac ako jeden a pol roku. O jednej v noci sme zakotvili na juhozápadnej strane ostrova Mali Drvenik.

Som príjemne prekvapený prepožičanou loďou. Priestranná a pohodlná. Motor 40 HP, štvorvalec, Volvo. Nádrž cez 200 litrov, nádrž na vodu okolo 400 litrov. Obsluha plachiet jednoduchá, hlavná plachta ide hore z Lazyjacku, nie zo sťažňa. Trup stabilný. Prekvapuje ma, že pomer hmotnosťi kýlu ku hmotnosti celej lode je 31%. Veľmi dobré. Na Lubove potreby úplne v pohode. Vlastne pre potreby hocikoho. kto by sa s tým plavil. Je tu zopár vecí, ktoré sa dajú vylepšiť a aj zopár očividných opráv. Ale čo sa dá čakať od lode, ktorá bola od roku 2013 prenajímaná?

Zobudili sme sa do pokojného rána. Zdvihli sme kotvu a opustili zátoku na Malom Drveniku, z ktorej sme veľa nevideli.

V Splite sme mali byť na obed, času na preplávanie 20 míľ viac než dosť. Už večer sa mi zdalo, že loď pri plavbe na motore dosť vibruje. No a ráno to bolo ešte horšie. Ak niečo neurobíme, môže sa čosi poškodiť. Pri juhozápadnom cípe Veľkého Drveniku sme zakotvili

a ľubo sa pozrel pod hladinu. Môj predpoklad sa ukázal správny. Na vrtuli bola namotaná rybárska sieť. Nie nadarmo je užitočné mať na hriadeli rezač lán. Keďže ľubo je kapitán a zanedlho bude hrdý vlastník plachetnice, práca bola na ňom. Na lodi sú všetky nože tupé a tak sa hodil môj Opinel. Po niekoľkých ponoroch a frflaní sme korunovali úspech.

Do Splitu sme dorazili krátko po dvanástej. Kontaktovali sme marinu, že chceme ostať dve hodiny, koľko by to stálo. No…. Účtujú celý deň a stálo by to 120 Eur v prepočte z Kuna. Dokelu, toto im nedáme. S Lubom sme vystúpili pri pumpe a Peťo Kincel na nás počkal dve hodiny pred prístavom.

Na brehu už na nás čakal sprostredkovateľ a odviezol nás k lodi, ktorá bola v suchom doku vzdialenom pár kilometrov.

Sun Odysey 41 S. Loď v súkromných rukách na predaj. Udržiavaná, čistá, dobre vybavená. Aby som sa vyhol podrobnostiam, došlo k dohode a Lubo okamžite zaplatil 1000,- Eur, aby sa Sun Odysey stiahla z ponuky. Opäť na pumpu, telefón Peťovi, aby po nás prišiel. Ešte som od pumpára kúpil tri nanuky a už sme boli na palube. Išli sme 12 míľ na juh na ostrov Brač, kde sme najprv obzreli možnosti v zátoke Stipanska. ľubo už trénoval kormidlovanie v úzkych priestoroch.

nakoniec sme zakotvili v zátoke Stiniva na západnom brehu, neďaleko prístavu Milna, kam sme mali na ďalší deň namierené. Večera ľahká, topinky s cesnakom. Následne som opäť vytiahol dron a začal trénovať.

created by dji camera
created by dji camera

Dôvod, prečo sme išli do prístavu Milna na ostrove Brač, bol prozaický. Pre Luba a ešte pre jedného priateľa obzerám lode na predaj. No a objavil som Civettu. Tú, na ktorej som preplával 22000 míľ, s ktorou som bol prvýkrát v Karibiku. A ona tam naozaj bola.

Vyzerala dosť zúbožene. Okrem neporiadku na palube a potrhaného bimini to bol aj pravý zadný steh, ktorý bol odtrhnutý a visel voľne vedľa sťažňa. Kľúče od lodi, aby som sa dostal dovnútra som ani nepýtal, radšej som nebol zvedavý. Priateľ, čo ju bol okukovať a po vzhliadnutí možnosť kúpiť ju zavrhol, mi vravel, že vnútri je strašný neporiadok. Niežeby toto malo byť kritériom pre kúpu lode. Upratať je najmenej. Vymeniť zadné oceľové lano je pol dňa. Ak si dobre spomínam, na lodi som mal všetky oceľové laná náhradné a možno tam ešte sú. Dokonca aj viem, kam by som nakukol. Ale ak niekto nechá loď v neporiadku, asi nebude všetko s kostolným poriadkom ani v iných, dôležitejších veciach.

Z toho, čo som počul od Pavla Vimra, ktorý loď kúpil odo mňa v roku 2011 a ktorý ju o päť rokov neskôr predal kvôli problémom s chrbticou nejakému naturalistovi, ktorý si chcel zmeniť život a so ženou a dieťaťom chcel niekam vyraziť…. do trópov. Chlapík okolo roku 2016 oslovil aj mňa, chcel informácie o lodi. Keď som zistil, že o jachtingu nemá páru, nevie reči a tvrdil, že to nepotrebuje, som sa odstrihol.

Po uverejnení fotiek na FB sa mi ozval Miro Majerník, ktorý prebýval roky v Sukošane. Chlapík vraj nastúpil na loď s rodinou a vyplával do Karibiku. No…. Ďaleko asi nedošiel, Milny je cca 50 míľ. Roztrhnutý zadný steh napovedá nejakej dramatickej situácii. Neviem…. keby mal niekto viac informácií, veľmi by ma zaujímalo, aký to bol príbeh.

Nech je ako chce, loď je na predaj. Myslím si, že by sa z toho dala urobiť dobrá kúpa, ak by mal niekto záujem, oslovte ma prosím. Bolo by fajn vedieť, že loď je v starotslivých rukách. Ešte stále mám v pamäti všetky tie zážitky a nové skúsenosti s ňou od čias, keď sme ju položili na vodu v Slovinsku, Izola, v roku 2006…

OLYMPUS DIGITAL CAMERA
OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Ešte pred obedom sme sa odviazali a plávali popri južnom pobreží ostrova Šolta do zátoky Mala Luka na Veľkom Drveniku. Plavba s príjemným juhozápadným vetríkom, radosť byť tam. Večer som si neodpustil a opät som lietal. Dron je pripravený za päť minút, zbalený za ďalšich päť. Žiadna komplikovaná príprava, paráda.

No a večer som upiekol chlebík. Našťasie som to po roku a pol nezabudol.

V sobotu, predposledný deň slušne prifúklo, ale to sme už z predpovede vedeli. Aj sme si to naplánovali tak, aby sme s vetrom, ktorý v nárazoch udrel cez tridsať uzlov, valili kurzom severozápad, opäť do zátoky Soline na ostrove Pašman.

Večer, už uviazaní na bojke, som telefonoval Allanovi, ktorý bol na Civette II v Grónsku a predtým sme spolu dvakrát plávali Atlantik. Poslali sme mu návrh predzmluvy o kúpe lodi, nech sa na to kukne. A ráno, opäť v bezvetrí som si naposledy zalietal.

Tých pár míľ do Pirovacu fúkal príjemný severozápad, ako stvorený na tréning pre ľuba.

Z Pirovacu nie je ďaleko na Murter, kde v marine Hramina bola základňa regaty Vlada Psalmana. Tak sme sa po čase zvítali s Dagmarkou Psalmanovou a spoločná večera bola ako sa patrí.

V pondelok ráno, 3. mája kapitán lode zamával a rozlúčili sme sa s krásnym Chorvátskom.

Na ďalší deň som si v práci zariaďoval novú kanceláriu. Ako inak, do malého priestoru patria veľké reprobedne. Predtým boli u dcéry Janky, ktorá mi ich po rokoch prednedávnom vrátila. V jednej z bední čosi buchotalo. V obavách o reproduktor som v ňom lovil a vytiahol doinštalované príslušenstvo, ktoré tam mohlo byť možno aj dva roky.

Keď som poslal fotku rodine, okamžite sa ohlásil Kubko, nech mu autíčko vrátim, lebo je jeho.

Z jedného levelu do druhého, zo dňa na deň. V rovnakej duševnej tónine. Úžasné…