Vlastne by som mal napísať moja prvá jachtárska skúsenosť. Písal sa jún 2001. O jachtingu som nemal ani potuchy, ale rok predtým som si kúpil malú, tri a pol metrov dlhú plachetničku. Bola to krásna hračka na dovolenky, kedy som lodičku vedel ťahať za autom a v kempe jej urobiť kotvište. Boli to tie okamžiky, kedy som zistil, že pri rovnakom vetre dokážem oboplávať ostrov. Bolo to úžasné. So sľubom, že to bude prekrásne sa mi stále poredšie podarilo presvedčiť ženu a deti, aby nastúpili do člna. Ja som rozvinul jedinú plachtu a po pár hodinách sme boli nazad v kempe, oni uzimení od vodnej triešte, ktorá dávala viac precítiť čerstvý vietor a poriadne  ochladila telo.

Ten môj prvý, nevedomý krok k jachtingu nedal na seba dlho čakať. Začal som rozmýšľať nad niekoľko dňovou plavbou popri pobreží v Chorvátsku. Vymyslel som plavbu z Banjole, dedinky na juhu Istrijského polostrova, na ostrov Cres, mali Losinj, Krk, okolo severného cípu ostrova Cres na juh, späť na Istriu a do Banjole.

Plán bol cez deň sa plaviť, na noc to niekde odstaviť a prespať na brehu. Do malého úložného priestoru na predku člna sa zmestili spacáky, trochu oblečenia, varič a nejaké zásoby. Nikto iný ma za parťáka na takú blbosť nenapadol, iba Stenly. Obaja sme mali toho roku štyridsať rokov, bol by to krásny darček k narodeninám. To som si vtedy myslel.

Auto s prívesom sme nechali v kempingu pri dedinke Banjole. Po nakúpení proviantu sme vyrazili. Plavba trvala jedenásť dní a dodnes na ňu spomínam ako na jednu z najfantastickejších tripov v mojom živote. Loďka nemala motor, iba veslá a malý zasúvací sťažeň, na ktorom bola namotaná plachta a zasúvací kýl. Vtedy som nemal potuchy o existencii námorných máp a navigácii. Boli sme vybavení automapou, buzolou a sedliackym rozumom.

Nemá zmysel popisovať chronologicky plavbu, ale zopár svetlých okamžikov dvoch nie práve najútlejších chlapov v malom člnku, dlhom tri a pol metra bez kajuty by bolo hriech vynechať.

Plavba na Cres trvala osem hodín v slabom vetríku, ale ťahalo. Obklopovala nás ranná hladinová hmla a uprostred toho ticha sa vedľa člnka zjavili plutvy viacerých delfínov. Nevyvádzali, iba nás mlčky pár minút sprevádzali, akoby nám chceli ukázať cestu lepšie ako tá buzola. Po pristátí a prenocovaní na ostrove Cres sme mierili na juh, na Mali Losinj. Zavládlo bezvetrie a museli sme veslovať. Striedali sme sa po pätnástich minútach a tie za veslami trvali neuveriteľne dlho. Vlastne aj tých niekoľko hodín tohto nášho postupu bolo nekonečných. Dva litre vody čo sme mali boli už dávno vypité a skalnatý západný breh ostrova nedával nádej na doplnenie tekutín. Neďaleko od nás išla plachetnica. Vtedy som ešte netušil, že to nie sú bohatí majitelia luxusnej jachty, ale iba klienti charterovej spoločnosti, ktorá im plachetnicu prenajala. Osud chcel, aby zastavili niekoľko desiatok metrov od nás a členovia posádky, uviazaní na bezpečnostnom lane vyskákali do vody sa osviežiť. So Stenlym sme neváhali a priveslovali k nim. „Vodu prosím“ vravím v nemčine. Začudovane kukli na nás a podali nám fľašu vody. Po pár sekundách, kedy sme obsah fľaše do seba vyliali som prosbu zopakoval. Opäť vyprázdnenie a opäť tá istá prosba. Tentokrát sme fľašu uložili na dno lode, poďakovali sa a začali veslovať preč. „Odkiaľ idete?“ zaznela otázka. „Z Puly“, odpovedám. „No dobre, ale kde máte vašu loď?“ „Toto je naša loď“ a užasnutých rakušákov sme nechali za sebou. Neskoro večer sa nám opäť poriadne smädným podarilo doveslovať do kempingu na Malom Losinji, kde sme si dopriali jeden deň zaslúžený oddych.

Ostrov Mali Losinj je s Velikim Losinjom spojený otáčavým mostom, ktorý sa niekoľkokrát denne otvorí, aby umožnil prechod lodiam na druhú stranu ostrovov.  Mierili sme úzkym kanálom k mostu, Stenly za veslami, ja pri sťažni so zrolovanou plachtou. Chlapík na moste nám vraví, že prejsť s ide až o dve hodiny, kedy sa most otočí a uvoľní kanál pre lode. „Nám sa dá prejsť“ vravím a k úžasu chlapíka vyberám sťažeň z jeho uloženia a kladiem ho na čln.

Opäť na ostrove Cres, kam sme boli donútení veslovať v horúcom bezvetrí sme si postavili stan v nudistickom kempe. Neboli to ale holé zadky, ktorých tam bolo požehnane, ale divá koza, ktorá sa nám v noci vkradla do stanu a bola Stanom prichytená ako vychádza zo stanu s naším chlebom v papuli. „Dáš to sem!“, boli slová, ktoré ma zobudili. Prvý pohľad do tmy v priestore stanu by stál za sfilmovanie. Stano, v rukách sáčok s chlebom a koza oproti nemu,v papuli chleba bez sáčku. Nakoniec došlo k deleniu, koza odišla s chlebom, nám ostal ten sáčok.

Nezabudnuteľná noc bola na severovýchode ostrova Cres v malej zátoke, ktorá bola síce plná naplaveného odpadu, ale noc v nej sme si užívali pod nebom plných hviezd. Vtedy som asi nevedomky prvýkrát porovnal horolezectvo k jachtingu. „Stenly, dokelu, veď tam hore je toľko hviezd, koľko môžeš vidieť iba v horách na bivaku.“

Už na spiatočnej plavbe, pri pobreží Istrie, keď už sme mali za sebou návštevu ostrova Krk, preplávali na západnú stranu Ostrova Cres a prekrižovali na Istriu, sme chytili slušné „Jugo“. Že sa to volá „Jugo“, som nevedel, akurát mi bolo jasné, že sme schytali silný vietor z Juhu. Križovali sme proti tomu ako sa len dalo, ale vždy sme sa nakoniec ocitli na tom istom mieste. Raz nás zaliala solídna vlna a na okamžik bola bočná strana člnu pod vodou. Nabrali sme kopu vody a frekvencia ruky s ešusom pri vylievaní vody z člna bola tak intenzívna, že by kľudne uživila vrtuľu, ktorú poháňa motor o výkone troch konských síl.

Tam sme to vlastne vzdali, asi deň plavby od nášho auta. Uťahaní z neúspešných pokusov a vystrašení z vĺn a vetra som stopom išiel pre naše auto s prívesom, vrátil sa po čln, ktorý strážil Stenly a pokračovali sme domov, do Bratislavy.

Po tomto zážitku ma jachting definitívne dostal. Nevedel som ako, nevedel som čo, ani kedy, nemal som žiaden plán, ani ambíciu. Nepoznal som nikoho, kto by mi poradil, netušil som, že niekde na Morave sa vyrábajú plachetnice, nemal som potuchy, čo to všetko obnáša, čo všetko má plachetnica mať. Chcel som iba dotyk s vetrom na vode a vektor z bodu A do Bodu B. Mal som už ale prvú skúsenosť, na ktorej som staval svoju budúcnosť. Chcel som čosi čo má motor, aby sme nemuseli v bezvetrí veslovať a kajutu, kam sa dá schovať pred slnkom.