v Sobotu, 21. januára som vyrazil z Bratislavy a s prestávkou na Morave, kde som prespal a strávil večer na jachtárskom zraze som sa v nedeľu, po prejdení vyše tisíc kilometrov ocitol opäť na lodi, v miestnej športovej maríne Kiel.

Túto fotku som urobil v pondelok ráno. Predošlý večer bol ale dosť zaujímavý. Pokus zapnúť svetlá v kajutách a celkovo prebrať loď k životu neuspel. Vyťahujem čelovku, Volt meter a skúšam batérie. Dva a pol Volta. Pekne mi to začína. Baterky mám v lodi už šesť rokov, nečudo, že doslúžili. Vlastne tak trochu zázrak, že vydržali tak dlho. Môj kábel na elektrinu je zmotaný pri elektrickom stĺpiku, niekto ho vytiahol. Volám Tomymu, ktorý pozná zvyklosti v maríne a dozvedám sa, že správca vypína z elektriky každú loď, ktorá nie je obývaná. Tak fajn… Baterky boli na hrane dožitia, vrátane štartovacej. K tomu bez dobíjania a vraj tam mali týždeň mínus desať stupňov.

Problém je, že keď zapnem kábel z móla do lodi, nie je žiadna reakcia. Nič sa nezapína, v lodi nula stupňov a je takmer polnoc. Napĺňa ma obava, či nie je mimo hry nabíjačka a menič. Na hľadanie nocľahu je už asi neskoro a vzdať to a zaľahnúť len tak do inak kvalitného spacáku sa mi ešte nechce. Koncovka z kábla je modrá okrúhla, a mám redukciu, na konci ktorej je klasická zástrčka do zásuviek 220V. Prepájam kábel do do jednej zo zásuviek v lodi a paráda. V zásuvkách mám 220, zapínam elektrický ohrievač. Dokonca trochu zareaguje aj osvetlenie kajuty.

Vyťahujem spacák a ukladám sa na spánok. V pondelok, 23. januára skúšam spojazdniť loď. Mám stredne výkonnú dobíjačku a nabíjam štartovaciu batériu.

Po dvoch hodinách skúšam nakopnúť generátor, stále slabé. Po ďalšej hodine skúšam motor. Ten štartuje okamžite. S jeho energiou nakopne aj generátor a všetko v lodi začína fungovať. Padá mi kameň zo srdca, dobíjačka a menič v jednom je v poriadku. Bude to predsa len v kábli , pravdepodobnejšie v zásuvke, ktorá je úplne skorodovaná (zrezavelá my tupci…)

vypínam generátor, dobíjačku nechám v prevádzke a sadám do auta. Idem do sto kilometrov vzdialeného Hamburgu, kde vyzdvihujem bratranca Tomyho. Spoločne ideme ku Petrovi Forthmannovi, ktorý skonštruoval neskutočne spoľahlivý systém kormidlovania, Windpilot. Tomy ešte v októbri doniesol Petrovi môj Windpilot na údržbu, ktorú určite po dlho čase po zásluhe potreboval. To bolo “hubovej polievky”. Peter mi vraví, že strávil pri výmene niekoľkých častí a čistení niekoľko hodín. Môj Windpilot je ako nový, pripravený na ďalšie plavby. Stálo ma to 950,- Eur ale teším sa. Nasledovala kávička, pózovanie a vyrazil som naspäť na loď.

V marine, kde mám loď, je aj desať metrová plachetnica Tomyho. Volá sa “Sputnik”, vraj preto, lebo loď Tomymu a jeho priateľovi umožní objavovať nový vesmír, zvaný Ostsee. Aj Tomy si kúpil Windpilot a tak som mu ho rovno vzal na jeho loď.

Na lodi som strávil ešte jednu noc a v stredu som sa vydal do Dusseldorfu na výstavu lodí. Pokiaľ sa dá, túto každoročnú udalosť nevynechám. Okrem atmosféry sa pokochám v obhliadke všetkého možného…, napríklad takejto krásnej plachetníce z roku 1973, ktorá sa tu ako starožitnosť predávala v dražbe.

Alebo v stánku Yanmar kuknem, ako vyzerá dnes nový motor pre moju loď.

A možno narazím aj na niečo nezvyčajné. Tak to bolo aj teraz. Rozhliadam sa totiž po elektrickom závesnom motore. Mám už dosť neustáleho rozoberania a spojazdňovania môjho trojkoňového štvortaktu. Keď mám, a musím, investovať do niečoho nového, nech je to elektrika. No a narazil som na čosi, čo ma poriadne upútalo.

Výkon jeden kilowat, v vydrží vraj dve a pol hodiny bez nabíjania. pri plnom výkone jednu hodinu. S prídavnou batériou štyri hodiny používania. No… Vyzerá to lákavo hlavne pre svoju hmotnosť, 4,5 kg. tak mám čosi na rozmýšľanie.

Výstava nesklamala. Čakal som, že stretnem známu tvár, ale keď na mňa zakričal Uwe, ktorý spolu s Ralfom bol na viacerých plavbách na Civette, naposledy na Špitzbergoch, tak to som kukal. Nedalo sa inak, večer sme pokecali pri “haxni”…

V piatok som po viac ako tisíc kilometroch pristál doma.