Plavba v Chorvátsku a zopár príbehov

Ako som už písal, v máji 2021 Lubo Šoltís kúpil loď. Plachetnica, Sun Odysey 409.

Šťastný majiteľ “luxusnej jachty” a novopečený kapitán

Lubo Šoltís, ktorý bol na nejednej plavbe Civetty vstúpil súčasne aj do klubu večných opravárov a domácich kutilov plávajúcich karavanov so sťažňom. Tak tomu nebolo ani v poslednom májovom týždni.

Už na ceste do Chorvátska v trojici s Lubom a Jarom Dutkom, o ktorom som písal v článku “Máj 2021, opäť na vode”, sme dostali mail z kapitanátu v Splite, že žiadosť o prepis lode bol chybne podaný. V utorok, už na lodi sme riešili horúce linky a v stredu ráno sme boli v Splite, kde sa podávali opravené tlačivá na prepis lode. Našťastie, všetko prebehlo bez nejakej trhliny, s potvrdením sme sa vrátili do Pirovacu a okamžite vyplávali. Noc sme strávili na Pašmane, v zátoke Soline na bójke a Ďalší deň sme sa vybrali na Kornati splniť môj bojový plán.

Ten totiž predpokladal vylodenie Jara Dutku a mňa na niektorom zo skalných útesov, vo vyššej polovici skaly, vypustenie drona a nafilmovanie nádherných záberov lode, útesov a hrdinov prilpených na skale. K tomu tie farby…. ach jaj…

Keď sa prepláva prieplavom medzi Dugim Otokom a Kornatom a pláva sa kurzom na marinu Piškeru,

po asi piatich míľach je skupinka ostrovov so strmými útesmi na južnej strane. Ku skale sme sa úspešne priblížili a nastúpili do steny.

Zatiaľ, čo Lubo neďaleko krúžil s loďou, my sme sa dostali ku miestu, kde som plánoval vypustiť dron.

Začal som to celé skladať dokopy…no… Asi o päť minút neskôr bol dron na dne mora. Ako mi povedal Jano Zelina neskôr, nepripravil som si scenár, keby bolo treba rýchlo reagovať. Fúkal dosť silný vietor a na skale sme to až tak necítili. Keď neborák z Jarovej ruky vzlietol, ihneď ho tlačilo na skalu. V reakcii som stlačil páčku nesprávnym smerom a ešte som tomu pomohol. Možno, keby som osadil ochrannú mriežku na vrtule, ktorú som nechal na lodi, nič by sa nestalo. Ale asi som sa už cítil ako riadny frajer. Jasne, že ma to mrzelo. Vlastne skôr hnevalo. Riadna blbosť. Nevadí, aj tak to už nezmením. Hlavne sa z toho poučiť a viac trénovať lietanie. Tak sme aspoň urobili zopár vrcholových fotiek.

Zvyšné štyri dni plavby sme zažili vietor, bezvetrie, silný vietor a kopu slnka. Proste sme si užívali jachting.

Vyskúšali sme si aj motýľa s netradičným pňom.

Posledná fotka je zo zátoky Veli Rat na severe ostrova Dugi Otok. Po sviežej, veternej plavbe predchádzajúci deň sme mali kľudné ráno. S Jarom sme boli na brehu a k Lubovi prišiel vyberač poplatkov za uväzovaciu bóju. Lubo nemal chorvátske peniaze, iba Eurá. Pravdepodobne to a že na lodi s chorvátskou vlajkou chlap videl cudzinca spôsobilo, že nás nahlásil. Asi. Chvíľu po našom návrate na loď k nám prišla polícia.

Loď je síce ešte evidovaná na pôvodného vlastníka, ale notársky overená kúpna zmluva, potvrdenie o podaní žiadosti na prevod, kópia poistnej zmluvy a potvrdenie o zaplatení turistického poplatku, bolo pre policajtov postačujúce.

Nenudili sme sa ani chvíľu. Okrem Lubovho zdokonaľovania sa v ovládaní lode sme sa veľa rozprávali. Ja o jachtingu a Jaro o svojich zážitkov, nielen horolezeckých. Ako som už písal, Jaro bol viackrát v Himalájach. Spomienky na ne má nádherné, ale aj tragické.

Mňa ale zaujali jeho štyri akcie:

Aljaška

V roku 2016 Jara nalákal Palo Lazar na najvyšší kopec Aljašky, Denali 6190 metrov nad morom, do roku 2015 zvaná Mount McKinley, Veľmi sa mu nechcelo, ale bola to jedna z tých super vydarených akcií. Pohoda, počasie, divočina a vrchol.

Eiger – Švajčiarsko

tak to mi spadla sánka. V tejto najväčšej, severnej stene Európy spal Jaro pri troch výstupoch tridsaťsedemkrát.

Z toho sedemnásť dní, keď bol v stene sám.

Pýtam sa ho,

  • ako tam spal? Keď si tam sedemnásť nocí, to sa musíš vyspať, nedá sa ísť na dlh.
  • Žiaden problém. Vyrobil som si bivakový stan, kde som polosedel-pololežal (ako v záhradnej sieti). Nohy v spacáku som mal v batohu.
  • Ok, ale tam muselo byť aj zlé počasie
  • Vtedy bolo najlepšie. Nemusel som liezť a vyváral som si0
  • Dehydrovanú stravu?
  • Vôbec. Kuchtil som si špeciality.

Cestu vtedy nakoniec nevyliezol. V novinách písali, že mu chýbalo na vrchol šesť lanových dĺžok. Keď doma prišiel do krčmy, chlapi sa ho pýtali, či si tých šesť lán už nevedel vziať.

Liezol aj s Wondom (Prezývka) Československý pilier a s Maťom Heugerom Švajčiarsku cestu. Tú poslednú mali to za päť dní vylezené, na vrchol chýbali tri ľahké dĺžky. Kvôli romantike sa rozhodli nedoliezť, ale užiť si posledný bivak v stene. No… v noci sa pokazilo počasie a v bivaku chalani stvrdli ďalších päť dní. Nemali vysielačku a mobily nechali dole. Správy o nich neboli, tak tých päť dní boli predmetom pátrania a obáv o ich duše. Tu je zopár fotiek…

Všimnite si dekoráciu na poslednej fotke…

Expedícia Colorado River, USA

Grand Canyon, splavovanie rieky Colorado. To musela byť nádhera. Jaro vravel, že aby ho vzali, rok musel trénovať. Fotky vravia za všetko…

Venezuela – Sálto Angel 

Na záver perlička. V roku 2018 sa partia piatich chalanov vydala do zasľúbenej krajiny, kde zajtra znamená predvčerom, Venezuely. Cieľ bol zlaniť pravdepodobne najväčší vodopád na svete – Salto Angel.

  • Ako ste sa tam dostali? Veď do tej krajiny ísť je o život a to doslova.
  • Vedúci mal plán…

Expedícia letela do Brazílie a rôznymi dopravnými prostriedkami sa dostali na Brazílsko-Venezuelskú hranicu. (Upozorňujem, že podobnosť členov expedície s niekým známym je čisto náhodná)

Keďže prechod bol len pre miestnych, brazílsky colník čumel na nich s úžasom, kde sa tam vzali. Veď pre nich nemá ani pečiatku. Prikázal im čakať, kým nepríde “Capitano”. Vedúci a hlavný stratég Peter úslužne prikyvoval a v okamihu, keď strážnik zavrel za sebou dvere colnice, Peťo vyslovil nezabudnuteľnú vetu, “A teraz nenápadne utekajme”. Ostatní členovia ostali v šoku a potom sa dali do behu, veď boli naľahko…

Na vlas rovnaká situácia sa opakovala na venezuelskej strane. Nasledoval nenápadný útek a trojdňové skrývanie sa v hoteli pred prenasledovateľmi. Po troch dňovej karanténe im majiteľ hotela oznámil, že už ich nehľadajú a môžu odísť. Nasledoval presun k vodopádu.

Zlanonovanie musel byť úžasný zážitok…

Potom sa presunuli pralesom ku indiánskym obydliam na pobreží Atlantického oceána…

Na záver prekrásna príhoda, ktorú mi Jaro porozprával. Pri kúpaní sa v oceáne boli niektorí nahí. To je vo Venezuele zakázané a trestné.

No a voľakto ich natrel. Miestni ochrancovia sa ku skupinke zakrádali ako vo filme Žandár zo San Tropez a jedného aj chytili a zabasli. Nasledovala oslobodzovacia misia na miestnej policajnej stanici, kde medzi kapitánom a hlavným stratégom expedície prebehol približne tento dialóg…

  • potrebujeme, aby ste ho prepustil, o tri dni nám odlieta lietadlo
  • vylúčené, trest je dva týždne vo väzení
  • musí sa nájsť nejaký spôsob
  • skrátim mu to o týždeň, ale bude tu pracovať
  • vylúčené
  • ak kúpite vápno a on natrie túto stanicu, môže ísť ak to dokončí a môžete mu aj pomôcť
  • nie
  • ok, kúpte vápno aj na stanicu na druhom konci a berte si ho
  • nie
  • tak potom si tu odsedí dva týždne
  • ok, ale podľa Ženevkej konvencie má právo na tri jedlá denne, z toho dve teplé
  • sto dolárov
  • štyridsať
  • ok

Domov sa všetci vrátili v poriadku.

Po siedmych nádherných dňoch v Chorvátsku, kedy sme mali silný vietor aj bezvetrie, slnko aj dážď, plavbu a lezenie, Jaro nám vyváral a ja som piekol chlieb, kedy Lubo zbieral skúsenosti sme sa vrátili domov. Boli sme traja chalani, ktroým nič nechýbalo.

One thought on “Plavba v Chorvátsku a zopár príbehov

  1. Pingback: Dva týždne na vode a v horách | civetta2

Comments are closed.