Tri zvyšné aprílové týždne som bol doma, v Bratislave. Rodina, práca, čosi teórie okolo jachtingu a na Sviatok práce, 1. mája, sme spolu s Peťom Horáčikom vyštartovali na dva a pol tisíc kilometrovú jazdu do anglického Plymouthu. V aute mám nabalený genaker, nový držiak na vodnú elektráreň, ten starý sa vždy pobil s Windpilotom. Vodná elektráreň bude na zrkadle, mimo dosahu veterného pilota. Máme aj antifouling a základný primer. Mienime totiž obnoviť takmer trojročný náter, k tomu zopár opráv a všeličo možné okolo lode, o čom ešte nevieme a čo sa určite objaví. No a vezieme aj skladací bicykel, ktorý ostáva na lodi. Doma som ho mal kvôli servisu.
Poloha Trintelly v Mainzi sa nám hodí ako prvá zástavka po 840 kilometroch. Keďže poznám aj polohu miesta, kde dostať pečené koleno, volíme najprv večeru, potom marínu Zollhafen.
Je príjemné mať sa kde zložiť a cítiť sa ako doma. Ráno, ako stále, cvičenie a balenie sa.
Dávajú sa so mnou do reči susedia na asi dvanásťmetrovom motoráku. Tento rok majú v pláne plávať do Baltského mora. Dole Rýnom, kanálmi do rieky Ems, Labe, Nord Ostsee kanál do Kielu a to je vlastne už Balt. Potom Dánsko, Švédsko a uvidia. Ukazujem im aplikáciu GOMARINA, s ktorou sa dá pohodlne vyberať vyhovujúce pristátie, cena a platba online. To ich veľmi poteší.
S Peťom sadáme do auta a o niekoľko hodín sme vo Francúzsku, v meste Callais, kde spíme v hoteli, čo som vybral na „bookin.com“ počas jazdy. Ráno 3. mája sa naloďujeme na trajekt do Doveru.
Nasleuje 500 kilometrov do mestečka Newton Ferrers, s volantom na európskej strane, ale jazdou vľavo. Ja s tým problém nemám, ide sa mi dobre a Peťo si po striedaní rýchlo na šoférovanie zvyká. Večer, v cieli nášho putovania, sa pozeráme z cesty na ústie rieky Yealm, kde čaká Civetta. Mark Studd, anglický priateľ, ktorý si za tie roky už zvykol strážiť moju loď, nám nechal na móle čln, s ktorým sa dostávame k plávajúcemu mólu, kde je uviazaná.
Spomínam si na jeden z mnohých vynikajúcich židovských vtipov. Jákob príde k rabínovi, že má malý dom, že sa so ženou a troma deťmi do jednej izby a kuchyne nezmestí. Rabín mu povie, aby si nasťahoval do domu jeho ovce. Po týždni opäť príde, že situácia je neznesiteľná. Rabín poradí, aby si nasťahoval aj koňa. To sa ešte opakuje so sliepkami. Keď po mesiaci zúfalý Jákob prišiel za rabínom, že takto sa nedá žiť, rabín mu káže všetky zvieratá a sliepky opäť vyhodiť na dvor. Po týždni dostane rabín ešte jednu návštevu. Šťastný Jákob ďakuje rabínovi. Tak veľký dom ešte nemali.
Priestor je relatívny. Po dvojtýždňovom pobyte na Trintelle sa mi Civetta zdá ako obrovské kráľovstvo. Máme všetko, čo potrebujeme k životu, kopu miesta a ešte aj terasu s markízou s výhľadom na more.
A máme aj bazén, dokonca občas aj bazén s vlnami, na výrobu ktorých nepotrebujeme žiadny zdroj, všetko je Bio.
V sobotu 4. mája hlásený vietor 10 uzlov, zatiaľ ale máme bezvetrie. Okamžite to využívame a dávame dole obidve predné plachty. S nimi nás totiž nezdvihnú z vody. Panuje oprávnená obava, že by sa vo vetre mohla plachta nekontrolovane rozvinúť a loď by zhodilo z jej pozemnej kolísky. Radšej ani pomyslieť.
Obe plachty odložené v lodi, dávame kávičku, raňajky a kačičky nás odprevádzajú na breh. Ideme po Marka a Gudrun.
Máme namierené do jachtárskeho prístavy v Plymouthe, v juhozápadnom Anglicku, kam idem potvrdiť zdvihnutie Civetty z vody v pondelok 6. mája. Ako inak, privítaniu s pohostením v zimnej záhrade s krásnym výhľadom sa nevyhneme.
V prístave sme všetko vybavili, stihli sme aj miestnu špecialitu vo vychýrenej reštaurácii v historickom centre Plymouthu, „Fish and Chips“.
Večer, späť na Civette, pomerne skoro lezieme do spacákov. Nevieme si totiž zakúriť. Už včera sme zistili, že generátor nejde nakopnúť. Štartuje, ale naprázdno. Vymenili sme palivový filter, ale v tom to nebude, veď nafta v nádrži je neustále filtrovaná, keď používame motor. V hadici k predfiltru vidím ale bubliny a pri štartovaní v nej nevidím prúdenie paliva. Čerpadlo. Dúfam, že nie je „kaput“. Bufík, teda Webasto si tiež neužijeme, teplovzdušná hadica popri motore je taktiež „kaput“…
V nedeľu 5. mája je to Peťo, ktorý je plný činnnosti. Zapláva si v rieke a umyje kokpit.
Jef, Harbour master sa prišiel rozlúčiť a priniesol aj Marka, ktorý vezme domov čln, čo sme mali k dispozícii. Pri kávičke a besedovaní sme počkali na vrchol prílivu, kým nenadišiel čas odchodu. Jef je bývalý mariňák, slúžil ako technik na lietadlovej lodi Britského kráľovského námorníctva. Zúčastnil sa krátkej vojny s Argentínou o Falklandské ostrovy v Južnom Atlantiku. A bolo čo počúvať…
Východ z ústia je skúška z topografie. Okrem vytýčenej línie je dosť plytko, treba sa prísne držať nábehových línií z kamenných znakov na brehu.
Mark síce vraví, že sa nie je čoho báť, ak zapadneme, dno je piesok, ale skúšať sa nám to nechce. Práve preto sme čakali na vrchol prílivu. Jef nás odkontroluje svojím člnom, zanedlho sme von a pohodlne o hodinu a pol neskôr sa uväzujeme v jachtárskom prístave Plymouth.
Nadišiel deň „D“, ideme z vody. Pravda, až poobede, ale dočkali sme sa. Tento deň sme aj tak nič iné neplánovali, hádam iba začať škrabať. Obsluha žeriavu nám nedovolila zaparkovať priamo do bazénu, iba na mólo pred ním. Odtiaľ si loď lanami pritiahli do želanej polohy. Ešte trochu diskusie, kam pod loď pôjdu žeriavové remene, a všetko sa dialo mimo našej kontroly.
Loď, po očistení trupu tlakom vody, cez noc ostáva na žeriave, chalanom od fachu padla. Na lodi je nám dovolené spať, ráno nás prevezú a usadia do železnej kolísky. Kým sa loď čistí, sedím v aute a dobíjam mobil. V spätnom zrkadle vidím kohosi kukať na moju autoznačku. Za chvíľu mi klepe niekto na okno a teraz kukám ja. Bratia Peter a Paľo Fuskovci zo Žiliny sem padli z neba.
Tak to je blízke stretnutie tretieho druhu! Nie sú sami, spoločne s dvoma Nemcami tvoria posádku nemeckej plachetnice značky „Halberg-Rassy“. Práve odchádzajú na juh Írskeho ostrova, prístav Cork. Pozývam ich na kávu, ich odchod sa odkladá o hodinku, po ktorej ich odprevádzame na mólo, z ktorého sa idú odviazať. Šťastnú plavbu chalani.
V utorok doobeda sme už na svojom mieste a začíname pracovať. Peťo sa púšťa brúsiť kýl, ja sa trápim s vodoryskou.
Miesto muziky máme kulisu detského džavotu z kŕdla na sloních padleboardoch, ktorý sa doobeda a potom každý ďalší deň, čo sme tu, zjaví .
Nie je to jediná denná konštanta v suchom doku. Kým ráno máme slnečný výhľad, pred večerom na nás spadne hmla.
Usilovne sme pracovali nasledujúce štyri dni. V utorok sme čistili a škrabali, streda bola v znamení základného náteru, štvrtok a piatok prvý a druhý náter antifoulingu.
Nechal som v miestnom obchode, kde ma už poznajú spred troch rokov, záchranný ostrovček na inšpekciu. Tá sa musí robiť každé tri roky.
Podhľad v kajutách mal typické znaky plesne, tomu sme sa tiež poriadne povenovali.
Kúpili sme aj teplovzdušnú hadicu pre naftové kúrenie a osadili do motorového priestoru, kde bola pôvodná poškodená.
A nedá mi nepochváliť sa ďalšou perličkou, ktorú som spáchal. Hneď v utorok, ešte pred začatím natierania, som sa išiel pozrieť do obchodu, aké majú farby, ak by náhodou došla tá, čo sme si priniesli z domu. A pri skúmaní mi jedna dvojkilovka spadla z regálu a samozrejme všetko vytieklo na podlahu. Nechcite vidieť ten výraz personálu, keď vraveli, že to sa stáva. Myslím, že za tou milou tvárou doktora Jekylla sa skrýval Mister Hyde. Len som čakal, či stihnem ujsť, kým pravá tvár vyjde na povrch. Škodu som si samozrejme nechal pripísať na svoj účet a z obchodu som ušiel aj s konzervou, kde sa mi polovicu obsahu podarilo pružnou reakciou zachrániť. Bola to základná, červená, preto je aj kýl na fotke červený. Veď potom sme to prekryli. Neskôr som s malou dušičkou išiel znovu do obchodu, všetko už bolo v poriadku. Zmizli dôsledky, zmizol problém. Zabudol som dodať, že mi do tej kaluže spadol aj mobil. V čase nešťastia som telefonoval s Mišom Navrátilom, konzultovali sme farby, čo tam mali. No… mobil som si čistil sám, našťastie si to odniesol iba obal.
Podarilo sa nám nevynechať poobedie v centre Plymouthu. Opäť som vyrazil na kopec „Hoe“, kde sa písala história Francisa Drakea. O tomto som písal v článku:
Peťo išiel nájsť miestny Pub, kde sedeli s posádkou pred pár rokmi, keď plávali v Anglickom kanáli. Chce urobiť fotku a poslať parťákom. Ja som vzdal poctu hrdinom námorného a obchodného loďstva, pamätníku vojakov u kolónií, čo padli za kráľa, pamätníku víťazstva nad armádou, keď sa Španieli chceli vylodiť v Anglicku a zhodiť z trónu Elizabetu prvú. A nechýbal ani sir Francis Drake.
Z kopca mám pekný výhľad na našu marínu a zátoku, z ktorej vyplávali lode, čo tvorili námorné dejiny.
Popri všetkom tom nacpanom frmole som stihol aj jeden bicykel.
V piatok sme sa rozlúčili s mojimi Angličanmi a v sobotu ráno vyrazili domov. Mali sme šťastie. Do Doveru sme stihli skorší trajekt, problém prebukovať lístok nebol a z Calais sme pokračovali až do Mainzu, na Trintellu, kam sme došli krátko pred polnocou.
V nedeľu, 12. mája 2024, zvyšných 840 kilometrov do Bratislavy. Malina…
Peťo, ďakujem za pomoc a spoločnosť, vážim si to a si kedykoľvek v posádke Civetty vítaný.