Spomienky – JAMISONA, záver sezóny 2004

Po troch mesiachoch na juhu, v Jónskom mori bola loď opäť uviazaná v chorvátskom Sukošane. Osemhodinová jazda autom z Bratislavy umožnila ešte dva predĺžené víkendy. Ten prvý, začiatkom októbra, sme vyrazili s Jožkom Novotným a Pištom Porvazníkom na Istriu, do môjho obľúbeného miesta, na kotvište pri autokempingu Banjole, na juhu Istrie.

Toto miesto som navštívil prvýkrát v roku 1983. fascinovali ma útesy na ostrove Frašker, kde sa dalo liezť nad morskou hladinou. Vrátil som sa tam v roku 1985 a od roku 1990 sme tam s rodinou chodili každý rok. V kempe som si prenajímal chatku na celé dva letné mesiace. Moje a bratove deti tam strávili často aj celé letné prázdniny, pričom striedajúci dozor pozostával s rodičov a starých rodičov. Fraštarski Otok som ako prvý ostrov oboplával na orechovej škrupinke, keď som zistil, že sa to dá pri rovnakom vetre. Určite každý má to svoje miesto, ktoré v ňom evokuje zvláštne pocity, plné spomienok a emócií. (Šípka označuje mólo, kde sme sa teraz uviazali.)

Tak ako vždy v tomto období, aj teraz to bola nádherná plavba v prázdnom mori, nikde takmer nikoho. Non stop sme 110 míľ plávali deň a noc, a uviazali sme sa na móle požičovne člnov v Kempe Indije. Naspäť sme išli cez Kornati, do marina Piškera a domov do Sukošanu. Vo stredu v noci sme prišli na loď, vo štvrtok plávali, v piatok ráno Istria a večer v ten istý deň sme boli opäť na vode, kurz juhovýchod. V sobotu na obed sme sa uviazali na Piškere, v nedeľu 15 míľ do Sukošanu a večer cesta do Bratislavy. Taká rýchlovka. My sme ale boli šťastní, nám išlo hlavne o bytie na vode, plachtenie, užívanie si tmy, navigácie a práce s plachtami. A samozrejme varenie. Jožko Novotný bol vždy zástanca zdravého stravovania, ale iba dovtedy, kým na stole bolo niečo voňavé, mastné, sýte a chutné. Vtedy jeho škrupule išli nekompromisne nabok. Presvedčil ho aj môj neodškriepiteľný argument, že podľa najnovších lekárskych výskumov tuk odstraňuje cholesterol. Raz, keď sme rozmýšľali nad obedovým menu, Jožko prehlásil, že jemu stačí jedna nektarinka. Tak som spravil praženicu z dvanástich vajec. Tri rovnaké diely, tri prázdne taniere. Žiaden div, že na nektarinku už neostalo miesto.

Druhá akcia, koncom októbra 2014 bola zaujímavejšia. Opäť predĺžený víkend, tentokrát to mala byť kávička v Taliansku. Bola by to krásna rozlúčka so sezónou. Spolu s Ivanom Žáčikom a Stenlym Zelenským sme boli v stredu v noci v Sukošane a vo štvrtok sme už plávali. Ani sme sa nezastavovali na ostrove Dugi Otok v dedinke Sali, odhlásiť sa z krajiny. Nechcelo sa nám strácať čas. Veď kto by sa o nás staral, ideme predsa iba na kávičku do Talianska… Dnes viem, že to bola pochabosť. Keby si na nás chorváti počíhali, asi by to nedopadlo pre nás dobre. Medzitým sa mi do uší dostali klebety a mastných pokutách, dokonca aj o zabavení lode. Nech je ako chce, prežili sme bez následkov.

Plán bol plávať čo možno najkratším kurzom do Talianska, teda do Ancony. Na priemyselný prístav som ale nemal dobré spomienky, rozhodli sme sa preto plávať do malej marinky “Numana”, desať míľ južne od Ancony.

V roku 2003 sme sa tam raz uviazali. Ideálne miesto na rannú kávičku. Malé pekné mestečko, taká typická talianska atmosféra. Taký bol plán…

Ten predĺžený víkend koncom októbra bolo poriadne veterno. Medzi ostrovmi bol ešte relatívny kľud.

Keď sme vo štvrtok ráno mali za chrbtom Kornati a Dugi Otok a nabrali kurz na na otvorené more, začalo fúkať čerstvých 25 uzlov. Bol to ale juhovýchodný vietor, mali sme ho z ľavého zadoboku. Bola to pekná športová plavba.

K večeru sa síce vyjasnilo, ale vietor ostal.

Občas sa cez loď preliala vlna a zasiahla nás v kokpite.

Bola to paráda. Mal som pocit, že loď na vlnách doslova lieta. Nezmenilo sa to ani cez noc. Sedel som v kokpite počas mojej služby, užíval som si hviezdnatú noc, rýchlosť lode a zvuky sprevádzajúce plavbu. Super. Takto to má vyzerať. toto má byť jachting. Chalani spali, bolo krátko po polnoci a k talianskemu pobrežiu chýbalo ešte cez 30 míľ. Zrazu kokpit zaliala veľká vlna. Vyskočil som nad vchod do lode, ale aj tak som nakúpil. A nielen ja. Vlna vbehla cez vchod do podpalubia, presne pod schodíky. Stenly, ktorý spal v kóji pod kokpitom mal nohy presne na rane.

Celú situáciu som sledoval a aj keď som bol pekne premočený, neubránil som sa radosti. Vlastne škodoradosti. Skôr som v tme cítil, ako videl Stenlyho mokrý spacák. Pár sekúnd sa nič nedialo. Potom nastal preslov, ktorý by mohol byť rovný pokladačovi škridlí, keď si trafí kladivom na palec. A tie decibely! Bola to noc plná radosti.

V piatok skoro ráno, keď sme mali do prístavu Numana ešte 5 míľ, začal som mať pochybnosti. Vlny na pláži asi budú poriadne veľké a lámajúce sa. Vchod do maríny je v hĺbke päť metrov, ak si dobre spomínam.

V živej pamäti mám vrak pri marine Rocella Ionica ktorý skončil na pláži pri pokuse dostať sa do prístavu bez motora. My síce máme motor, ale iba jeden pokus dostať sa dnu. Vravím o tom chalaňom a tri míle pred pobrežím meníme kurz na Istriu, opäť Banjole. Celá plavba vyzerala takto:

Na Istriu, opäť so zadobočným vetrom teraz z pravoboku to bola jedna báseň. Veľké tiahle vlny, po ktorých loď surfovala a hrejivé slniečko sme si vychutnávali.