Na mape Pacifiku je zelená línia plavba z Markézov až na Bora Bora, červená línia je sedemsto míľová plavba na Suwarov, ktorá nás čakala.

Suwarrow je atol s priemerom jedenásť míľ. Od Bora Bora je vzdialený sedemsto míľ na západ a patrí ku Cookovým ostrovom, ktoré sú súčasťou Novozélandského kráľovstva, ale s vlastnou samosprávou.

Prvým Európanom na ostrove bol ruský objaviteľ Michail Lazarev na lodi Suvorov, po ktorej pomenoval ostrov. Časom, po získaní nezávislosti, bol ostrov premenovaný na Suwarrow. Je to národný park, obývaný od apríla do septembra správcom, ktorý robí aj administratívu lodiam, čo sem priplávajú.

Na ceste sem sme mali dostatok vetra, niekedy až príliš. Ešte sa nám Bora Bora ani poriadne nestratila z obzoru a hneď v prvý deň sa nám roztrhal genaker.

Veľká škoda, dúfame však, že sa nám ho podarí nechať opraviť. Najbližšia možnosť je na Tongu, tam to skúsime. Dalo sa to čakať, genaker pôvodne šitý na jedenásťmetrovú Civettu som používal už v roku 2010 v Atlantiku a výborne sa osvedčil na plavbe v roku 2012 do Karibiku a späť. No a teraz. Keby som dokázal spočítať hodiny, počas ktorých bol nasadený, určite by mi vyšlo slušné trojciferné číslo.

      Vetra každým dňom jemne pribúdalo a ustálilo sa to na krásnych 30 uzlov zozadu. Na kosatke a búrkovej plachte, pevne ukotvených pňami do motýľa, sme veľmi slušne frčali, pohodlne surfujúc na vlnách.

Poznánka: Systém dvoch predných plachiet otvorených do motýľa s použitím pňov sa mi osvedčil už na prvej Civette počas Atlantickej plavby. So zadným vetrom je veľmi účinný a pohodlný na ovládanie. Plachty možno podľa potreby, v závislosti od sily vetra refovať, alebo opäť rozvinúť aj s pňami.

Poznámka: Občas sa pritrafil mrak, z ktorého krátko, ale intenzíbne spŕchlo. Okamžite som nahý vybehol na palubu so šampónom a využil som túto prírodnú sprchu.

Ráno, 17. mája, sme sa priblížili k prieplavu do atolu ostrova Suwarrow.

Vstup do lagúny bol čosi ako stred medzi Ahe a Rangirou, hneď v lagúne bolo treba oboplávať koralovú hlavu. Marco vpredu dával pozor a o chvíľu sme zakotvili medzi ďalšími loďami v závetrí ostrova Anchoring Island.

      Pod nami je priezračná voda plná rýb a koralových žralokov rôznej veľkosti, až do dĺžky jeden a pol metra. Najprv s rešpektom, potom trochu odvážnejšie, šnorchlujeme okolo lode.

Poznámka: Keď som videl žralokov okolo lode, čo aj malých, vravel som si, že tu ma do vody nikto nedostane. Ale po uistení okolitými posádkami, že koralové žraloky, s čiernym pruhom na plutve, si hľadajú menšiu korisť som za chvíľu šnorchloval a filmoval. Marco sedel na gumenom člne priviazanom o loď a odhodlával sa do vody. Siegfried z vedľajšej lode sa pridržiaval nášho gumáku a Marcovi vravel, že sa nemá čoho báť, že je to naozaj bezpečné. Vo mne sa prebudila čertovská dušička a šnorchlujúc neďaleko, som sa ponoril a pod vodou som k nemu priplával. No a uštipol som ho do zadku. Siegfriedovi nebolo treba ani jednej sekundy a lámajúc rekord vyskočil, pružne, s ladnosťou, ktorú by mu mohol závidieť každý skokan do výšky, do člnka. Keď zistil, čo bolo príčinou jeho šoku, päť sekúnd som si myslel, že po mne skočí a bude ma chcieť utopiť. Nakoniec sa pridal k výbuchu smiechu všetkých, čo sledovali tento incident.

Poznámka: Reťaz na dne leží čiastočne na koralových hlavách. To pri dvíhaní kotvy môže spôsobiť vážny problém, ak by sa tam reťaz zasekla. V tejto hĺbke sa dá s tým poradiť. Ale keď sme mali na Ahe kotvu v dvadsiatich metroch, mohli by sme to aj nevyriešiť. To sa stalo v Gatúnskom jazere počas presunu Panamským prieplavom katamaranu “Free and Breeze” Americká posádka sa musela kotvy s časťou reťaze vzdať.

Anchoring Island je široký sto metrov a dlhý vyše kilometra. Okrem starých drevených barakov, ešte z druhej svetovej vojny, je tu aj drevený domček pre správcu, zatiaľ ešte neobývaný. V barakoch je polica s knihami na výmenu. Ak chce niekto knihu so sebou na čítanie, zoberie si ju. Nepísané pravidlo hovorí, že namiesto nej tam nechá inú. Hneď vedľa sú sudy na zber dažďovej vody. Kráčame palmovým lesom zo záveternej na náveternú stranu ostrova. Biely piesok je lemovaný vyplavenými kusmi koralov. Do svojich ulít sa pred nami schovávajú kraby-pustovníci.

      Hneď vedľa barakov je pomník Toma Neala. Tento pozoruhodný človek sa nechal v roku 1952 vylodiť okolo prechádzajúcou loďou iba s dvoma mačkami a zásobami, ktoré sa mu zmestili do člna. Na ostrove, neobývanom od konca druhej svetovej vojny, nebolo okrem drevených barakov, sudov na dažďovú vodu, niekoľkých divých svíň a sliepok nič.

Tom Neale tu prežil tri obdobia, spolu 16 rokov, až do roku 1977. Žil z ulovených rýb, zdomácnených sliepok, vajec, kokosových orechov a chlebovníka, ktorý pestoval. Prechádzajúce jachty, ktorých v tom čase nebolo veľa, mu vždy niečo nechali. V roku 1977 ho našla jedna posádka vo veľmi zlom stave. Previezli ho na Raratongu, hlavný ostrov Cookových ostrovov, kde po ôsmich mesiacoch umrel na rakovinu žalúdka. Nápis na pomníku na ostrove hovorí, že Tom Neal tu žil svoj sen.

Poznámka: S Marcom sme si urobili túru na vedľajší ostrov. Hodina chôdze tam a späť po koralových laviciach, kde na jednej strane je pokojná voda koralového atolu a na druhej oceán.

      Po troch dňoch sme zdvihli kotvu a namierili si to na ostrov Niue, vzdialený 550 míľ.