16. Príchod do Gibraltáru

Posledných 155 míľ do Gibraltáru sme urazili za 30 hodín. Plavba, opäť opatrne zvolená, v bezvetrí či so zadným vetrom, prebehla bez incidentov. Vrčanie jedného či druhého motora v úplnom bezvetrí, po opustení maríny Aguadulce 20. februára, vystriedal nad ránom 21. čerstvý východný vietor, ktorý nás dotlačil ku „Skale“, ako sa zvykne Gibraltár prezývať.

Zažívam opäť ten jedinečný pohľad na kus zeme plný histórie, ktorý sa mi naposledy naskytol pred šiestimi rokmi. Je síce pod mrakom, ale to mi nebráni byť plný emócií, ktoré ma ovládajú už ôsmykrát v mojom živote.

Gibraltár je jachtársky prelom v mnohých aspektoch. Je to vstup do Atlantického oceánu, miesto, ktoré sa kedysi dávno volalo koniec sveta.  Dosiaľ takmer zanedbateľný príliv v Stredozemnom mori je vystriedaný prvou skúškou, kedy treba využiť silné prílivové prúdy, aby sa loď dostala cez úžinu do oceánu. Je tu prvá konfrontácia s hustou námornou dopravou. Námorná tepna z Indického oceánu cez Suez a Gibraltársku úžinu do Atlantiku oboma smermi plní oblasť viac ako 200 rôznymi tankermi a kontajnerovými námornými plavidlami dlhými cez 300 metrov denne. Prekrižovať túto vodnú trasu zo Španielska smerom na Kanárske ostrovy vyžaduje mimoriadnu obozretnosť.

My tentokrát síce nič križovať nejdeme, ale sme na seba mimoriadne hrdí, keď po preplávaní 2500 kilometrov riečnou sieťou Rýn-Mohan-Mohan-Dunaj kanál-Dunaj a cez 2000 námorných míľ Čiernym a Stredozemným morom sme s našou Trintellou uviazaní v maríne Alcaidesa, pod „Skalou“.

Okamžite sadám na bicykel. Akosi sa mi ale nedarí vystúpať do kopcov, ako za starých čias. Deň predtým tu pršalo a časť trasy ide po poľnej ceste, teraz plnej blata. Pokúšam sa preraziť cez sieť bytoviek, ale iba sa motám. Nakoniec to vzdávam a po tridsiatich kilometroch, z ktorých polovica sú chodníky, cesty a prechody pre chodcov, sa vraciam späť k lodi. Nevadí, aspoň som sa vyvetral a podarilo sa mi neublížiť si.

V sobotu 22. februára sa budíme do slnečného rána.

Dnešok venujeme lodi, schovávame prívesnú Yamahu do lode. Motor váži 52 kíl, riešime to výťahom hlavnej plachty a voľajako to dávame do prednej kajuty.

Dole ide aj predná plachta, hlavnú balíme do lazybagu. Preberáme jedlo, aby sme nezabudli niečo, čo začne hniť, vypúšťame vodnú nádrž, upratujeme. Večer toho dňa sme pozvaní na taliansku večeru k Igorovi, Jarke a ich dcére, ktorí na Gibraltári bývajú mnoho rokov. Spoznali sme sa v roku 2015 po plavbe okolo sveta. Spoznávame ďalších priateľov a klábosíme do večera.

V nedeľu je krásny slnečný deň.

Je čas na povinný, ale príjemný výlet do Britskej ríše. Aby sme sa dostali na kopec, potrebujeme sa prepraviť k lanovke. Zisťujeme ale, že „Cable Car“ dnes nejazdí. Berieme taxík a opäť vidíme „Odysseove stĺpy“,

ktoré označovali koniec sveta. Kedysi panoval názor, že keď sa loď dostane za túto hranicu, prepadne sa do priepasti.   Pamätám si tričko kúpené v Karibiku s týmto tvrdením. Končilo sa to vetou: „To musí byť prekrásne…!”  To sa už v taxíku blížime k vrcholu a tak ako po minulé roky, vítajú nás jediní voľne žijúci členovia „gangu“ makakov.

Sme upozornení, aby sme sa ich nedotýkali, rešpektovali ich a nijako sa nesnažili narúšať ich priestor a kľud. Proste iba o dušu fotiť a nevšímať si ich. Ak sa jedinec cíti byť ohrozený, varuje vycerením zubov, dokonca môže aj pokúsať. Keď sa tak stane, zvykne sa pridať celý kmeň v zmysle „všetci za jedného“. My iba fotíme a užívame si toto prekrásne zakončenie našej plavby.

V pondelok 24. februára 2025 sme dobalili loď, preplavili k žeriavu, kde nás zdvihli z vody a na päť mesiacov uložili na suchu.

Čaká nás krátky oddych doma a zanedlho ďalšia plavba na Civette. Ale o tom neskôr…