Dosť bolo biftekov, slnka a oddychu na krásnej Mallorke. Je čas sa posunúť o kus ďalej, tentokrát do Aguadulce, na pobreží Costa del Sol, v Španielsku.

Predpoveď je priaznivá, bezvetrie, slabý a stredne silný vietor do 15 uzlov z východu, do chrbta. Presne to sú podmienky na presun s našou Trintellou. Podľa mapy nás čaká 315 míľ, predpokladáme tri dni a tri noci. 15. februára sa odväzujeme a zanedlho sme vonku z prístavu Palma de Mallorca.

Vyťahujeme prednú plachtu a presne podľa predpovede si to mašírujeme k západnému brehu 65 míľ vzdialenej Ibizy.

Vietor vydržal do noci, strieda ho bezvetrie a naše dva striedajúce sa motory. Je čas dobiť našu AIS vysielačku, prístroj, ktorý nám dáva kľud pri plavbe, upozorní nás na číhajúce, plávajúce nebezpečenstvo v podobe lodí, vždy niekoľkonásobne väčších a ťažších ako sme my, ktorým sa treba radšej vyhnúť, aj keď by to niekedy mali urobiť ony. Ale… dobíjanie nejde, vykazuje to chybu. Ráno to skúšame dobiť aj okľukou, ale chyba je v aparáte.

To nie je dobre, budeme musieť viac kontrolovať okolie proti podobným výzvam, spoľahnúť sa na elektroniku už nemôžeme.

Keďže máme ale to zimné obdobie, more je prázdne. Viditeľnosť dobrá, stačí nám z tepla spacáka, z kajuty vykuknúť von každých dvadsať minúť. S Peťom sa striedame, do polnoci jeden, od polnoci druhý, až do východu slniečka.

Druhé ráno na vode, 17. februára, sa nám more odvďačilo za trpezlivosť.

Okamžite nasledoval steak, zvyšok sme udusili na cibuľke s korením, čo sme mali po ruke. Na lodi nemáme chladničku, obávame sa, že by sa nám ten prekrásny kus mäsa pokazil.

Tretí deň ráno, 18. februára, nás vietor dotlačil do maríny Aguadulce. Posledných desať míľ sme dokonca zrefovali a znížili rýchlosť na dva uzly, aby sme neprišli za tmy.

Neváham, s Peťovou pomocou vyťahujem bicykel a idem sa vyvetrať. Prvý deň silnejšiu hodinku, potreboval som aj dospať. Ten druhý, 19. februára, som sa povozil medzi paradajkovými skleníkmi.

Okrem dospatia a bicyklovania sme slnečné dva dni v Aguadulce strávili aj dlhými prechádzkami. Ono to neboli iba také bezcieľne prechádzky. Pred piatimi rokmi, s Ralfom a Karolovcami Rosmánym a Tomaschom, sme tu objavili čínu, jedz koľko vládzeš. V googli gúglim, že to je päť kilometrov, majú otvorené. Paráda. Tuniaka sme už dojedli v deň príchodu na raňajky. Do čínskej reštiky pôjdeme poobede pešo. Cestou tam vyhladneme, cestou späť vytrávime. Tak aj bolo, ale po piatich kilometroch naše plány zhatili rekonštrukčné práce. Otváracie hodiny to zjavne nepostrehli. Zachránila nás neďaleká pizzeria.

Nedalo mi, opätovné gúglenie nasledujúci deň vyjavilo reparát. Bolo to síce sedem kilometrov, ale taxík cestou tam a peši nazad to celé zachránilo.

Zajtra, 20. februára, pokračujeme. Do Gibraltáru máme 150 míľ a k tomu aj priaznivé okno vetra. V pondelok 24. februára 2025 ráno nám Trintellu dvíhajú z vody, priamo v maríne Alcaidesa, pod Gibraltárskou skalou, kde si pár mesiacov odpočinie.