Prekročenie severného polárneho kruhu nebol jediný dôvod na oslavu. Keď sme zbadali prvé náznaky Nórskeho pobrežia, začal som dôsledne sledovať prístroje.

Civetta II, práve preplávala sedemdesiat tisíc námorných míľ. A to už je poriadny dôvod na oslavu. Blízko pri pobreží som nechcel „štartovať“ raketu, niekto nablízku by si mohol pomyslieť, že sme v núdzi. Musela stačiť fakľa. Pri čerstvo uvarenej Jarovej cesnačke sme vztýčili na sťažni Nórsku vlajku.

To už vchádzame do Lofotského zálivu a blíži sa ďalšia noc za denného svetla. Od prvých ostrovov po miesto pristátia v osade Storvagan na Lofotoch je to ešte 60 míľ.

Lodí, najmä rybárskych pribúda, treba dávať pozor. Našťastie,  AIS alarm, nastavený na perimeter pol míle zapípa iba dvakrát počas záverečnej etapy tejto úžasnej plavby. Ráno je zamračené. Jano nás presviedča, že je správny čas na vytiahnutie tresky. Tri míle pred pristátím s motkáme nad dnom, ktoré je dvadsať metrov pod loďou. Vyťahujeme náradie. Pre tých, čo sa nevyznajú, červený trojuholník je loď, pevnou rukou nakreslená červená línia je plavba od rybačky na mólo.

Čuduj sa svete, za desať minút sme mali výsledok.

Doparoma… to čumím. Veď to máme na týždeň. Jano nás presviedča, že je to málo, že z toho sa najeme na jeden raz. Nuž, je tu takmer domáci, vie asi o čom hovorí. Hlavne, doteraz nebrýzgal do vetra. Ďalšie dve hodiny krúžime dookola, ale okrem jedného záberu, ryby  neostali na suchu. O polhodinu neskôr vchádzame do prekrásnej zátoky pri mestečku Storvagan, kde je hotel Nyvagan, ktorý má mólo pre navštevujúce jachty. Je piatok, 17. júla 2022.

Prihlasovať sa nemusíme, v Nórsku je to nutné, iba ak máme voľačo na preclenie. Na preclenie nemáme nič, okrem nášho šťastia a za to sa tu vraj neplatí. Z Islandu sem to bolo takmer 730 míľ.

Kým Jano pripravoval tresku, ja som si zalietal s Dronom.

Večer sa spúšťa dážď, prichádza tlaková níž, ktorej sme prefíkane utiekli z lopaty. Už v pyžamku, pečiem chlebík, všetkok sa minul a ráno by chýbal.