20. júna ráno, po zdravých raňajkách a kávičke, sme sa za silného vetra odviazali z bóje v maríne Pope Island, preplávali sme hurikánovou hrádzou na more a vyrazili na plavbu do Kanady. Čaká nás približne 450 míľ do mesta Halifax, v Novom Škótsku. (Na druhej foto vidieť našu polohu v čase, keď som písal článok a výstrahy. Ale k tomu neskôr.)
A nečakáme jednoduchú plavbu. Nie kvôli počasiu alebo drsnej plavbe. Predpoveď je v poriadku, dokonca očakávame viac posunu s motorom ako s plachtami a chladné podnebie dokážeme prežiť. Prvou nástrahou je kanál „Cape Cod“, ktorým si skracujeme plavbu okolo mysu „Cape Cod“. Ušetríme si tým čas, míle a plavbu v silných prílivových prúdoch v skalnatom pobreží.
Výzvou je silný vietor okolo 30 uzlov, ktorý fúka zo severu. Samo osebe ok, nie sme ďaleko od pobrežia, sotva 5 míľ. V kanáli „Cape Cod“ sa striedajú silné prílivové prúdy, ktoré dosahujú rýchlosť až 5 uzlov. Napríklad keď pozerám nedeľu 22. júna o 11:05 h, prúd je pri vstupe západný, cez 4 uzly.
O štyri hodiny neskôr je prúd východný, opäť cez 4 uzly.
Náš úmysel je vplávať do kanála krátko po zmene a so silnejúcim prúdom kanál preplávať. Silný vietor vo mne vzbudzuje pochybnosti, či tých navigačných vstupov nie je veľa. Keď som pred šiestimi rokmi tadiaľto s Ralfom plával, mali sme letné bezveterné počasie. Navyše, hneď za vstupom je železničný most, ktorý sa spúšťa na výšku 2 metre nad hladinou, keď prechádza vlak. Most je zdvihnutý, ale mám obavy zo zmeny, kedy sa budeme musieť vo vetre a silnejúcom prúde otočiť v úzkej plavebnej dráhe. Volám do vysielačky, žiadna odpoveď. Moje obavy rozptyľuje americká plachetnica, ktorá sa s tým pri vstupe naozaj nebabre.
Vo vysielačke počuť, že plachetnica hodlá pokračovať k mostu. Následne počujem kladnú odpoveď. Vydýchnem si, pokračujeme s použitím motora. Prebieha ďalšia komunikácia, plachetnica je vyzvaná na okamžité spustenie plachiet, lebo je v kanáli. Nasleduje názorová výmena na kanáli VHF13, kedy už je a kedy ešte nie je kanál. Tesne pred zúžením sa loď stavia proti vetru, spúšťa plachty a vstupuje do prekopanej časti kanála. My nasledujeme. Vietor sa v kanáli náhle utišuje, most je zdvihnutý a zanedlho máme prvú nástrahu odškrtnutú.
Máme pred sebou ešte dva cestné mosty, ale žiadny strach, výška pri najvyššej vode je 45 metrov.
Výrazne sa oteplilo, vietor sa voľakamsi odpratal a máme na polhodinku leto.
Toľko totiž pri prúde 4 uzly trvá plavba 7-míľovým kanálom. Na jeho druhej strane sa vrátili pôvodné podmienky, studený vietor a vlny. Našťastie fúka od brehu a my sa ho držíme s použitím motora, kým nemáme pohodlný uhol vetra k lodi na priblíženie sa ku „Cape Cod“.
Pri zapadajúcom slnku sme vonku na oceáne. Vietor zoslabol na 12 uzlov, ale stále to ťahá. Opúšťame výsostné vody USA.
Ráno 21. júna už míňame naftu, ale užívame si kľud. Vo vode je život, v diaľke vidíme gejzíry veľrýb, sprevádzajú nás delfíny a
nie je núdza o žraloky. Z tých vidíme iba charakteristickú plutvu, často hneď vedľa lode. Možno je to ten istý kus, číhajúci, kým niekto z nás nespadne do vody. Tak si dávame bohovského bacha, na palube takmer vznikla bitka o záchranné vesty a upínacie laná k nim.
Čaká na nás ale ďalšia nástraha, pasce na homáre. Pred šiestimi rokmi sme na ne s Ralfom naďabili a mali sme pocit, že pascí je viac ako samotných homárov. Boli sme v hĺbke 30 metrov, o tri hodiny sa malo zotmieť. V chrbte 20 uzlov vetra a my na motore sme prevádzali lodný slalom, pričom sme trikrát trafili „bránku“. Nasledovalo rezanie lana na palube a zauzlovanie rozrezaného kusa za loďou. Potom nám napadlo ísť do hlbšej vody, na líniu 100 metrov hĺbky. Tam toho bolo naozaj menej a so šťastím sme prečkali noc na plachtách. Nech sa páči, tu je link na článok spred 6 rokov:
Hlavný problém spočíva v dvoch bójach zviazaných niekedy až 10 metrov dlhým lanom, pričom tá väčšia drží lano idúce na dno, kde je pasca na homáre. Trafiť sa medzi ne nie je zase až taký problém.
Tentokrát, už ošľahaný skúsenosťou, som sa nechcel tlačiť k pobrežiu, ale približovať sa k Halifaxu, Nové Škótsko, v 100- až 200-metrovej línii hĺbky. A keď sa dá, aj viac. Ktorý lovec homárov by sa babral s takým dlhým lanom? Dokonca sme začali gúgliť a našli sme hraničné body rybárskych oblastí. Podľa toho vznikla plánovaná trasa plavby. Výstražné body na mape sú nami zadané hranice rybárskych zón.
To ale nestačilo. My sme naozaj videli bójky aj v dvestometrovej hĺbke. Nie často, ale boli. Ale všimli sme si radarový odrážač.
Ukázalo sa, že ho majú všetky bójky, ktoré sme míňali. Krásne sme to videli na radare a vďaka tomu sme sa im po západe slnka vedeli vyhýbať a stráviť relatívne kľudnú druhú noc.
Ďalším opatrením bolo predĺžiť si plavbu zhruba o 30 míľ, kedy sme tretiu noc plávali v línii 300- až 500-metrovej hĺbky.
22 23
Z fotky vidno, že až také strašné predĺženie to nebolo.
Prítomnosť mobilnej siete nás takmer odtrhla od navigácie…, ale zvládli sme to.
Pri vstupe do separovanej dopravy sme sa ohlásili „Halifax Trafic“, oznámili naše úmysly a 24. júna 2025 sme za tmy prišli do „Royal Nova Scotia Yacht Squadron Marina“ a uviazali sa o bójku. Tma, ani zima nám vôbec nevadila, viditeľnosť vynikajúca, žiadna hmla. Nádherná plavba nocou, kedy sa nám kontajnerový terminál v Halifaxe predstavil v plnej kráse.
26
Z New Bedfordu sme prešli 470 míľ, z New Yorku 660 a z Plymouthu 6300. Tak nech nám to vydrží.
