Kvôli silnému vetru z juhovýchodu sme museli ostať ďalší deň na nemeckom ostrove Helgoland. V noci pritvrdilo, zobudil ma škrípavý zvuk drenia lodného boku o drevenú hranu móla. Niektoré fendre vyhodilo na mólo a museli sme štartovať motor, aby sme mohli dostať loď kúsok od móla a dostať fendre naspäť. Do rána bol potom pokoj a mohli sme sa vyspať.

Aj keď prší, idem sa prejsť do mesta, nájsť potraviny a kúpiť zopár drobností z potravín. Mestečko na ostrove je farebné, všade čisto. Auto so spaľovacím motorom nevidno, všetko tu jazdí na elektriku. Zopár turistov a inak prázdno a k tomu počasie, to všetko poukazuje na koniec sezóny.

Ktosi nám klope na loď. Vonku stojí mladý pár a česky sa nám predstavujú ako Aleš a Sylvia z Česka. Majú loď na móle pri prístavnej hrádzi. Včera si všimli našu vlajku a prišli pozdraviť. Pozývam ich na loď a onedlho sa dozvedám o ďalšom prekrásnom príbehu.

Pri kávičke sa dozvedám že ich domovom je loď. A nie hocijaká. Kúpili ju Nórsku pred rokom a pomaly si ju prerábajú na na svoj obraz, robia ju obývateľnou. Ich prvá reakcia na Civette je, že máme strašne veľa miesta. No… Ja neviem, vraví sa, že každá loď je o meter kratšia a moja určite o aspoň o dva. Spozorniem, keď vysvetľujú, že ich loď je drevená, ešte viac spozorniem, keď počujem, že bola postavená pred viac ako sto rokmi podľa plánov Colina Archera. Konštruktéra, ktorý postavil Fram a Christianu o ktorých som písal a mnoho iných lodí, ktoré ešte stále brázdia najmä nórske vody. Tak to musí byť muzeálny kúsok. Aleš so Sylviou nás pozývajú večer na návľtevu, kde sa dozvedám podrobnosti. Loď sa volá „Emilie-Karoline“ a už prvý pohľad ma privádza do vytrženia.

Aleš nás previedol po palube a ukázal nám, za čo všetko ťahá, aby loď plávala pod plachtami.

Prvý krát v živote stojím pri drevenom sťažni starom viac ako sto rokov. Vlastne, prvýkrát v živote stojím na takej lodi.

Kormidelná má zarážky. So správne nastavenými plachtami a dlhým kýlom plavba nepotrebuje autopilot, loď drží kurz sama. Kompas je je priamo pod pínou.

Zvon pri kormidle je vlastne alarm na vietor. Vo vlnách sa loď nakloní a zvon upozorní spiaceho navigátora, že sa čosi deje.

Pohľadom na lanovie akoby som sa presunul časovým strojom do minulosti, kochám sa starou kotvou, ktorú Nór, čo predával loď odporúčal si ponechať. Vraj, keby bralo loď na breh a nič by nepomáhalo, táto kotva všetko zachráni.

Takmer zakopnem o komín naftových kachlí

a zostupujem do útrob tejto krásky.

Pri zemiakových plackách sa dozvedáme príbeh Aleša a Sylvie. Obaja mali dosť civilizácie, alebo „Matrixu“, ako to Aleš nazval. Mali v pláne kúpiť starú loď a žiť navždy na mori. Oni ale nechceli obyčajnú loď. Chceli mať loď z minulosti, ktorá by bola čosi ako časivý stroj do minulosti, v ktorej chceli žiť. Do čias, kedy bolo všetko jednoduchšie. Kým Aleš zanietene rozpráva, ako sa učil loď ovládať a o plánoch do budúcnosti, Sylvia ho zasnene pozoruje. Dobre sa počúva, ako ich v nórskych prístavoch dávajú na čestné miesto a veľakrát im nič neúčtujú. Komodor každého prístavu je hrdý, keď má na móle kus histórie.

Mladý pár chce stráviť v Amsterdame zimu a potom uvidia. Na lodi vraj našli a nachádzajú kopu „starín“, napríklad kompasový merač rýchlosti a smeru verta, či morseový vysielač.

Obaja sa hrdo chvália, ako sa naučili splietať laná a zo starých lán robiť ochranu proti odieraniu plachiet.

Počas dvoch hodín strávených na palube som cítil čosi, čo by som pomenoval dvoma slovami. Šťastie a harmónia.

Pri lúčení som dostal mapu fjordu Osla, ktorá bola na lodi určite niekoľko desiatok rokov. S Lubom sme sa plní dojmov rozlúčili  Alešom, Sylviou, Emilie-Karoline a vrátili sa na Civettu.

Vietor ustal, zajtra plávame na nemeckú pôdu.