Utorok, 27. septembra nám počasie praje. Teda… Nie počasie, ale vietor. Tu na severe sme si zvykli považovať za dobré počasie také, ktoré nám umožní plávať. Čo tam po daždi, veď máme strechu nad hlavou aj v kokpite a nepremokavé oblečenie. Musíme sa opäť prispôsobovať prílivovým prúdom. V ústi rieky Labe, kam plávame, prúdy dosahujú aj okolo päť uzlov, preto je dobré mať prílivový prúd so sebou. Do Cuxhavenu to máme tridsať míľ

a o druhej popoludní vrcholí prúd smerujúci do vnútrozemia. Odviazať sa chceme o desiatej a to mi dáva čas na ranný beh po ostrove.

Ako sa na Nemecko patrí, na ostrove je futbalový štadión. Drsné počasie vie byť naozaj drsné, ako nasvedčujú vrecia s pieskom. Ešte výhľad na chránený prístav a vraciam sa na loď. Pred desiatou hodinou sa odväzujeme a popri Emilie – Karoline vychádzame z prístavu, vyťahujeme prednú plachtu a so zadným, dvadsať uzlovým vetrom frčíme do ústia rieky Labe.

Po dvoch hodinách začína „frmol“. Najprv míňame kotvište nákladných lodí.

Prekrižujeme systém separovanej plavby spoločne s rybárskou loďou a rýchlosťou cez osem uzlov sa držíme na kraji plavebnej dráhy, občas aj za bójkami, ktoré ju vymedzujú. Tak nám to odporučila kniha „mudrcov“ z tejto oblasti.  

Posledných desať míľ nás míňa a predbieha niekoľko ozajstných ozrút.

Míňame marínu Cuxhaven a vchádzame do nákladného prístavu, ktorého súčasťou je aj súkromná marína s menom „Americký prístav“. Odtiaľto kedysi plávali parníky do Ameriky. Uvazujeme sa na móle.

V neďalekom Hamburgu žije Tommy, syn mojej sesternice. Má desať metrovú plachetnicu a pozná miestne vody. To on mi odporučil tento prístav, poplatok za státie je tu naozaj symbolický. Mienim tu nechať loď mesiac, kým ju nepreplavím do blízkosti mesta Kiel cez „West-Ost Kanal“. Aj Tommy tam má loď, v opravovni jácht, ktorá má malú marínku. No… Nie je nad známosti.

Plavba sa skončila. Okrem dvoch dní, ktoré ma čakajú o mesiac, máme za sebou úžasnú plavbu. Z Inverness Na Orkneje, Shetlandy, Faerské ostrovy, Island, Lofoty a sever od nich v Nórsku, Špitzbergy a nakoniec celá tá krásna jazda na juh až do Nemecka, cez úžasné Nórske fjordy. Naplávali sme štyri tisíc námorných míľ a ešte som si aj trochu zaliezol na Lofotoch a v Chorvátsku, kam som si odskočil na dovolenku s rodinou. Po dvoch rokoch covidového pôstu a skromnej plavbe v minulom roku sa táto sezóna vydarila znamenite.

Vztyčujeme nemeckú vlajku a máme prvú návštevu.

Miestni Jachtári si obzerajú našu loď, hlavne slovenská zástava upútala pozornosť. Pozývam ich na kávu a začína sa debata. Téma je jachting, miestna marína, drahota a vysvetľujem, ako som sa ja, vnútrozemec stal námorníkom. Konrád, chlapík napravo zbystrí pozornosť, keď rozprávam o mladosti v krajine za železnou oponou. Vraví, že vyrastal v Sovietskom Zväze, v Rige, Lotyšsku. V mladosti bol námorník plavil sa od Murmanska po Leningrad, dnešný Petrohrad. No a keď kotvili niekde v Nemecku, vraj sfalšoval doklady a vydávajúc sa za nemeckého občana preplával z lode na breh, s dokladmi prešiel cez kontrolu prístavu a až potom požiadal o azyl. Konrád toho porozprával o svojom živote v Sovietskom Zväze trochu viac, ale to do tohto príbehu nepatrí. Na záver sa pýtam, kde tu, v Cuxhavene môžem ísť na pečené koleno. Nevedia. Všade sú skvelé rybie reštaurácie, tam máme ísť.

Keď ale ja chcem to koleno. Je to po káve moja ďalšia úchylka. Začalo sa to v lete v roku 1981. Ako horolezec som mohol vycestovať na „divoký“ západ, až do ďalekého Talianska. Po vylezení túry na Mont Blanku som sa vydal sám na poznávací zájazd. S batohom na chrbte, v ktorom som mal spacák, karimat a čosi na oblečenie, som stopoval od francúzskeho Chamonix cez Miláno, Benátky, Belluno, Insbruck až do Mníchova, kde som sa opäť pripojil ku skupine. Vyše týždňa, čo som bol na cestách, som toho veľa nejedol. Väčšinou to bola bageta, alebo chleba a mlieko, či voda, ktorej na pumpách bolo dostatok. Tá trocha peňazí, čo som mal bola určená na ušľachtilejšie účely, ako jedlo. Šetril som si ich na gramofónové platne, ktoré u nás nebolo možné zohnať a ktoré boli pre mňa neoceniteľný duševný poklad.

Pred Mníchovom mi zastavil jeden nemec, ukázalo sa, že končil tam, kde aj ja. Neviem, či to bol môj výzor, alebo či som vyzeral hladný. Ten človek ma zobral do miestnej pivárne a zaplatil mi večeru. Nebola to hocijaká piváreň, ale vychýrený „Hofbreu Haus“ asi najväčšia piváreň na svete. A keď nie, tak v mojich očiach dodnes áno. Na stole predo mnou sa objavilo pečené koleno, ktoré som postupne spláchol dvoma litrovými pivami. Viete si predstaviť dvadsať ročného, vyhladovaného chalana, ktorý sa dostane k takému gastronomickému pokladu?  Po večeri sme sa rozlúčili a ja som zamieril pred Mníchovskú operu, kde už bol náš autobus a po noci v spacáku na chodníku pri autobuse pred budovou Mníchovskej opery, sme sa vydali na cestu do rodnej vlasti, kde zajtra znamenalo predvčerom.

Na jedlo som mal v Mníchove šťastie aj nasledujúci rok, 1982. Vtedy na námestí Mariazell prebiehala volebná kampaň a rozdávalo sa jedlo. Na teplé, chutné jedlo v termo balení som sa postavil trikrát, kým som bol sýty. Tá politická strana určite nemala zanietenejšieho voliča, ako mňa.

Verný svojej  úchylke sa nevzdávam a hľadám, kde sa dá dostať ku pečenému kolenu. Neuspel som. Zachraňuje ma Lubo, ktorý sa ponúka, že ak to niekde zoženiem v mäsiarstve, on mi to urobí. Neuveriteľné, neďaleko nás je čosi ako mäso kombinát a majú tam podnikovú predajňu. 28. septembra ráno si idem zabehať a vraciam sa so surovinou.

Lubo sa púšťa do práce a okrem balenia, upratovania lode

a môjho bicykla po okolí to v lodi poriadne rozvoniava a ja som sa mohol opäť raz cítiť ako dvadsať ročný chalan, ktorý sa ako Alenka, ocitol v ríši zázrakov mníchovskej super pivárne. Bravó Lubo, vďaka!

Ďalší deň ráno za šera dám rýchly bicykel popri rieke Labe

a o dve hodiny neskôr opúšťame loď. Ideme na vlak do Hamburgu a letíme do Viedne. Po veternej skúsenosti na Faerských ostrovoch neváham použiť aj pneumatiky, čo sú na móle. Na loď sa vrátim o mesiac.