Opäť to boli ranné hmly, ktoré sa starali o našu ostražitosť. Ráno 19. októbra 2024 sa budíme do nášho predposledného dňa na Dunaji. Dvíhame kotvu a sme na vodnom toku.

Pelikány sediace na vraku blízko plavebnej dráhy veštia blízkosť mora, ktoré, ako dúfame, uvidíme o dva dni.

Deň nám spestruje rybár, čo nám vyhadzuje na palubu štyri čerstvé ryby. Vravím, že dve stačia, ale on iba kýva ramenami. Dávam mu desať eur, usmieva sa. Ja ale nie, čaká ma robota, na ktorú som zvyknutý iba na mori.

Krátke dni sú už cítiť, radšej sa o piatej popoludní vtrepeme do ramena na kilometri 305, päť kilometrov od vstupu do kanála Cernavoda-Konstanca.

Posledný raz si vychutnávame večernú atmosféru na kotve. S nami kotví bager, ktorý nám kazí výhľad na zapadajúce slnko. Nevadí, pražím ryby, ale moc si z nich nedáme, najmä ja. Pre mňa je to príliš veľa kostí.  Poslednýkrát nastavíme kotevný alarm a ukladáme sa spať. A tie spánky… Sú úžasné. Noc je dlhá, ísť spať za tmy a o deväť hodín sa prebudiť vyspatý do ružova za tmy je povznášajúce.

Tentokrát si ale dávame budík. Chceme byť pri vstupe do kanála za svitania, aby sme stihli prejsť dvoma komorami a 64 kilometrov dlhým kanálom. Následne prejsť dve námorné míle prístavom Konstanca na otvorené more a 5 míľ na sever do jachtárskeho prístavu Tomis. Náš plán sa rúca od základov hneď ráno, 20. októbra. Silná hmla nám umožní opustiť kotvište až pred desiatou.

Potom sa to už rozbehlo. Za polhodinku sme pri vstupe do kanála.

Cernavoda je rušný prístav a my si gratulujeme, že sme to neskúšali za hmly. O dva kilometre je komora, kde nás spustia, ako dúfame, do kanála. Podľa zaužívaného zvyku mierime ku komore, kde sa chceme prihlásiť. To už vo vysielačke chrapčí, aby sme sa otočili a pristáli na kontrolnom móle hneď pri vstupe do kanála. Otáčame sa, plávame kilometer naspäť a uväzujeme sa na kontrolnom móle kanála, kde naše papiere kontroluje úradník vo vychádzkovej uniforme.

Napokon prídu aj dvaja policajti, skontrolujú papiere a čakáme, čo sa udeje. Dozvedáme sa, že tu asi stvrdneme na noc, lebo kanál musíme preplávať bez zastavenia sa. Napokon to dopadne lepšie, ženský hlas z vysielačky kladie otázku, ako rýchlo vieme ísť a po odpovedi 12 km/h, máme povolenie vstúpiť do komory s dvoma nákladiakmi. Po chvíli sa druhé vráta otvárajú a sme v kanáli.

Trochu histórie. Práce na kanáli začali v roku 1949. Počas štyroch rokov budovania tu odhadom zomrelo čosi medzi 10 až 200-tisíc ľudí, kriminálnikov a odporcov komunistického režimu. Číslo lieta vo veľkom intervale, nikto nepozná skutočnosť, kedysi starostlivo utajovanú. Tak som to ja teraz čítal v knihe Mudrcov. Po štyroch rokoch sa práce zastavili a projekt dostal meno „Kanál smrti“. Práce sa obnovili v roku 1976, otvorenie bolo v roku 1984.

Kanál lemujú rôzne umelecké diela, či už je to mozaika oslavujúca symbiózu pracujúcej triedy a inteligencie, alebo nám nič nehovoriaci obrovský monument, pravdepodobne oslavujúci víťazstvo robotnícko-roľníckeho zriadenia nad zotročujúcou kapitalistickou čižmou.

Už nás z komory ženú, kričia po nás, aby sme sa ponáhľali, nech to stihneme do večera. Vysielačka je v stálej činnosti, pomerne často odpovedám na otázku, na ktorom sme kilometri. Konverzácia prebieha v angličtine, pohoda.

Kanál prejdeme na Yamahe, závesnom motore. Benzínom nešetríme, otáčky sú pomerne vysoké. Nakoniec to stíhame za šera a na čakacom móle pred komorou, ktorá nás vypustí do prístavu Konstanca, sa uväzujeme za tmy.

20 23 24

Prichádza pracovník správy kanála, treba zaplatiť. Platobný terminál odmieta komunikovať s Peťovou a mojou kartou, rumunské bankovky nemáme. Všetko vyrieši kalkulačka na Iphone pracovníka, ktorá preráta kurz na euro a my sa zbavujeme 160 eur. Administratíva tým nekončí, prichádza imigračný úradník, kontrola prebehla uspokojivo a ukladáme sa na spánok. Pondelok 21. októbra 2024 sme už o ôsmej ráno v komore a vchádzame do obrovského prístavu Konstanca, ktorým plávame dve míle, kým sa dostaneme na more, kde sa ďalších päť míľ dostávame k vstupu do prístavu Tomis.

Pri východe z komory ešte komunikujem so správou prístavu, hláskujem meno lode, hlásim konečnú destináciu a počet osôb na palube. Následne telefonujem na rumunské číslo, ktoré mám od Errola z Holandska. Adrian, ktorý má v Tomise plachetnicu, mi po upresnení, kto som a odkiaľ mám kontakt, ochotne vysvetľuje, ako sa dostať dnu. Bude nás čakať a máme sa držať pri zelenom majáku pri vstupe. Inde je plytko. Vyťahujeme pínový autopilot, ktorý začína písať svoju históriu práve teraz. Funguje, paráda. O chvíľu sme už uviazaní v maríne na móle, s elektrinou a vodou. Ako inak, návšteva a prihlásenie sa v prístavnej budove, kam ma zaviezol Adrian. Následne kontrola od polície a hotovo. Sme v Čiernom mori, v slanej vode. Je pondelok 21. októbra 2024. Z Bratislavy do Tomisu sme potrebovali 21 dní.