Plavba do Halifaxu v Kanade priniesla nové premenné. Zima, hmla a rybárske nástrahy, ktoré boli poriadnou výzvou a mimoriadne sťažili príchod do nového Škótska, v pobrežných vodách Kanady. Etapu by som rozdelil na tri časti. Červená línia z New Bedfordu do Cape Cod, kedy sme opustili teritoriálne vody USA. Plavbu v medzinárodných vodách predstavuje čierna línia a napokon fialová je plavba pri kanadskom pobreží od priblíženia sa k Novej Scotii až do Halifaxu. Tak poďme poporiadku.

Raňajší kľud a ticho v sobotu ráno vystriedali včerajší silný vietor v prístave. S kávičkou pri kormidle sme pár minút o šiestej opúšťali bezpečný prístav New Bedford, môj posledný prístav v USA.

Kým Ralf za kormidlom navigoval loď von z prístavu v päť míľ dlhej plavebnej dráhe, ja som zamiesil a dal piecť chlebík. Plávame ku kanálu Cape Cod cez plytké vody a množstvo navigačných znakov, tak charakteristických pre navigáciu v atlantickom pobreží USA. Som rád, že táto navigačná skúška bude čoskoro za mnou. Niežeby to bolo niečo, s čím by si nevedel jachtár poradiť, ale neustále sledovanie okolia, vyhýbanie sa rybárskym farmám, či iným navigačným prekážkam unaví. Takmer túžim po Atlantickom oceáne, kde sa nemusím starať o to, čo je predo mnou, akú mám hĺbku a či do niekoho nenarazím.

Po štyroch hodinách vstupujeme do kanála Cape Cod,

na ktorého druhej strane je rovnomenný cíp, ktorý je naším posledným geografickým útvarom v USA, okolo ktorého preplávame. Ani tu v kanále starosť nekončí. Prílivové prúdy v kulminácii dokážu mať rýchlosť štyri uzle a keby sme sa tam trafili v čase, ak by prúd bol v opačnom smere, pekne by sme sa natrápili. Našťastie, moderná doba priniesla so sebou mobilné offline aplikácie, ktoré za mňa dilemu vyriešia. Čase keď vstupujeme do kanála, 10 hodín, 22 minút je prúd 2,6 uzla s nami a sinusoida dole na obrázku dáva vedieť, že prud bude kulminovať 10:22 a jeho rýchlosť bude čosi málo cez tri uzle.

Keď si z aplikácie vyveštíme blízku budúcnosť, vidíme, že prúd ustane o 15:40

a o 17:52 bude v opačnom smere o rýchlosti 3,27 uzla.

To my už našťastie budeme dávno preč. Mal by som sa hanbiť. Ako správny námorník by som mal vedieť prúd z prílivových tabuliek pre danú oblasť jednoducho vypočítať z údajov na mape. Ale nehambím sa. Keď je tu jednoduchšia, prístupnejšia možnosť, bez zaváhania sa jej chopím. Aj tak mám dosť iných starostí. Plavbu kanálom si užívame.

Na obidvoch stranách sú vybudované cesty, kde sa to hmýri cyklistami, bežcami, alebo rodinkami na prechádzke. O ďalšie tri hodiny neskôr plávame okolo Cape Cod,

A lúčime sa s brehmi USA. Dobre, že sme sa rozhodli neriskovať kotviť tu v silnom vetre. Cíp neposkytuje žiadnu ochranu pred vetrom, hádam iba pred vlnami. Začína sa druhá etapa plavby, aj keď najdlhšia a v otvorenom mori, predsa len najjednoduchšia. Žiadne prekážky, rybárske bóje a lode. Dvesto míľová etapa bola poznačená silným vetrom s vlnami, zomou a hmlou.

Vietor do tridsať uzlov bol zo zadoboku, žiaden problém. Aj keď to možno vyzeralo mimo lode strašidelne, valili sme si to miestami ôsmymi uzlami s vlnami a vetrom takmer v našom smere. Vlna za nami nás dobehne a ako sa nás míňa, vytvára naklonenú rovinu, na ktorej citeľne zrýchlime. Keď nás predbehne, máme to chvíľu do kopca, ale to už nás doháňa ďalšia masa vody a celý proces sa opakuje. Pokiaľ sa doteraz zima až tak veľmi neprejavovala, tu nastúpila v plnej poľnej. V kokpite je šesť stupňov Celzia, v lodi desať.

To je už na vode pocitovo dosť. Naftovým kúrením sa nám podarilo vyhnať teplotu vnútri na šestnásť stupňov, s tým sa dalo existovať. Okrem toho, že je už noc, v hmle by sme aj tak nič nevideli. Preto ten, kto má službu čučí v teple kajuty a občas, ale iba z pocitu povinnosti vykukne von, aby zistil, že nič nevidí. Našimi očami a ušami je radar a AIS. Radar je zapnutý preto, lebo niektoré rybárske lode AIS nepoužívajú. Niežeby ho nemali, ale nechcú konkurencii, ktorá by videla na svojích priístrojoch ich polohu prezradiť svoje tajné miesta, kde majú slušné úlovky. Presne, ako keď hubár sa nechce deliť o svoje tajné zákutia v lese.

Nad ránom sme už blízko pri Novom Škótsku. Vietor ustáva, štartujeme motor. Svitá a z rannej letargia ma vytrháva radarový alarm. Kontakt míľu pred nami sa onedlho prejavil svetlom a z hmly sa vynorili obrysy rybárskej lode. Treba si dať poriadny pozor, lode sa vynárajú a ponárajú do hmly ako duchovia.

Okamžite vykonáme uhýbací manéver, zamávame si a sústreďujeme pozornosť pred nás. To však zďaleka nie je hlavný problém. Tým su rybárske bóje všade okolo nás. A keď hovorím všade, myslím všade. Vynárajú z hmly ako škriatkovia, aby nám narobili zle. Dômyselný rybársky patent na vyťahovanie klietky na homáre na dne mora, pozostáva z dvoch bóji priviazaných k sebe lanom, často dlhým desať metrov.

Menšiu rybár poľahky vytiahne hákom na loď, zavesí na žeriav a ten vytiahne klietku dlhú dva metre nad hladinu. Trafiť s pomedzi bóje a zachytiť lano nie je veľký kumšt. Kukáme dopredu obaja a často zbadáme bóju tesne pred nami, alebo aj – hahaha – za nami. Vtedy Ralfovi zo žartu hlásim, že za nami je už čisto. To sme mali zasa šťastie, vravíme si. A aj keď máme na propeleri rezač lán, ktorý je účinný, stačí aby kus lana z bóje, čo aj po odrezaní ostal namotaný na propeleri. Dosť dobre si neviem predstaviť, ako by sa jeden z nás ponáral k tomu v osem stupňovej vode.

Ralf spomína, ako to tu bolo pred dvoma rokmi, keď tu plával s Charliem a Cathy na plachetnici Celebrate. Smerovali vtedy do Grónska, kde som sa pripojil a pokračovali sme na Aljašku cez Severozápadný prieplav. Podarilo sa im trafiť presne medzi bóje. Napriek rezaču lán na propeleri, im ostal kus lana namotaný na propeleri. Edward, najmladší, dvadsať tri ročný chalaň sa vtedy ponoril a lano z propelera odmotal.

Začína nám byť jasné, že je to iba otázka času, kedy sa nám niečo podobné pritrafí. Desať bóji zbadáme a jedenásta nás prekvapí. Tri sme už trafili a aj keď sme to nemali v propeleri, bolo to pod kormidlom, alebo pod kýlom. V tých prúdoch okolo nás to nemáme šancu vytiahnuť, lano spájajúce bóje režeme. Potom bóje vytiahneme každú z inej strany, zviažeme ich opäť dokopy a hodíme do vody. Dúfame, že rybárom takto nespôsobíme škodu. Do Lunenburgu je to osemdesiat míľ, aj keď sa rozkrájame, do tmy tam nebudeme. A v noci sa pravdepodobnosť, že namotáme bóju rovná istote. Sú všade okolo nás. To znamená, že na noc musíme niekde zakotviť. Máme iba elektronickú mapu, žiadneho sprievodcu. Ako som už písal, v USA to jednoducho nebolo k zohnaniu. V elektronickej mape nie je popis, či tam je niečo čo prekáža kotveniu, alebo nie. Je to ako ísť poloslepo. Ved hádam to nejako prežijeme a na druhy deň sme Lunenburgu.

Náhle ma osvieti. Ja blbec, prečo ma to skôr nenapadlo? Stačí plávať ďalej od brehu, do väčšej hĺbky. Vlastne je to logické, vravím Ralfovi. V trikrát väčšej hĺbke rybári potrebujú trikrát viac lana a času na spúšťanie a vyťahovanie pascí. Znamená to trikrát menej klietok a trikrát menej úlovku. Kto by to robil? Skúšame hĺbku päťdesiat metrov, bóje stále nachádzame, ale poredšie. Štyri míle od brehu, v sto metrovej hĺbke po naších trýzniteľoch niet ani stopy. Vlastne nemusíme ísť na noc kotviť, dokonca nepôjdeme do Lunenburgu, kam by sme došli v noci. Rozhodnutie padlo okamžite. Ideme až do Halifaxu a čo najdlhšie, ako sa dá sa budeme držať v sto metrovej línie hĺbky.

Rozhodli sme sa správne. Sychravé počasie riadne preniká do tela a ja z tajného priečinku vyťahujem arktické oblečenie. Mal som ho naposledy oblečené pred dvoma rokmi, keď sme plávali ponad Kanadu, cez Severozápadný prieplav. Je to hneď lepšie a vonku sa mi zrazu dá vydržať. K večeru sa hmla dvíha a máme krásny, zubatý západ slnka.

Noc, kedy sme sa striedali a ten čo odpočíval bol zababušený v spacáku až po uši, prebehla v poriadku. Pýtam sa sám seba, čo budem robiť na severe, keď už teraz je taká zima. Potom ma ale napadá, že tam budeme v júli a vtedy by tam nemalo byť horšie ako tu a teraz.

Ráno nás kontaktuje cez vysielačku dispečer prístavu Halifax, ktorému vravíme čo sme zač a kam sa hrnieme. O dve hodiny už míňame spleť navigačných prístavných bóji a vchádzame do maríny, „Royal Nova Scotia Yacht Squadron“.

Na kanále 68 voláme prístav a dostávame povolenie uviazať sa na jednej z uväzovacích bójí. Podľa pokynov z knihy Jimy Cornella „Svetové destinácie“, kde si vyhľadáme Kanadu, voláme uvedené telefónne čislo a hlásime vstup do krajiny. Do hodiny je pri nás čln s colníkmi. Nasleduje krížová paľba otázok, kontrola papierov od Grécka až po New Bedford. Všetko ok, dostávame pečiatky do pasov a colníci odchádzajú. Je utorkok 28.mája 2019. Po troch dňoch plavby z New Bedford, USA sme v Kanade, Nova Scotia, Halifax.