2. apríl – ahojte z Grécka, Messolonghi. Z Milazza sem, do maríny Messolonghi, gréckeho prístavu a mesta na severnom brehu Patraského zálivu, v Jónskom mori to bolo 330 míľ.
Z Milazza na severe Sicílie sme odišli v pondelok 28. marca. Po pätnástich míľach sme boli pri vstupe do Messinskej úžiny.
Úžinou som plával viackrát a od poslednej plavby v októbri 2013 som vedel o zmene pravidiel aj pre malé plavidlá. Je tu separovaná plavebná doprava a silný pohyb nákladných lodí. Situáciu sťažujú veľmi časté trajekty plávajúce z Messiny na Sicílii do Villa Giovani a Reggia di Calabria na talianskej pevnine.
Po novom je ale povinné sa hlásiť a radím každému, kto bude tadiaľto prechádzať, nech tak urobí. Pokuty za nedodržanie nieže môžu, ale sú až 2000 Eur. Vygúglil som si to na jachtárskych stránkach “noonsite.com”. Tam som našiel aj telefónne číslo “+39 090 41711”, kde môžem získať informácie o preplavbe cez Messinskú úžinu. Na moje prekvapenie, muž výborne hovoriaci anglicky si vypýtal všetky údaje o mojej lodi a posádke a spýtal sa ma, pri ktorom brehu budem plávať. Povedal mi, že pri vstupe do úžiny (Capo Peloro) sa mám ohlásiť cez kanál 10 na VHF a celý čas byť na tomto kanále. To sa aj stalo. Keď sme už boli za, pri Reggiu di Calabria, “Messina VTS”, tak sa volá kontrola plavby ma zavolala. Spýtali sa na polohu a popriali šťastnú plavbu. Jachtári, tí čo budete tadiaľto plávať – nepodceňujte!!!
Preplávali sme teda pri Capo Peloro, popri víroch spôsobenými prúdmi pri Capo Peloro.
Tieto prúdy sa spomínajú už v mýtických príbehoch, kedy vraj vír dokázal stiahnuť pod vodu menšiu loď. Volajú ich “Bastardi”. Ich sila a smer závisí od prílivu a odlivu v Gibraltári.
Pri reggiu di Calabria nám kitista zaprial šťastnú plavbu
a po krátkom pobyte na kosatke v dýze messinskej úžiny sme až na pár hodín na genakri
motorovali 270 míľ na grécky ostrov Kefalenia. More sa nám sťažuje na to, ako ľudia k nemu pristupujú.
vidíte správne, je to plynová bomba.Čím sme bližšie k pobrežiu, tým viac pribúda tepla. Niežeby večer bolo horúco, ale už nie sme pri západe slnka
naobliekaní do inak kvalitnej spodnej bielizne od “Termovelu”, ktorú na loď priniesol Ľubo. Opäť máme pasažiera
a v bezvetrí sme si pokecali s delfínmi.
31. marca sme o štvrtej ráno zaľahli po uviazaní sa na móle v mestečku Argostoli. Ráno som si išiel zabicyklovať po okolí.
Zátoka je plná rybárskych fariem.
Bol som pozrieť aj v nedokončenej maríne na druhej strane zálivu. Je to obrovská škoda, marína by tu mohla byť prekrásna. Vlastnícke vzťahy a vysoké nájomné ale zabránili dokončenieu a od roku 2007 sú tu len opustené móla.
Oni vlastne až tak opustené nie sú. Sú tu uviazané staré lode, ktoré tu pomaly hnijú. A nielen vo vode, ale aj na brehu.
No a jedna z lodí ma zaujala.
Hádajte prečo…
O tejto lodi som nepočul, tak som hneď volal Jožkoa Varšányiho, či o nej niečo vie. Ale ani on nevedel. Ak niekto vie čosi o histórii tejto slovenskej lode, prosím nech mi napíše. Ja osobne som veľmi zvedavý. V sprievodcovi sú fotky maríny z roku 2007 a mólo je prázdne. Loď je tu teda nanajvýš 9 rokov. Ale na krásne vypracovanom kokpite je to vidieť. K tomu sovietske vinšne…
Vchod do lode je nezakrytý, tak to tam určite vyzerá zle. Vidieť trochu plachty. Ale takeláž, sťažne a rahná svedčia o stavbe v dobe komunizmu.
O šiestej ráno, 1. apríla sme sa odviazali a za pár hodín sa Kefalonia strácala z dohľadu.
Pred západom slnka sme vošli do trojmíľového kanála do mestečka Messolonghi
Po jednom mesiaci a 1450 míľach pod kýlom je Civetta II na novom mieste.
Tak sme si pripili.
Ďakujem Kincelovcom, Dagmarke Psalmanovej a samozrejme Ľubovi Šoltísovi.
Sme teraz v Marina Messolonghi, pekne dve slovenské lode vedľa seba. M.R. Štefánik a Civetta II.
Letíme domov až 6.teho apríla. Štyri dni sa budeme venovať lodi a súpisu jedálneho lístku, ktorý vládol na lodi nielen celý mesiac, ale aj počas plavby okolo sveta. Stále totiž hustím do Luba, aby si lodné menu zaviedol aj vo svojej zatiaľ neotvorenej reštaurácii v podtatranských Mengusovciach. Je z čoho vyberať.