31.marec 2019 – ahojte. Včera sa úspešne pripojili k posádke Jack a Audrey Darville z USA. Sú to moji dlhoroční priatelia, počas štúdia v USA moja dcéra Janka žila istý čas u nich. Zajtra ráno sa odhlasujeme a dvíhame kotvu, smer USA, Florida, Miami. O plavbe tam samozrejme budem informovať, ako aj o pobyte tu, na Caicose, Providenciales.

Rád by som ale napísal čosi o našej navigácii, keďže sme teda v tom oceáne. Poprosím znalcov a pochopenie, píšem to pre všetkých.

Navigácia

Bolo to v roku 2002, keď som, nemajúc potuchy o jachtingu, očarený ako v ríši divov prechádzal viacero hál v rakúskom meste Tulln, kde sa každý marec koná výstava lodí a vodných športových potrieb. Plával som vo svojom dosiaľ pre mňa nepoznanom skafandri v novo objavenom jachtárskom vesmíre, nevediac sa rozhodnúť, na ktorej planéte pristáť. Všade všetko nablýskané, pri každom stánku pekne oblečené dámy a páni v oblekoch, ktorí pozývali dnu. Nebolo toho veľa, čomu by som rozumel, okrem vystavených lodí, kde sa dalo ísť dovnútra pozrieť sa, ako vyzerá planéta snov. Nakoniec som skončil na planéte informácií, v stánku s Jachtárskou literatúrou. Netuším prečo, ale kúpil som si knihu od Bobyho Schenka, „Astronavigácia“. Možno to bola mužná zarastená tvár nemeckej jachtárskej legendy so sextantom v ruke na obálke knihy. Možno to bol osud, ktorý mi určil tohto jachtárskeho Guru, ktorého knihy mi v budúcnosti umožnili získavať informácie mnou dosial neobjavených galaxiách jachtárskeho sveta. Pretože svet jachtingu sa pre mňa stal mojím imaginárnym vesmírom. Zamiloval som si ho a naveky v ňom ostanem, kým ma nepohltí čierna diera.

Nech je ako chce, kniha ma zaujala. Bola napísaná zrozumiteľne a ja s jej pomocou som vedel po istom čase stanoviť polohu mojej prvej šesť a pol metrovej lodi v Jadranskom mori pomocou sextantu a tabuliek s meraním uhlu slnka. Spätne sa divím, či to bol opäť osud, ktorý mi posunul učebnú látku vôbec nepotrebnú pre moje začiatky, ale ktorá ma posunula bez môjho vedomia v chápaní oceánskej navigácie na míle dopredu. Pamätám si, ako sme so Stenlym Zelenským križovali Jadranské more z Dubrovníku do talianskeho Brindisi a naspäť z Bari do Chorvátskeho Sukošanu. Nemali sme GPS, ale naozajstné námorné mapy, kompas a vedeli sme určiť našu polohu astronavigáciou, alebo pobrežnou navigáciou. Pamätám si na vzrušenie a radosť, keď sme sa v noci pri chorvátskom ostrove Lastovo orientovali podľa majákov, ktoré od západu do východu slnka blikajú každý inou frekvenciou a počtom zábleskov. Uspeli sme. 

Odvtedy pretieklo pod kýlom mojich lodí veľa vody. Občas si pripomeniem astronavigáciu v praxi. Knihu Bobyho Schenka mám na lodi, detto sextant a tabuľky. A keďže máme ten počítačový vek, mám vo svojom elektronickom kanóne program, kde zadám namerané hodnoty a program v okamžiku vypľuje polohu. Jediná chyba môže byť iba v meraní. Priznám sa, moja vlastná pohodlnosť víťazí nad disciplínou a astronavigácia ustupuje do pozadia, ako prečítaná kapitola fantastickej knihy. Jediné ospravedlnenie je, že som zaneprázdnený inými činnosťami počas plavby, napríklad  písaním tejto knihy, kým sú zážitky ešte čerstvé. Takže sa riadim modernými navigačnými prostriedkami.

Skúsim to napísať zrozumiteľne, po lopate. Tak, ako v aute, aj na lodi sa riadime satelitnou navigáciou. Obrazovku mám dole v salóne a pri kormidle. Elektronické mapy z jednotlivých oblastí pokryjú všetky oblasti plavby. AIS- automatický identifikačný systém ma dokáže varovať pred plavidlom, ktoré nás míňa. Signál sa prenáša cez VHF anténu do nášho GPS zariadenia a my máme údaje o polohe, rýchlosti a kurze nášho momentálneho suseda, tak ako on má rovnakým spôsobom informácie o nás. Vieme odčítať najmenšiu vzdialenosť od nás, keď nás bude míňať. V prípade hrozby zrážky nás varuje alarm. A máme aj spoľahlivo fungujúci radar. Hĺbkomer nám ukazuje hĺbku pod nami, rýchlomer našu rýchlosť a vetromer, ktorý sme opravovali rýchlosť a smer vetra. Mám aj echolot, ktorý ukazuje hĺbku pred nami do vzdialenosti päťdesiat metrov, ale, hehehe, nefunguje. Ak by sa mi pokazil navigačný systém GPS na lodi, mám dva tablety s aplikáciami námorných máp. K tomu papierové mapy, kde v krajnom prípade, keď všetky aplikácie  zlyhajú prenesiem polohu do nich a môžem stanoviť ďalší kurz. Ono je to máličko komplikovanejšie, ale od buka do buka to tak je. Na lodi mám papierové mapy takmer všetkých oblastí, cez ktoré sa plavíme.

No a námorní sprievodcovia. Čosi ako turistické knihy, kde nájdeme informácie, ako sa tam dostaneme, čo tam nájdeme, ako sa tam máme správať, proste všetko, ale v jachtárskej hantírke.  Obsahujú informácie o krajine, kotvištiach a prístavoch, imigračných úradoch, možnostiach opráv či kúpy náhradných dielov alebo zásobovania. Bez námorných sprievodcov by život na mori bol oveľa ťažší. Dovolím si citát z mojej knihy „Oboplával som svet“.

      „Takto vyzbrojení na plavbu okolo sveta by sme hádam nemali zablúdiť. Keby si niekto ale myslel, že nám, oceánskym jachtárom, je radosť žiť, že takto vybavení na plavbu máme všetko jednoduché a svet je pre nás gombička, musím ho vyviesť z omylu. Ani moderná technika nás neochráni pred nástrahami prírody, počasia a iného nebezpečenstva. Oceánsky jachtár si musí poradiť so všetkými neblahými dôsledkami extrémneho zaťaženia svojho dopravného prostriedku, ktoré by v kombinácii s časom a bez našich zásahov, mali pre plavbu fatálne dôsledky. Zápas o udržanie sa nad vodou končí, až kým sa z nás nestanú opäť suchozemci. Dovtedy nielen loď, ale aj morálka posádky, je neustále vystavovaná stresu. Skúsme si to spočítať:

      Priveľa alebo primálo vetra, búrky a hrozba zásahu bleskom, kontajnerové a rybárske lode, nebezpečne veľké vlny, UV žiarenie, korózia, vlhkosť a slaná voda, lano či rybárska sieť v propeleri, roztrhané plachty, poškodené lanovie, zarastanie spodku lode. Myši alebo potkany na lodi nie sú výnimočným javom a hrozia rozhryzením elektrického vedenia. Na prvej Civette som mal šváby  a nebolo to nič príjemné. Neustála hrozba stretu s veľrybou či stratenými kontajnermi. Hroziace koralové útesy. Priesaky a zatekanie do lode. Olej v lodi a páchnuca nafta, porucha motora alebo špinavé palivo. Jachtári veľmi dobre poznajú bolesť pri zakopnutí do trčiacej kladky na palube. Rôzne poranenia, komáre, malária, žltá horúčka, gangréna pri absencii lekárskej pomoci alebo morská choroba. Neprajní či zle naladení úradníci. Pridlhý pobyt na jednom mieste, keď sa čosi pokazí a my musíme opravovať alebo čakať na lepšie počasie. Ponorková choroba, no a určite aj rum.

      Nechcem nikoho odrádzať. Chcel by som, aby prívrženci oceánskeho jachtingu vedeli, že okrem krásy a radosti poznávania sveta a pocitu spolupatričnosti s prírodou, treba zostať pri zemi a dôkladne sa vyzbrojiť na všetky prekážky, nielen materiálne a odborne, ale aj psychicky. Aj tak vás kopa vecí zaskočí.“