Toho dňa, 16. júna Šaňo neprišiel. Niežeby nechcel, ale v Krakowe na letisku, kam prišiel autom a odkiaľ mal letieť, zistil, že nemá ID kartu, teda po našom občiansky preukaz. Túto jóbovú zvesť mi volá s nádejou, že jeho totožník bude voľakde doma, kde je už všetkými hľadaný.  Všetky osobné veci má za normálnych okolností na jednom mieste, kde naozaj šetko je, s výnimkou tejto malej plastovej kartičky, bez ktorej nám nikto nemusí veriť, kto sme.

Večer Šaňo telefonoval, že Kartička sa našla a predsa len sa ukáže, s dvojdňovým oneskorením, v nedeľu,  18. júna, poobede. Mal som teda dva dni „voľna, ktoré som využil ranným behom a bicyklovaním po okolí.

Šaňo sa v určený deň poobede naozaj ukázal, mohli sme začať plánovať skrátený pobyt.

V pondelok sme vyrazili na ostrov Sotra, ktorý nám vrelo odporúčala Zuzka Štefanská, ktorá mi aj požičala lezeckého sprievodcu z oblasti. Nemuseli sme sa ani preplavovať po vlastnej osi, hneď vedľa je trajekt, ktorý približne  5 míľovú vzdialenosť s dvoma medzi státiami prepláva za 35 minúť. V snahe zakúpiť lístky cez aplikáciu, link, či čokoľvek iné, sme neuspeli. Dočítali sme sa totiž, ze preprava osôb je zadarmo. Fajn, hádam to platí aj za bicykle. Na spoj, ktorý sa točí niekoľkokrát denne, sme sa nalodili o deviatej ráno. Z lode sme mohli obdivovať marínku Hjelestadt, v ktorej je uviazaná Civetta.

Vylodením sa na ostrove Sotra naša preprava zďaleka nekončila. Cakalo na nás 17 kilometrov s dvesto metrovým prevýšením, také vertikálne cik-cak, nakoľko sme celý čas neprekročili nadmorskú výšku 40 metrov.

Šípka je naša základňa, teda marínka Hjellestadt, Červená línia je trajekt a bicykel ku skalám. O žltej línii ešte bude reč.

Na skalkách sme sa zdržali štyri hodinky. Sú vysoké do dvadsať metrov a všade sú dostatočne husto osadené nity, aby nám lezenie na prvom konci lana pripadalo ako mimoriadne hrdinský počin.

Šaňovi to skutočne šlape. Podľa mojej pocitovej a očnej kvalifikácie dal v jednej ceste 11-, on vraví o 8b. No… Vie to, aj vzhľadom na pokročilý vek, sme rovnaký ročník. Ku koncu som pri nástupe silne zacítil, ako mi moje rameno, ktoré som si vykĺbil pred rokom a pol na bežkách, vybieha z púzdra. Ihneď som sa pustil a meter putovania na zem vo vektore gravitácie mi neublížil. Horšie to bolo pri druhom pokuse, kedy som sa o dosť vyššie, so spodným istením meter podo mnou, pustiť bál a rameno ma naozaj dosť zabolelo. Tuším som aj jačal. Vlastne určite. Môj pokus vyliezť cestu bol úspešný, pokus ramena vybehnúť našťastie neúspešný. Ale bolo to blízko. Dokelu… To som zase asi na chvíľu doliezol.

V trápení ma  Šaňo nenechal sám. Bol asi tridsať metrov predo mnou, práve nasadol na bicykel. To ja budem radšej tlačiť. Nechcem v tomto teréne s načatou rukou zahučať. Zrazu vidím, ako sa bike predo mnou prudko zastavuje a Šaňo krásnym oblúkom, silne pripomínajúcom kotúľ vpred letí cez kormidlo. Obaja, Šaňo aj bicykel miznú z môjho zorného poľa. Keby som nemal obavy, aj by som sa smial. Našťastie, trochu som sa mohol o pol minuty neskôr. Šaňo v poriadku, trochu oškretý si len tak vylihuje v tráve.

No… Dobre to dopadlo. Opať 17 kilometrov, hore-dolu kopcom a sme pri trajekte. Vidíme trčať káble z móla do lode. Sú teda poriadne hrubé. Žeby toto plavidlo zo železa bolo na elektrický pohon? Je to tak, v lodi nepočuť klasický zvuk motorov, ide to ticho ako myška. Už na Civette som si urobil foto.

Napriek tomu, že v utorok, 20. júna sme sa, ako povedal Šaňo, cítili dosť použití, naše odhodlanie zopakovať si včerajší scenár, nepoľavilo. Tentokrát sme skúsili oblasť „Krokaide“, vzdialenú 15 kilometrov a opäť tých známych dvesto metrov stúpania. Žltá línia.

Nech sme sa ale snažili akokoľvek, pýtali sa kohokoľvek, koho sme stretli, skalu sme nenašli. Bol z toho ale krásny výlet do takmer tristo metrov nadmorskej výšky po peknom, udržiavanom chodníku s celým tým lezeckým vercajkom na chrbtoch. Ešteže sme bicykle nechali dole pri ceste, v húštine.

Streda mala byť v znamení zlého počasia. Nebolo síce tak zlé aká bola predpoveď, ale občas spŕchlo. Bezvetrie nám umožnilo zmeniť polohu o 20 míľ ďalej na sever, do marínky na ostrove Rong.

Šaňo neváhal a hneď po pristátí sa chytil udice a na konci móla skúšal šťastie. A aj ho mal, aj keď pomer rýb ku vedru mohol byť väčší.

Večera musela byť teda iná, taká domáca…

Vo štvrtok, 22. júna to ráno nevyzeralo na aktivitu. Pršalo a mraky nenasvedčovali predpovedi. V priebehu hodinky sa to ale zmenilo a my sme vyrazili na klasických tentokrát 10 kilometrov a 150 metrov prevýšenia ku skalám.

Skala bola takmer nad morom, prenitovaná „Jéžišmáriaaaa“, krásne, pevné lezenie. S ramenom so začal opatrne, ale napodiv, celkom to išlo.

Večer sme boli opäť „použití“, ale bolo to lepšie ako pondelok a utorok. V každom prípade sme mali radosť z vydareného dňa. V piatok sme sa odviazali a vyrazili na juh, do Stavangeru.

Bolo to 110 míľ, tak sme si to rozložili. Prvý deň do Hagesundu (červená šípka), prespali sme v pitoresknej zátoke na kotve a v sobotu sme to dotiahli do Stavangeru, na mne už známe mólo, pristával som tam tretíkrát.

Keď má horolezec urobiť lodný uzol okolo niečoho a nie pripraviť ho na zapnitie do karabíny, je takmer vždy problém. Pamätám si na seba, trvalo mi hodnú chvíľu, kým som chytil „grif“. Šaňo na tom nebol inak. Trápil sa s uväzovaním fendrov a rampu lode poriadne dlho, nakoniec ich je osem, ale zvládol to.

V piatok sme vyšli spoza ostrovov na otvorené more v nádeji, že chytíme vietor, ktorý chabol predpovedala aplikácia. Nakoniec to bolo celodenné húpanie sa na vlnách v bezvetrí. Nevadí, aj tak krása…

Noc na kotve kľudná, ráno prekrásne a teplé, radosť vstávať a dvíhať kotvu. Šaňo mal ešte pokusy na veľkú rybu, ale bez úspechu.

V sobotu poobede sme sa uviazali v Stavangeri, na obvyklom mieste.

Dnes, v nedeľu, som tento článok zbúchal na letiskách Stavanger, Oslo a Štockholm. Letím trochu komplikovane domov, na jeden týžďeň. Pokračujem v júli so svojou ženou Violkou, Bratom Jánom a jeho ženou Renátou. Opäť objavovanie fjordov, lezenie a bicyklovanie. No a turistika, chceme ísť znovu na  Pulpitrock, kde som bol s Lukášom a Peťom.