Opäť trochu samoplagiátorstva:

Kým v  Stredozemnom mori sa plachetnica riadi podľa počasia, smeru vetra a času potrebného na plavbu z miesta na miesto, v Gibraltáre nastupuje nová premenná veličina, prílivové prúdy, ktoré majú dôležitú úlohu. Prúd totiž  v kulminácii dosahuje  rýchlosť až tri uzly. Preto je potrebné vedieť, kedy aký prúd vládne v úžine a podľa toho vyplávať. Na to sú tabuľky prílivov a odlivov a z toho odvíjajúci sa prúd. Platí, že dve hodiny po vrcholiacom prílive, teda vysokej vode v Gibraltáre, treba vyplávať. Prúd je síce ešte trochu oproti, ale do Tarify, najjužnejšieho miesta európskeho kontinentu, sú to tri hodiny plavby. Prúd sa medzitým zastaví, otočí a bude silnieť v náš prospech.

To nie je jediná veličina, ktorú treba mať na zreteli pri preplávaní Gibraltarskej úžiny. Tá je jednou z najfrekventovanejších vodných obchodných trás na svete. Tanker, alebo kontajnerová loď dĺžky cez tristo metrov sa valí úžinou rýchlosťou cez dvadsať uzlov, frekvenciou každých päť minút v obidvoch smeroch. Systém separovanej plavby, tak ako je na obrázku vidieť, ale dáva tomu poriadok a logiku. Lode plávajú vo vyznačených pruhoch, ktoré sa navigátorom premietajú na ich navigačnej obrazovke s polohou lode, tak, ako naše auto v autonavigácii v uliciach neznámeho mesta.

Fajn. My po opustení Gibraltarskej zátoky plávame bezpečne nad trasami rýchlych obrov v pobrežnej zóne. Tu si ale musíme dať pozor, pôjdeme okolo troch miest, kde sú natiahnuté stále rybárske siete na odchyt migrujúcich tuniakov. Na šťastie, tieto miesta sú na námornej mape úžiny vyznačené a my sa im mienime vyhýbať v bezpečnej vzdialenosti.

Ale raz, keď už budeme v oceáne, musíme nabrať kurz na juhozápad a prekrižovať plavebné dráhy. Dúfame, že to stihneme ešte za svetla.

12. septembra, po hlučnom večere pri hudbe Staus Quo na neďalekom futbalovom štadióne, na kotve v Gibraltarskej zátoke a polo prebdenej noci sme o 11:00 hod zdvihli kotvu a vyrazili.

Keďže z toho dňa nemám mapu vetra, dávam znova tú z 8. septembra. Vietor bol teraz asi o päť uzlov slabší.

Naša trasa cez Gibraltarsku úžinu vyzerala takto:

Ono to naozaj fungovalo. “Skala” ostala za naším chrbtom. Pred Tarifou nás chytila pätnásť minútová prietrž mračien, ale to sme už cítili silný prúd, ktorý nám pomáhal dostať sa na oceán.

Systém separovanej plavby sa nám podarilo bezpečne prekrižovať ešte za svetla a to už nás východný vietor a prúd idúci na západ doslova vypľul do Atlantického oceána.

V noci nám etš raz stúpol adrenalín. Asi 20 míľ po prekrižovaní lodnej trasy sme pred nami v diaľke videli blikať červené a zelené svetlo. Na pravoboku, o dosť bližšie bola rybárska loď. Majáčiky sa náhle týchlo približovali. Z rybárskej lode na nás začal svietiť reflektor. Pochopili sme, že majáčiky pred nami sú označenia rybárskej siete a ďaleko sa nám zdali byť len preto, že blikali na hladine a intenzitou zodpovedajúcou ich veľkosti. Nasledoval prudký úhybný manéver doľava a s úžasom sme pozorovali, že svetlá míňame takmer okamžite na pravoboku. Fúúúú… To bolo tesné…

Potom sme už pred loďou nevideli okrem tmy nič, čo znamenalo že pred nami je všetko v poriadku. Rozdelili sme si služby a dvaja z nás sa uložili na spánok.

Obrázok z knihy Roda Heikella a Andyho O´Geadyho ukazuje prevládajúce vetry západne od Európy v jesenných mesiacoch.

Jachtárom s oceánskymi ambíciami vrelo odporúčam. Rozšíri obzor a nakopne túžbu byť už konečne na oceáne.

Zvyšných päť dní, kým sme nedoplávali na Madeiru boli nad naše očakávania. Vietor naozaj fúkal celý čas akoby podľa manuálu. Mali sme stabilných dvadsať uzlov z pravého zadoboku zhruba na štyroch hodinách. Prvé ráno na oceáne prinieslo nové poznatky a zážitky. More bolo plné života.

Neboli to len chobotničky, čo no nám pristávali na palube. Tie nám vyvrhli na na loď vlny. Lietajúce ryby neuveriteľne kopírujúc pri svojom lete vlny nám pristávali na palube samé. Jeden večer sa Pištík objavil v kokpite so slušne veľkou lietajúcou rybou. Pri svojom lete trafila rovno do otvoreného okna v prednej kajute, kde Pištík spal a pristála mu rovno na tvári.

Na oceánske vlny sme si zvykli rýchlo. Vyzerali väčšie, ako sme vídavali pri tomto vetre, ale na rozdiel od Stredozemného mora boli dlhé a tiahle. Idúc zo zadoboku nás vynášali a spúšťali v dvojmetrovej amplitúde každých (zhruba) pätnásť sekúnd. Nič hrozné, užívali sme si celých päť dní, kým sa pred nami neobjavili brehy portugalskej ostrovnej skupiny Madeira

16. septembra poobede sme cez vysielačku sme kontaktovali marinu “Quinta do Lorde” na východe ostrova Madeira a už onedlho nám išiel oproti motorový čln mariny, ktorý nás eskortoval priamo na mólo. Veľmi milé. Mali sme za sebou prvú etapu v oceáne a v živote. Preplávali sme 650 míľ z Gibraltaru na Madeiru.

Jedna z prvých otázok na recepcii mariny bola o možnosti požičať si bicykel. Na ďalší deň mi ochotná recepčná aj čosi zohnala. Taký kuchyňák sa len tak nevidí. Ťažký rám, hrdzavá reťaz, prehadzovať akosi nejde a ani to veľmi nebrzdí. No ale vyrazil som. Po pár kilometroch som pochopil, že tu by som si ani s dobrým bicyklom veľmi nezajazdil. Samý kopec, navyše s veľkým stúpaním. Do kopca som to tlačil a z kopca som mal problém to ubrzdiť. radšej som to vzdal a obmedzil som sa na ranné behy. Samozrejme tiež do kopca…

Po piatich dňoch oddychu a poznávania nádherného ostrova plnom tunelov sme boli opäť na vode. Na Španielsky ostrov Gran Canaria to bolo 220 míľ, ktoré sme zvládli s použitím motora za dva dni. Ale ani to nebolo zadarmo.

Druhé ráno, za svitania som spal v zadnej kajute, Stenly dával pozor. Zrazu začal motor vydávať silný piskľavý zvuk, akokeby sme zle zaradili niekoľko prevodoviek pri vysokých otáčkach. Cez okienko kričím na Stenlyho nech vyradí rýchlosť. Zvuk stíchol, motor si spokojne pradie. Kukám do priestoru motora, všetko vyzerá byť v poriadku. Stano zaraďuje pomaly vpred a motor silno vibruje. Ponáram sa pod loď a na propeleri vidím namotaný kus rybárskej siete. Skľudňujem sa, adrenalín sadá do normálu. Problém je známy a riešiteľný. Slnko ešte nie je na obzore a ja sa ponáram s nožíkom pod loď. Mám síce kompresor s hadicou a dýchacím prístrojom, ale niekoľko ponorov na nádych stačilo. Ešte v ten deň, 23. septembra 2009 sme najprv zakotvili vedľa mariny v meste Las Palmas na ostrove Gran Canaria, kde sme sa o deň neskôr uviazali.

Naša plavba z Gibraltaru vyzerala takto:

Z Jadranského mora smepreplávali cez 2500 námorných míľ.

Niekoľko dní, kým sme odleteli domov sme venovali objavovaniu ostrova a ja som si “privyrábal” na ďalšiu plavbu.

Na loď sme sa vrátili začiatkom novembra, kedy už bolo možné pustiť sa naprieč Atlantickým oceánom. Prečo je to tak, nabudúce.