Na úvod tejto časti som použil kapitoly o Gibraltare z knihy “Oboplával som svet”, a “Plávam na svojích snoch”, nech nás to dostane viac do deja.
Stredozemné more, sa dôsledkom posunu afrického kontinentu pred šiestimi miliónmi rokov uzavrelo a takmer celé vyschlo. Pred piatimi miliónmi rokov zemetrasenia uvoľnili vodnú cestu k oceánu a Gibraltár bol po niekoľko desiatok rokov svedkom najväčšieho vodopádu v dejinách našej planéty, kým sa Stredozemné more nenaplnilo na úroveň hladiny oceána.
Spojenie kontinentu Európy s Afrikou umožnilo migráciu pravekého človeka, ktorý po opätovnom oddelení Afriky žil v jaskyniach Gibraltárskej skaly. Svedčia o tom miestne archeologické náleziská, ktoré sú považované za najväčšie na svete.
Potom prišli Gréci, Herkules a Odyseus, ktorí verili, že priplávali na koniec sveta. Po nich nasledovali Rimania, Mauri atakďalej. Gibraltár po celý tento čas čelil útokom pirátov. Ich cieľom nebolo iba lúpenie a znásilňovanie, ale hlavne lov ľudí pre trh s otrokmi.
Pomyselná hranica medzi Stredozemným morom a Atlantickým oceánom, tiahnuca sa od Tarify k africkému pobrežiu, má nielen symbolický význam pre každého jachtára.
Na vlnách zo Stredozemného mora si posádka plachetnice musí poradiť aj s novou premenou v navigácii, prílivmi, odlivmi a prúdmi. Pohľad na obrovské tankery a nákladné lode, plávajúce z Ázie na sever Európy, do Ameriky a späť, v plavebných dráhach Gibraltárskej úžiny s frekvenciou každých päť minút, vysvetľuje, prečo má tento kus skaly, čnejúci sa nad morom, takú pohnutú minulosť. História tohto miesta je naozaj bohatá. Odkedy delá mali dostrel desať kilometrov, bolo jasné, že kto ovláda The Rock, teda skalu, v miestnom slovníku Gibraltársku skalu, rozhoduje, ktoré lode preplávajú cez úžinu a ktoré nie. O Gibraltársku skalu sa v minulosti bojovalo veľakrát, najviac medzi Španielskom v aliancii s Francúzskom a Veľkou Britániou. Možnosť kontrolovať úžinu, a tým priamo ovplyvňovať politiku v celej Európe, bola veľkou výzvou. Od roku 1713, keď sa Gibraltár definitívne dostal pod britskú korunu, sa uskutočnilo niekoľko pokusov zmeniť dejiny.
V rokoch 1779 – 1783 Gibraltár odolával obliehaniu zo zeme aj z mora francúzsko-španielskym silám. Angličanom sa dva razy podarilo prelomiť blokádu z mora, keď obrancov Skaly zásobilo viac ako 100 lodí. Angličania mali takú silnú námornú ochranu, že boli nezastaviteľní. Blokáda poskytla živnú pôdu aj pašerákom, ktorí pod rúškom tmy v malých člnoch pašovali Angličanom ovocie a zeleninu. Po poslednom pokuse dobyť územie z mora, s pomocou obrnených lodí s ťažkým delostrelectvom, ktoré po zapálení zhoreli, sa obliehanie skončilo. Počas Napoleonovej éry sa pri Trafalgare, západne od Gibraltáru, udiala námorná bitka, ktorá potvrdila prevahu Veľkej Británie na mori. Francúzske a španielske vojnové loďstvo sa tu stretlo s anglickou flotilou, vedenou admirálom Nelsonom. V bitke 64 lodí, po skvelom manévri, zvíťazili Angličania. Ani jedna britská loď nebola potopená, oproti 22 lodiam protivníka, a aj straty boli štyrikrát menšie ako u Španielov a Francúzov. Nelson sa stihol ešte dozvedieť o víťazstve a zomrel na následky zranenia zo zablúdenej strely. Jeho telo naložili v Gibraltáre do sudu s rumom a odviezli do Anglicka, kde je v Londýne pochovaný v Katedrále svätého Pavla. Trafalgarské námestie dodnes pripomína túto historickú udalosť.
Aj keď sa už o Gibraltár nebojovalo zbraňami, snaha Španielska o jeho získanie pretrvávala. Po diplomatickej prestrelke, ktorá sa skončila až na pôde Organizácie Spojených národov, sa v roku 1967 konalo referendum. Obyvatelia Gibraltáru sa v ňom mali vyjadriť za pripojenie k Španielsku alebo za zotrvanie v Britskej ríši ako novodobá kolónia s vlastnou samosprávou. Účasť bola vyše 99 percent, keď sa 12 138 voličov vyjadrilo za zotrvanie pod britskou zástavou, a len 44 hlasov bolo proti. Ako to už býva, dôsledky referenda si odnieslo 6 000 španielskych občanov, ktorí chodili za prácou do Gibraltáru. Zostali bez zamestnania, keď španielsky diktátor, generál Franco, v reakcii na výsledok referenda, zatvoril hranicu na tridsať rokov a Skala sa opäť ocitla izolovaná od pevniny. Situáciu vyriešilo rozšírenie vojenského letiska postaveného pred druhou svetovou vojnou.
Dnes sa dostanete do Gibraltáru cez hraničný priechod zo Španielska. Ošarpané paneláky v La Linea, v meste na hranici s Gibraltárom, ostro kontrastujú s ukončenými modernými developerskými projektmi. Novodobá kolónia s vlastnou ekonomikou prosperuje, obyvatelia rôznych rás a náboženstiev žijú v mieri a priateľstve vedľa seba. Sú hrdí na Gibraltár a sú to ozajstní vlastenci. Okrem histórie, chodieb v skale, ktoré slúžili na obranu, krásnych výhľadov, keď z jedného miesta môžete vidieť dva kontinenty, tri krajiny, Stredozemné more a Atlantický oceán, sú veľkou atrakciou povestné gibraltárske opice. Legenda hovorí, že sem prišli s Maurmi. Sú to jediné opice žijúce voľne v prírode v Európe. Počas druhej svetovej vojny im hrozil zánik, vojaci si na nich cvičili mušku. Po vojne sa zákonom dostali pod ochranu. Sú priateľské, rozmaznané a niekedy priam drzé. Keď mi jedna z nich vyskočila na plece, radšej som si držal okuliare, aby som o ne neprišiel. Povera hovorí, že pokiaľ v Gibraltári bude aspoň jedna živá opica, Gibraltár bude britský.
Medzi mojou prvou návštevou Gibraltaru a dneškom, kedy píšem tieto riadky uplynulo takmer jedenásť rokov a okolo “Skaly”, ako briti Gibraltár prezývajú (The Rock) som plával sedemkrát.
Ale ten prvýkrát, to nám padli sánky. Pri priplávaní do Sotogrande sme síce videli masívnu skalu, ale svitalo a my sme si tak trochu aj mysleli, že to bude Maroko na Africkom kontinente. Na recepcii v marine sme sa popýtali na prenájom auta a už o dve hodiny nám chlapík z miestnej požičovne zaparkoval pred loď auto. Onedlho sme už z kopca, na parkovisku pri ceste čumeli na túto hranicu preraďujúcu ďalší rýchlostný stupeň mojej jachtárskej prevodovky.
Zbehli sme ešte do La Linea, mesta na hranici s Britskou ríšou, odkiaľ sme nakukli aj naše budúce kotvište, z ktorého sme chceli vyraziť. Keďže sa blížil večer, vrátili sme sa na loď.
V marine Sotogrande sme nakoniec ostali osem dní.
Na vine bolo počasie. Alebo aspoň sme sa mali na čo vyhovoriť. Z tabuliek vieme zistiť, kedy máme prúd idúci s nami, teda západný. Dokonca aj smer vetra nám prial. Horšie to ale bolo s jeho silou. Fúkal východný vietor o sile štyridsať uzlov, ale pri tarife zrýchľuje v dôsledku dýzového efektu. Necítili sme sa silní natoľko, aby sme v týchto podmienkach vyplávali, rešpekt bol priveľký. Pravdu povediac, aj dnes by som počkal. Z mapy vetra z 8. septembra, je vietor už slabší, ale ďakujem pekne…
Tých osem dní si pamätám ako veľmi príjemne strávený čas. Nezaháľali sme. Každé ráno som si bol zabehať, potom kávička a nasledoval denný program. Najprv sme išli do miestnej dielne. Ako som už naznačil, čosi sa nám stalo počas poslednej noci pred pristátím v Sotogrande. My s Pištom sme spali, Stenly dával pozor. Bolo bezvetrie a my sme napredovali s použitím motora. Kormidloval Windpilot s použitím elektrického autopilota s výsuvným ramenom, ktorý bol prepojený s Windpilotom. Inak vynikajúca kombinácia šetriaca lodný autopilot. Navyše spoľahlivá. Vlastne máte na lodi dva autopiloty. A keďže na lodi sa veci neustále kazia, je dobré mať čosi navyše.
Späť ku udalosti. Zo spánku ma budia vysoké otáčky motora. Loď ale nezrýchľuje, naopak. Spomaľuje. Vybieham na palubu. Stenly tam stojí, kuká do tmy a krvi by su mu jeden nedorezal. Po chvíli je schopný komunikovať. Vraví, že z tmy sa zrazu vynorila neosvetlená plachetnica a išla rovno na zrážku. Stenly okamžite preradil spiatočku na vysoké otáčky. Vravel, že plachetnica išla zľava, mali sme teda prednosť. Vraj to bolo o centimetre. Ok, potiaľ v poriadku. Windpilot je ale stavaný na plavbu dopredu. Cúvanie, ku ktorému na záver uhýbneho manévru prišlo, vychýlilo pendlujúce kormidielko na stranu, čo potlačilo tiahlo nahor. To ale nepustilo rameno elektrického autopilota a tiahlo sa ohlo. Dnes by som autopilot v noci, kde hrozí nutnosť okamžitého manévru nepoužil. Ale vtedy bolo vtedy, ja som bol posadnutý používať Windpilot, kedy len bolo možné a my sme teraz potrebovali dieľňu. No… ak nebude horšie, sme naďalej vďační za priazeň osudu. Chlapík v dielni nám súčiastku vyrovnal. Nakoľko ale ohnutie bolo dosť veľké, bál som sa, že by sa tiahlo mohlo niekedy v budúcnosti zlomiť. Nechal som teda vyrobiť identickú súčiastku. Tá bola ale citeľne ťažšia, čo pri s nemeckou presnosťou citlivo vyváženého systému veterného kormidla znamenala jeho menšiu presnosť, hlavne pri slabom vetre. Nevadí, hlavne že sme boli opäť o krok vpredu.
Ďalší deň sme vyrazili do Gibraltáru. Cez hranicu plnú pendlerov sme s pasom, prešli do britskej kolónie, krížom cez pristávaciu dráhu letiska a potom sme už len čumeli.
Z jedného miesta vidíme na východe Stredozemné more (šipka je marina Sotogrande)
a na západe nakúkame do Gibraltárskej zátoky (šipka je miesto, kde sme kotvili 12. septembra pred vyplávaním) a brány do Atlantiku.
Nevynechali sme ani južnú časť s majákom, pod ktorým je vidieť nie veľmi starý vrak nákladnej lode.
Asi tri kilometre od mariny sú vedľa seba hneď dva veľké supermarkety. Peši sme sa niekoľkokrát otočili so zásobami. Kým sme ale našli tú správnu cestu, prvýkrát sme sa zatúlali a prechod cez rieku sme museli improvizovať.
No a užívali sme mora. Bláznili sme sa ako malí chlapci a mali sme z toho obrovskú radosť. Niekoľkodňový silný východný vietor urobil na pláži solídne veľké vlny.
Miestni surferi si to zjavne užívali a ochranný val mariny bol plný čajok, čo sme inokedy nespozorovali.
Keď môžu surferi, môžeme aj my, aj keď bez surfu. Tak sme odhodlane vyrazili v ústrety besnejúcemu živlu. A takto to dopadlo…
10. septembra 2009 sme usúdili, že vietor síce je stále silný, ale už netreba váhať. Deň predtým bol za Tarifou ešte štyridsať uzlov východný vietor, na 12. septembra predpoveď nechala tušiť dvadsaťpäť uzlov, stále východný. Takže v dýze pri Tarife to môže byť o desať viac. To by sme mali zvládnuť.
11. septembra som si bol ráno ešte zabehať, klasická kávička a Stenlyho cigaretka. Po raňajkách som sa bol odhlásiť v maríne a odviazali sme sa z miesta, kde sme boli v bezpečí osem dní. Dnešná etapa mala byť krátka, 14 míľ.
Ale prežívali sme ju všetci traja veľmi emotívne. Veď robíme poslednú časť stredomorskej odysey, po ktorej nastupuje naozajstný oceán. Náš sťažeň bude plávať cez britské výsostné vody, cez miesta, kde plávali piráti, či Horatio Nelson. Tie necelé tri hodiny plavby do zátoky Gibraltar sme si takmer krky polámali, čo sme sa stále obzerali na všetky strany.
Zvládli sme túto neobyčajnú pastvu pre oči a zakotvili sme vo Španielských vodách, vnútri Gibraltárskej zátoky vedľa ďalších jácht. Schválne som použil slovo jachta, aby nebolo pochýb, ako naozajstná oceánska “jachta”, ktorá má od skutočnej jachty poriadne ďaleko, vyzerá.
Pišta sa ešte ponoril pod loď skontrolovať propeler a kormidlo.
Dočkali sme sa. Naozaj sme išli plávať do Atlantiku. Dopriali sme si “poslednú večeru” v Stredozemnom mori a pred spánkom sme na palube počúvali koncert rockovej skupiny Status Quo k štyridsiatemu výročiu pre Španielsko neslávneho referenda, na futbalovom štadióne Gibraltaru. Také šťastie sme my mali.
Link som pripojil, aby som trošku načrtol atmosféru ktorá hladila naše vyplašené dušičky.