Obvyklá ranná činnosť ide ako naprogramovaný automat. Každý vie, čo má robiť a činnosť tu prebieha takmer bez slov, ak nepočítam príležitostné, náhle Milošove vyspevovanie. Chlapci vstanú a idú páchať hygienu, ja si medzitým zacvičím obvyklú zostavu, rozšírenú o rehabilitačné cviky na ramená. Kým chalani prídu, som oblečený, umyté zuby, operadlo lavice na mieste a spacák s vankúšom a nočným úborom v „periňáku“. Periňák je priestor na nohy, keď spíme na lavici. Aby bolo jasné, lavica nie je nič tvrdé. Je to pohodlné sedenie pre dvoch, kde keď sa zdvihne opierka je dosť miesta na spanie. Nohy idú do uzavretého zakrytého priestoru, na ktorom máme odložené veci a batohy.

Peter to má zrejme vpredu jednoduchšie, aj keď si tiež veľmi nevyskakuje.

Prezlieka sa v prednej kajute, kde sa mu darí vďaka neustálej manipulácii s batohom udržiavať poriadok. Prechod do „obývacích priestorov“ Trintelly zvláda asi ako ja.

Ale najťažšie to mal vpredu na jeseň Lubo. Okrem toho, že jeho „komínky“ v prednej kajute potvrdzovali axiómu dokonalosti chlapskej orientácie v chaose, pri prechode k nám mi pripomínal hlavnú postavu románu „Guliverove cesty“.

Takto stiesnene si tu nažívame a čas, ktorý nám plynie, si užívame. Aaaaale! Položme si ruku na históriu. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia takéto lode bežne brázdili oceány a kto vlastnil podobnú perku, bol majster sveta! Nová doba nás rozmaznala.

Máme 5. apríl, počasie sa pomaly zlepšuje. Nie je to na modrú oblohu, stále pod mrakom, ale tie neveštia dážď. S Milošom sa odväzujeme a po pol kilometri sme v mieste, kde sa Lahn vlieva do Rýna. Miloš sa radí k brehu po našej ľavici, teda po prúde k pravému. Aby to ostatné lode pochopili, vyvesujeme modrú vlajku, „placku“.

Máme dve možnosti, čo sa týka dnešnej etapy. St. Goar na kilometri 557 alebo sa pokúsiť dôjsť do Oberweselu, na kilometri 550. Z dnešných 586 je druhá možnosť 36 kilometrov. Prúd už cítiť, viac ako tri a pol kilometra za hodinu čakať nemôžeme. Naberáme kilometre, presúvame sa k druhému brehu. Premávka je poriadne živá, pribudli výletné lode.

Plávame totiž cez turistickú Mekku, kúpeľné mesto Loreley.

Občas sa dostanem ku kormidlu, ale keď nás v tesnej blízkosti míňa náklaďák, Miloš sa radšej ujme kormidla sám a ja neprotestujem.

Sme na kilometri 557, pred nami je vstup do jachtárskeho prístavu St. Goar. Dve hodiny popoludní nám umožňujú plávať ďalších sedem kilometrov do Oberweselu. A to sa už blížime k prvému, problémovému miestu na celej našej trase. Relatívne pokojná voda akoby veštila ticho pred búrkou.

Medzi St. Goar a Oberweselom je úsek rieky na piatich kilometroch poriadne zamotaný. Pred nami sú štyri ostré zákruty. Rieka sa tu silno zatáča a kvôli okolitým horám, ktoré inak dotvárajú prekrásnu scenériu, nevidieť, čo je pred nami. Koryto rieky je navyše celkom tesné a za značením plavebnej dráhy neradno plávať, sú tam skaly (fotky sú zo sprievodcu rieky Rýn).

Pravidlo znie, že s výnimkou malých plavidiel, my malé plavidlo sme, musia lode proti prúdu na signálnych miestach (mapka) kontrolovať, či sa niečo na nich po prúde nerúti a podľa toho dať prednosť. Tie mašiny po prúde ťažko vedia zastaviť alebo uhnúť. Naopak, proti prúdu vedia tie „kamióny“ stáť oproti dnu a prípadnú výchylku korigovať bočnými propelermi, ktoré sú na lodi vpredu aj vzadu, z oboch strán. Podľa toho, čo na semaforoch svieti, dá sa určiť, či máme pred sebou čisto, alebo ide po prúde loď s dĺžkou 110 metrov, alebo súprava do dĺžky 110 metrov, alebo čosi dlhšie, alebo či máme červenú, alebo, alebo…

Blížime sa k signalizácii, čítame, že máme čisto, nič nepláva po prúde.

Už pár metrov za signalizáciou prúd naberá na sile. Mám pocit, že stojíme, našťastie rýchlosť oproti dnu na elektronickej mape ukazuje jeden km/hod.

Po chvíli sa opäť rozbiehame na prekrásnych dva a pol km/hod, sme na vnútornej strane riečneho oblúka. Odborníci to volajú konvexný breh. Ten vonkajší je pre zaujímavosť konkávny. Múdry teraz som, lebo som prednedávnom skladal skúšky. Ale počkajte o rok…

Späť k téme… Prúd sa spomalil, ďalší semafor nám oznamuje, že je pred nami kľud. V prvej skúške loď obstála, aj keď to na pár metroch vyzeralo na remízu. A tú by sme dlho neustáli.

A to sme už na kilometri 550, vchádzame do prístavu Oberwesel. Malá umelá zátoka, kopa štrku a bager, vysoké betónové mólo, plávajúve, na bielo natreté železné mólo, pri ktorom sa uväzujeme.

Nikde nikoho, ale Peter už predtým vyzistil, že za neďalekou pumpou je servis, kde máme zaplatiť. Chlapík síce čosi tvrdí, že prístav je zavretý, ale čo má robiť, už nás tam má a na noc nás vyhnať nemôže. Nakoniec nás informuje o možnosti napojiť sa na elektrinu. Paráda. Len to vyliezanie na breh… Ale uštrikoval som lanový rebrík.

Nevadí, všetko máme na lodi. Peťo kúpil kotlety, hladní nebudeme.

Sme na kilometri 550, zajtrajšia etapa robí iba 10 kilometrov. Ďalšia možnosť je o ďalších 20, ale kvôli prúdu by sme to nemuseli stíhať a počas tmy na vodnom toku nemáme čo hľadať. Ale aj desať, ak sa zajtra podaria, bude úspech. Veď dnes to bolo o fúz, o chlp, o vlások, či čo…

Prešli sme poriadny kus cesty…