Na druhý deň popoludní, keď sme sa vrátili z brehu, sme sa dozvedeli jóbovku. Kým sme boli preč, potápači vykonali inšpekciu všetkých trupov našej flotily. Devätnásť lodí neobstálo, medzi nimi i naša. Na spodku lode máme vraj udomácnené živočíchy z iného prostredia, ktoré určite ohrozia miestny ekosystém. Úradníci nám ochotne ponúkli riešenie. Musíme odplávať mimo vonkajšej línie ostrovov, čo znamená 80 míľ. Tam príde skupina potápačov z miestnej firmy, ktorá robí obhliadku trupov lodí pod čiarou ponoru a ktorej manažér sa čírou náhodou motá okolo. Za prácu pod vodou zaplatíme, každá loď 300 dolárov. Potom sa vrátime späť na kotvište a tá istá spoločnosť vykoná opätovnú obhliadku. Ak obstojíme, môžeme zostať

      Večer, 15. februára, sme vyrazili do noci, aby sme ráno boli na mieste. Nechceli sme meškať. Čo ak profíci-potápači nepočkajú? Profíci meškali dve hodiny a prišli na gumáku. Po tom, čo sme videli, ako úradníci denne vždy pred vyplávaním akejkoľvek lode, či už výletnej alebo rýchločlna, kontrolujú doklady, prostriedky záchrany a schopnosť plavby, sa nám štvormetrový gumový čln s prívesným motorom, 80 námorných míľ od brehu, zdal ako zlý sen. Tí chlapi už museli byť unavení zo samotnej plavby, veď taký čln musel na vlnách poriadne nadskakovať. Samozrejme, nestíhali a druhý čln, ktorý ich mal vystriedať, sa vraj po ceste pokazil. Tak sme strávili noc na plachtách, pomaly sme sa vozili a každé dve hodiny menili kurz. Náladu nám trochu pozdvihol skvelý guláš, čo navaril Ľubo. Ráno sme mali šťastie, boli sme druhá loď, ktorú začali potápači čistiť, keď prišli. Ešte pred obedom sme boli hotoví a nabrali sme kurz nazad, do Zátoky stroskotancov.

      Som veľmi sklamaný touto skúsenosťou. Keby sme tu boli sami, nikoho by sme nezaujímali. Ale dvadsať lodí, to už je iný obrat. Manažérovi potápačskej firmy som predtým navrhol, že im to zaplatíme aj bez čistenia, len nech nás nechajú na pokoji. Ale to oni nemohli, táto korupčná komédia sa musela dohrať až do konca. Keď som sa po návrate potopil pod loď, bolo mi do plaču. Celé pásy zachovaného antifoulingu, natretého ešte v Taliansku, boli zoškriabané. Inde zasa bol povrch nedotknutý. Musel to byť zvláštny kľúč, podľa ktorého určovali infikované miesta. Prebehla opätovná kontrola našich trupov. Všetky lode prešli a my sme si konečne mohli začať užívať aj Darwinove Galapágy.

No… Tento text vyšiel v blogu „civetta2com“ vo februári 2014 a neskôr v knihe „Jachtárske Himaláje” o dva roky neskôr. Dnes, po dvanástich rokoch, sme sa lepšie pripravili. Naozaj by ma veľmi prekvapilo, keby nás poslali mimo hraníc parku a potápači by nám prišli škrabať dno, za neviem aký poplatok. Ale poznáme to. Kým nepríde definitíva, zrnko neistoty existuje. Od vedľajšej lode práve odchádza čln s potápačmi a mieri k nám. Chlapíkom to ide rýchlo, dvaja borci sa na nádych ponárajú, jeden vpredu, druhý vzadu. Nalievam tri poháre sódy, chlapíci sa vynoria, vyškriabu do člna a pijú bublinkový, chladený nápoj. Vyrieknu ortiel, sme v poriadku. No paráda, máme to za sebou.

Dnes, keď toto píšem, piaty deň plavby na Markézy, musím svoj 12 rokov starý názor opraviť. Galapágy sú naozaj výnimočné miesto, kde sa vláda snaží udržať pôvodný charakter ostrovov. V múzeách som cez sklá do kancelárií videl ľudí kukať a ťukať do počítačov, pričom z obrazoviek svietili rôzne grafy. Pracovníci výstav alebo sprievodcovia výletov, ktorých sme sa zúčastnili, nehrali pasívne úlohy. Neustále nám vysvetľovali všetko okolo danej problematiky. Kontrola dna plachetníc má asi svoju príčinu. Minimálne obavy z čistiaceho tripu nás navyše prinútili mať taký čistý „podvozok“ našej lode, že by z neho mohol ústami dokonca jesť Nemo alebo Ariel.

Sme na kotvišti v zátoke „stroskotancov“ na ostrove San Cristóbal.

Máme pred sebou dva týždne objavovania ostrovov a tešíme sa na to. Plachetnice majú povolené iba štyri kotvištia, na ostrovoch San Cristóbal, Floreana, Isabela a Santa Cruz. Floreanu plánujeme vynechať, tri ostrovy nám zaberú aj tak kopu času.

Preprava z plachetníc na breh je vodnými taxíkmi, jedna cesta jeden dolár, večer dva. Je to pohodlné a rýchle. Viacero taxíkov neustále rotuje okolo kotvišťa, stačí zakričať, zamávať alebo zavolať vysielačkou cez kanál 14. Pískať sa tiež môže, ale to nevieme. Vo štvorici ideme na breh a kocháme sa neuveriteľnými scénami.

Posledná fotka je z mojej lode, kormidelník Wilson. Ale podoba tam bude. Nad tým všetkým májú dozor pelikány, sediac na pouličných lampách.

Peťo Horáčik sa s nami lúči a na deň ostávame na lodi traja. Ideme na výlet do vnútrozemia ostrova, ku kráteru sopky, kde je dnes jazierko.

Odtiaľ do korytnačej farmy, kde sa nás ujal sprievodca. Dozvedáme sa, že ostrov bol obľúbenou destináciou lodí a aj pirátov. Korytnačky boli vyhľadávaným sortimentom. Vedeli dlho vydržať živé a námorníkom sa dostávalo čerstvého mäsa.

Došlo to tak ďaleko, že populácia korytnačiek drasticky klesla. Dnes sú chránené, je o nich postarané a počas nášho pobytu na ostrov Floreana priviezli a vypustili do prírody 158 obrích korytnačiek. My sme si ich na farme mohli vyfotiť, obdivovať a závidieť im ich dlhovekosť.

V Austrálii iba nedávno zomrela korytnačka, ktorá si pamätala Darwina, ktorý ju tam priniesol v roku 1835, podľa odhadu 5-ročné mláďa. Mimochodom, niektoré z fotiek sú vo výrazne vyššej kvalite. Tak tie nie sú odo mňa, ale od Fera Šveca, ktorý je v posádke spolu so svojím strýkom Brankom na plavbe na Markézy. Za dva dni na Galapágoch nafotil veľké množstvo vo výrazne inej kvalite. Ale poďme späť…

Prišla nová posádka na Galapágy, tri dámy.

Zľava od Petra je Martina, vnučka Emma, Jolika a Zuzka. Za necelý rok je to už Zuzkin štvrtý trip na Civette a začína byť štamgast. Opäť to boli výlety po plážach a informačných centrách, ktoré sú spravované s vysokou vedomostnou profesionalitou. Nevynechali sme ani Darwinov pomník v meste a na kopci nad ním.

Dievčatá sa vybrali na Kicker Rock, výlet rýchločlnom a šnorchlovanie s kladivohlavými žralokmi. Fotka síce nie je od nich, ale tak nejako to pod nimi vyzeralo.

Ani Civetta sa nevyhla návšteve uškatca. Chlapík si najprv preskúmal pristávaciu plochu, prvý pokus nevyšiel, ale potom ladne skočil a uvelebil sa na zadnej časti plachetnice, ignorujúc držiak na Windpilot.

Nevydržalo mu to dlho. Prišla si po neho družka a za hlasného frflania s ňou odišiel. Niekoľkokrát sa k nám ale vrátil.

Okolo lode je neustále pohyb. Keď nie morské levy, rôzne vtáky a najmä pelikány. Tie si ale držali od nás odstup.

23. – 24. februára sme sa presunuli na ostrov Isabela.

Ostrov je úplne iný. Cesty v mestečku sú hlinené, aj keď mimo mesta je asfalt. Ako inak, uškatce sú všade a dodržujú dopravné predpisy.

Vybrali sme sa na vulkán „Sierra Negra“, kde posledná erupcia bola v roku 2018. Mesačná krajina…

Krásny trip bol popri pobreží, po chodníku s mnohými odbočkami na úžasné miesta. No a to kúpanie…

Na druhý deň som si požičal bicykel. Dostal som sa k vzdialenému miestu, „Múr nárekov“. V rokoch 1949 – 54 bol ostrov politickou väznicou. Muži nepohodlní diktátorskému režimu museli postaviť múr, pri stavbe ktorého ich mnoho zomrelo.

27. februára 2026 Peťo oslávil 69 rokov. Nechýbala torta a sviečky v tvare čísla, o ktorú sa postarala Emuška. Gratulujeme Peťo!

O deň neskôr sme sa preplavili na posledný ostrov, Santa Cruz.

Opäť si pomôžem textom z knihy Jachtárske Himaláje. Príbeh starý 90 rokov, ktorý je škoda vynechať.

Na ostrove Santa Cruz ma upútala pamätná tabuľa v nemčine, venovaná rodine Angermayer. Sledoval som smerovky k menšej budove, kde som našiel múzeum. V predvojnovom nemeckom Hamburgu žila rodina Angermayerovcov so štyrmi synmi. Tušiac vojnu, ktorá by takmer určite bola osudná pre synov, rodičia v roku 1935 predali dom, za ktorý kúpili plachetnicu. Po dvoch rokoch plavby na lodi Marie, ktorá niesla meno matky, synovia Karl, Gus, Hans a Fritz Angermayerovci pristáli na ostrove Santa Cruz. Rodičia zahynuli pri bombardovaní Hamburgu v roku 1945. Potomkovia rodiny Angermayer dodnes žijú na ostrove Santa Cruz, kde majú prosperujúcu cestovnú kanceláriu.

Na ostrove čas začal akoby lietať. Stihli sme navštívíť Darwinove výskumné centrum.

Ale najviac nás upútalo divadlo na rybom trhu, kde sa o zbytky úlovkov delili pelikány s uškatcami. Fotky sú od Fera.

Na ostrov prišla za nami ďalšia posádka, Fero a Branko Švecovci. Čas hekticky pri nakupovaní ubiehal, posledná večera a 4. marca ráno dievčatá opustili loď. Chalani sa nasťahovali a v ten istý deň sme na obed zdvihli kotvu a spolu s ostatnými plachetnicami flotily sme sa vydali na 3 000 míľ dlhú plavbu na Markézy vo Francúzskej Polynézii.