Dôvod, prečo sme na Hiva Oa strávili iba necelé tri dni a dve noci, bol, že sme chceli byť na privítacom ceremoniáli pre všetkých členov WCC, ktorý sa konal v zátoke a mestečku Taiohae na Nuku Hiva prvý aprílový deň. Išli sme na noc a 95 námorných míľ, ktoré nás delili od novej destinácie, sme ukončili 1. apríla spustením kotvy v zátoke medzi mnohými ostatnými jachtármi, ktorých je tu neúrekom. Našťastie, zátoka je obrovská, bezpečná a kotva na pieskovom dne drží spoľahlivo.

Oslava začala o druhej popoludní. Rovnako ako pred dvanástimi rokmi, aj dnes sme boli ovenčení, obdarovaní kokosovým orechom s chladenou kokosovou vodou a občerstvovali sme sa čerstvým tropickým ovocím. Zúčastnila sa aj Dagmarka Psalmanová, priateľka a jachtárka, ktorá prišla na oslavu rovno z letiska a jej kufry sa počas venčenia povaľovali pod neďalekým chlebovníkom.

Aby som nepoplietol nasledujúce udalosti, krátko odbočím. Ešte v Karibskom mori ma oslovil redaktor Rádia Regina Východ, Ján Kondor. V Košiciach sa blížila oslava stého výročia prvého vysielania Slovenského rozhlasu. Na obrázku je budova, v ktorej sa tento historický moment udial.

Druhá fotka je budova dnešného rozhlasu v Košiciach, ktorá slúži od roku 1930.

Pán Kondor zahrnul do vysielania našu plavbu aj vďaka tomu, že moje korene sú z východného Slovenska. Jeho záujem a Starlink, čo máme na lodi, mi umožnili podeliť sa o čerstvé zážitky z preplávania Panamského kanála, Galapágov a 3 000 míľ dlhej plavby cez Pacifik na Markézy. Ďakujem.

A teraz, prečo to píšem. Na ostrove Nuku Hiva už 30 rokov žije Francúz Jacques Pellau. Zapadol medzi ostrovanov mimochodom aj tým, že plynulo rozpráva ich jazykom. A nielen to. Citujem text Jána Kondora zo správy, ktorú mi poslal.

Jacques Iakopo Pelleau, narodený vo Francúzsku 19.3.1949, čiže teraz na 19. marca na Jozefa mal 77 rokov. Na Markézske ostrovy prišiel v roku 1995, pôsobil tu ako učiteľ angličtiny a vo veku 60 rokov odišiel do dôchodku. Od svojho príchodu na Markézy sa učil markézsky jazyk, a ked začal pôsobiť ako turistický sprievodca, začal študovať aj históriu Markéz. Stal sa členom Markézskej akdémie v Taiohae, skúma markézsky jazyk a podieľal sa na vytvorení markézsko-francúzskeho slovníka. Keď sa Jano Kondor dozvedel o jeho pôsobení na Markézach, nadviazal s ním písomný kontakt, pričom inšpiráciou bola kniha Taipi, ktorú napísal americký spisovateľ Hermann Melville, ktorý v roku 1842 žil v údolí Taipivai s domorodcami, ktorí boli známi ako ľudožruti, čo v markézskom jazyku znamená Taipi. V roku 2024 boli Markézske ostrovy zapísané do Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Iakopo je veriaci človek, katolík, poproste ho, nech vás zavedie do tamojšieho kostola, potom na svoje pracovisko do Markézskej akadémie a keby chcel aj k nemu domov, má domček neďaleko od pláže a voľný čas tam trávi ako záhradník.

Počas siedmich rokov sa vďaka živému záujmu Slováka stali priateľmi. Už som takmer zabudol, že „Žak“ sa má ukázať, keď počujem svoje a Emmino meno. Kukám na šťúpleho, čiperného chlapíka, ktorý vôbec nevyzerá na svojich 77 rokov.

Trochu kecáme, zoznamujeme sa. Žak rozpráva plynulo anglicky, komunikácia neviazne. Okrem toho ovláda nemčinu, taliančinu, španielčinu, svoj rodný francúzsky jazyk, no a plynulo frčí markézsky. Žak nechce rušiť oslavu, dohodli sme sa, že nás na druhý deň prevedie po meste, povie nám čosi o histórii.

Večer sa opäť celá flotila stretávame v spoločenskej hale. Delia sa ceny, my sme boli prví v naplávaní najkratšej trasy. Tak to vidíte… šetrili sme. Civetta sa definitívne lúči s WCC. Pridám sa opäť o rok, na Bora Bora. Taký je plán. Večer sa končí domácim folklórom.

Na druhý deň 2. apríla 2026 sa so Žakom stretávame na brehu. Mimochodom, vystupovanie z gumáku na breh je mimoriadne zaujímavé. Na móle rybári čistia úlovok a odpad z rýb hádžu do mora. To sa hemží žralokmi, medzi ktorými pristávame, uväzujeme sa a vystupujeme po rebríku na breh. Všetci si samozrejme tento miestny folkór fotíme a filmujeme ako ozajstní turisti.

Naša túra so Žakom sa začala na kopci nad zátokou, kde stála kedysi pevnosť Fort Collete. Dnes tu stojí nové moderné „tiki“, na ktoré vraj domorodci hrdí nie sú.

Do otvoru, ktorý je pupkom ženskej časti súsošia, vkladajú ľudia papieriky so svojimi prianiami. Po prednáške o histórii sa presúvame k novej, modernej nemocnici, na ktorú je Žak veľmi hrdý. Túru končíme v miestnej katedrále, kde sa už všetko chystá na slávnostnú omšu, blíži sa Veľká noc.

Poobede, už na lodi, sme dosť uťahaní, to teplo vie odrovnať. Napriek únave ale dostávam darček, tiramisu. Dnes 2. apríla mám totiž narodeniny, 65 rokov.

3. apríla pracujeme. Mám niekoľko „výjazdov” na sťažeň, kým som vymyslel a urobil náhradný záves kladky výťahu genakra. Neuveriteľné, počas 15 rokov 4 mm hrubý Inox prepílil šekel s kladkou… Vyriešil to dočasne kus hadice a kevlarové lano.

V ten istý deň sa s nami lúči František a Branko. Majú taxík, ktorý ich odvezie na 51 kilometrov vzdialené letisko. Ostávame štyria, ja s Emmuškou, Peťo a Dagmarka. Teda…. to sme si mysleli, ale takmer sme zase boli šiesti. O pol jedenástej doobeda mi zvoní WhatsApp. Branko mi vraví, že František si nechal na lodi pas. No paráda. „Koľko chýba do odletu?” pýtam sa. „Hodina a pol,” znie odpoveď. Skladám telefón so slovami, že sa ozvem. Nestrácam čas vyprávaním, beriem pas, mobil, peňaženku a zanedlho uväzujem gumák „medzi žralokmi“. Je piatok, sviatok, nikde sa nerobí. Aj keď sme sa so Žakom dohodli, že cez sviatky mu dáme pokoj, ukazuje sa, že práve on vie pomôcť. Tak sa aj udialo. O desať minút už sedím v jeho Mitsubishi štvorkolke a frčíme do kopcov. Máme 70 minút do odletu. 51 kilometrov sa nezdá veľa, ale je to celkovo 1 700 metrov prevýšenia a klesania umocnených exponenciálnym počtom serpentín. Volám Brankovi, že sme na ceste. Na pokyn Žaka Branko dáva telefón uradníčke na letisku. Preklad z francúzštiny a markézštiny nepotrebujem, rozumiem všetko. Odlet odložiť nevedia, ale odbavenie áno. To je pár minút, ktoré to môžu zachrániť. Keď sa rýchlosť blíži medzi zákrutami do stovky, pričom pred ňou Žak flekuje, rozmýšľam, či vôbec potrebujem pás. Pravda, Žak občas prudko spomalí, keď sa znenazdajky na ceste objaví kôň, krava alebo sliepka. Mimochodom, sliepky sú tu divé, voľne žijúce v prírode. Kto by ich tu okrem nás naháňal?

Šťastie v nešťastí. Lietadlo mešká s príletom asi polhodinu, teda aj odlet. Z Tahiti v ňom sedí aj Braňo Zemanovič, ktorý sa pripojí k posádke až do Tahiti. Dobre to všetko dopadlo. Stihli sme, pred malým letiskom stoja obaja previnilci. Chvíľka napätia, keď kontrolujem, či som vzal správny pas, všetko ok. Stíhame hambáča v miestnom občerstvovacom zariadení, opäť sa lúčime s Brankom a Františkom. Braňo ušetril za taxík, o dve hodiny sme na lodi. Aspoň si stíham urobiť fotku zátoky z kopca a poobede stihnúť krížovú cestu.

5. apríla mením palivové filtre. Robím to každých 500 motohodín, čas dozrel, a to naozaj. Ach tie trópy. Nie je to prvýkrát, čo máme špinavé palivo.

Musíme si dávať pozor, často kontrolovať filtre, aby motor nevysadil v najmenej vhodnej chvíli. Napodiv, potraviny sú otvorené, zásobujeme loď na týždňovú plavbu. Ráno 6. apríla prečkáme lejak a fotíme sýte, dúhové farby.

Volám Žakovi, oznamujem mu, že odchádzame. Lúčime sa na móle, Žak od nás dostal tričko Civetta, naposledy nám zamával. Ďakujeme!!!

Zanedlho sme zdvihli kotvu a nabrali kurz na súostrovie Tuamotu, atol Fakarava. Pred nami je 550 míľ.