Zlatý Atlantik… Tam sme dali prednú plachtu, Windpilot a 12 dní bol viac-menej pokoj. Tu je to prvýkrát počas mojich plavieb, čo sa viac používal elektrický autopilot a nie Windpilot. Dôvodov je hneď viacero. Mali sme často veľké mraky, ktoré spôsobili zmenu a silu vetra. Sila vetra zmenila zdanlivý vietor, loď následne smer. Príchodom veľkého mraku vietor stratil na sile a smere a plachta, dostávajúc sa za os lode, pekne plieskala. Cez deň sa to dalo korigovať, ale v noci, keď bolo treba konať pružne, sme radšej mali zapnutý autopilot. V polovici plavby sme z toho boli už dosť unavení a Windpilot sme sa ani nepokúsili zapojiť. To zatiaľ vravím iba o vetre. Zmena smeru a sily vetra samozrejme nepresvedčila oceán, aby tomu okamžite prispôsobil vlny. Predná plachta gena nepekne plieskala a jediným riešením bol genaker alebo motorsailing. Keďže máme tých genakrov viac veľkostí, snažili sme sa prispôsobovať výber stavu mora a predpovedi počasia. A ono to celkom fungovalo. Ako inak, pri slabom vetre bol opäť spoľahlivejší kormidelník autopilot.

Tieto prekrásne zábery s dronom robil František Švec, ktorý nielen výborne navarí, ale je aj zrastený s ovládačom dronu. Pravda, pristáť s ním na húpajúcu a pohybujúcu sa loď je iná liga, ale aj to sme vyriešili.

Mimochodom, biely genaker voláme „Biela mulica“ pre jeho pevnosť, s akou odolával nárazom vetra. Malý genaker z Trintelly voláme „Lietajúci Holanďan“. Je totiž vo farbách holandskej zástavy a prekrásne si pred sťažňom poletuje a nemá na neho vplyv rozkývaná loď. Parasailor zatiaľ zostáva „Parasailor“. No a nakoniec sa nám podaril prekrásny tuniačik.

Jeho 10 kíl nám aj po očistení zabezpečilo štyri večere. Aby sme to nemali v kuse, čosi sme zjedli, čosi dali do chladničky a čosi do mrazáku. Nechýbalo ani sushi.

20. marca sme zlomili vzdialenosť 1 000 míľ od Hiva Oa, kam mierime. Oslávili sme to sladkým.

Múka, vajce, cukor, soľ, kypriaci prášok, mlieko. To sme poriadne zmixovali, nechali odstáť a na panvici sme si spravili bohovské lievance.

Nebolo všetko ale také idylické. Jedno ráno nás prebrala celkom slušná rana. Loďou myklo, vybehli sme zisťovať príčinu. Nič sme nenašli, náš genaker z Trintelly ťahá loď ďalej. Asi po hodine si stav vetra pýta väčšiu plachtu. Spúšťame „Lietajúceho Holanďana“ a čumím, že na výťahu visí aj kladka so šeklom.

Kukám na to a v hlave sa mi rozsvecuje. Rana, čo sme počuli, bola spôsobená utrhnutím kladky z jej lôžka hore, na päte sťažňa. Lano ostalo viseť na mieste, kde vychádza zo sťažňa. No paráda. Neskôr som videl, že 5 mm hrubý nerez na vrchole sťažňa, v otvore, v ktorom visela kladka, sa neuveriteľne rokmi predral. Napokon, aj šekel na kladke je poriadne načatý. Nasleduje postup známy z aprílového Atlantiku. Hore na sťažeň a zavesiť nový výťah na pravej strane, idúci mimo sťažňa. Nakoniec som bol hore trikrát. Prvý raz výmena, no aj keď sme poistili lano, aby sa nedrelo o sťažeň, napodiv sa predralo po dni a pol na kladke pri sťažni. Tá bola našimi úpravami šikmo a tam bol problém. Druhýkrát opäť nové lano, ale aj to sa nám predralo. Tentokrát pri kladke. Tretíkrát ešte drobné úpravy hore aj dole a odvtedy je pokoj. František to natočil s dronom a vyzeralo to takto.

Použili sme aj horolezeckú techniku, šplhadlo (žumar) uchytené na rohatke držalo lano pekne ďaleko od akéhokoľvek dotyku so sťažňom.

Pri druhom raze, kedy nám padla „Biela mulica“ do vody, odpáralo sa uchytenie lanka na spodnom leme, ako to vidieť na fotke.

Nič… na druhé ráno plachta išla dole a Branko to s mojou asistenciou zašil. Peťo nafotil detaily.

24. marca sme stretli ďalšiu loď z flotily, „Silver Moon“. Iba nakrátko, lebo naše kurzy nás zanedlho rozdelili.

O dva dni neskôr sa cez nás prehnal front, ale okrem úžasných, rešpekt vyvolávajúcich záberov sme iba zmokli.

Dnes máme 28. marca, sme 80 míľ od zátoky Atuona, na ostrove Hiva Oa, v súostroví Markézy. Plavba ok, ráno krásne fúkalo.

Nóóóóó….. a máme aktualizované logo celej plavby, obohatené o Trintellu. František, Branko a umelá inteligencia to dali dokopy.

33

Ozveme sa z ostrova.