Za normálnych okolností by sa 550 míľ dlhá plavba na atol Fakarava v súostroví Tuamotu ničím nelíšila od iných plavieb v pasátoch. Fúkať mohlo o čosi viac, ale s parasailorom sme pekne držali rýchlosť pri slabšom vetre a k slovu sa dostali aj moje dva ďalšie genakre, „Biela mulica“ a „Lietajúci Holanďan“.

Skúsili sme aj niečo z vody vytiahnuť, ale naša návnada lákala operencov a hrozilo, že budeme mať na lodi vtáka miesto toho tuniáka…

Večery striedali rána a naopak, Dagmarka vyvárala. Ako vravím, pekná plavba, otázka bola iba, či prídeme na Fakaravu o 5 dní alebo o 6. Pri prvej možnosti by sme sa mali trochu poponáhľať, pomôcť si motorom. Tá druhá znamenala kľudne prísť k vstupu do atolu po šiestich dňoch plavby. Tu zase ale hrozilo, že prídeme v noci a do obeda budeme stepovať pri vstupe, kedy sa bude dať vojsť. V týchto oblastiach nie sú veľké prílivové rozdiely, ale prúdy to vo vstupoch do atolu urobia parádne. Na atole Fakarava býva v kulminácii 7 a pol uzla. Treba vojsť v čase blízkom „slack water“, teda v čase, keď sa prúd dovnútra mení na prúd von z atolu. Pred dvanástimi rokmi sme pred vstupom do atolov Ahe a Rangiroa čakali a ďalekohľadom sledovali stav vody v prieplave. Keď sa nám to videlo schodné, vyrazili sme. Ono sa to trafiť presne nedalo, ale voľajako sme tými prúdmi, občas perejami, prešli. Dnes to máme oveľa jednoduchšie. Máme umelú inteligenciu a tá nám presne povedala, kedy sa dá prejsť. No a existuje aplikácia „Guestimator“. Tá to povie presne na akýkoľvek atol a ktorýkoľvek deň. Slack water presne na minútu.

Fajn. Vyzbrojení údajmi, 95 míľ od atolu, váhame, či zapnúť motor alebo sa motať.

Rozhodnutie nakoniec padlo úplne z iných dôvodov. Spolu s celou flotilou vyplávala aj plachetnica „Navigo“. Hliníková loď Boreál 47, vyrobená v roku 2024, mala už v Paname nefunkčný generátor. Krátko po vyplávaní z Galapágov sa im pokazil motor, vlastne prevodovka prenášajúca rotáciu motora na hriadeľ. Chalani ostali bez motora a rozhodli sa plachtiť priamo na Tahiti, kde sa dá zohnať poriadny servis. No… Miesto 3 000 míľ je to takmer o tisíc viac. K 11. aprílu sa posádka plaví už 40 dní. No ďakujem pekne… Už dlhšie sledujem pohyb Naviga na Yellow Brick. 10. apríla to vyzerá takto:

V skupine WCC nie je problém nájsť kontakt na Navigo, posielam správu cez WhatsApp a zanedlho mám odpoveď.

Nepotrebujú proviant, ale bez vetra môžu mať medzi atolmi problém. No a predpoveď na najbližšie dni žiadny vietor neveští, krištáľová guľa by tu veru nepomohla. Ponúkam sa, že ich vtiahnem dnu, do atolu. Nasleduje rozhovor, posádka to veľmi víta. Nasledujúce hodiny nastáva manévrovanie, približovanie sa a sprevádzanie Naviga k prieplavu. 12. apríla o šiestej ráno je vhodný čas na vstup do atolu.

Ešte kontrola palivového filtra, veru tam čosi je. Nečistotu radšej vypúšťam.

Nasleduje pripojenie sa. Tým, že Navigo malo pod plachtami doprednú rýchlosť, zapojenie lana a jeho napnutie prebehlo bez problémov.

Trafili sme presne. So slabnúcim prúdom oproti sme pohodlne prešli s naším 18-tonovým prívesom do vnútra atolu.

Na AIS vidím, že na kotvišti sú dve naše lode. Opäť WhatsApp (aké je to jednoduché!!!), volám Laure Bradley z lode Fisk. Pýtam sa na stav na kotvišti a prosím ju o zorganizovanie pomoci. Na kotvišti musíme Navigo pustiť a bude treba ho istiť, keby kotva nezabrala. Laura zabrala okamžite. Keď sme prišli na kotvište, čakalo nás už zopár člnov, všetko sa náležite dokumentovalo. Dotiahol som Navigo k miestu vhodnému spustiť kotvu, oni vypustili lano a zvyšok už nebol v našich rukách.

O chvíľu kotvíme aj my. Sme na atole Fakarava, pár dní tu pobudneme.

27 28

Krátko nato máme pri lodi prvých zvedavcov. O žralokoch ešte napíšem, je s nimi celkom zábava. Ja som jeden „útok” žraloka prežil a Emma jedného zašliapla do dna. O tom neskôr.

Posádku z Naviga tvoria dvaja Nemci, Uli a Gunter. Kapitán je Rakúšan Michael, z Niederösterreich, takmer sme susedia. Stretávame sa všetci v bare na pláži aj s Laurou a jej mužom.

30 – 34

Nálada je povznesená a je to pekný pohľad, ako po štyridsiatich dňoch na vode chlapcom ožívajú blšky pod kožuchom… A nielen im.

Viac o tomto nádhernom atole napíšem najbližšie, na záver pár fotiek z bicyklovania na 50 kilometrov dlhej túre, konečne po rovine. Ale to teplo… Slnko máme pekne vysoko, takmer nemáme tieň.

Popri ceste je bar Korikori. Kory-Kory bol sluha Hermana Melvilla v knihe Taipi.