200 míľ z Rangiroa na Tahiti trvalo necelé dva dni, spolovice na plachtách, v kľudnom, lenivom režime. Ráno 24. apríla sme pri vstupe do koralovej bariéry pri hlavnom meste ostrova Papeete.

Do maríny Papeete zatiaľ nejdeme, naša rezervácia začína o dva dni, od 26. apríla. Na Tahiti, za bariérou pri hlavnom meste, sú len dve možnosti kotvenia. Po prekročení bariéry sa pláva doprava, popri letisku, na jachtármi príhodne nazvané „Airport Anchorage“ a „Carrefour Anchorage“. To prvé je pri letisku, dve míle od vstupu, druhé o tri míle ďalej, pri maríne Taina. Tam sa dá uviazať gumák a peši prejsť do neďalekého nákupného centra „Carrefour“. (Červená línia je trasa na kotvištia, žltá šípka marína Papeete.)

09

Fajn, ono sa to dobre na mape číta. Ale kotvisko je preplnené a nájsť miesto je naozaj problém. Niektoré lode sú na bójke a točia sa inak ako my na kotve. Navyše, s naším poškodeným gumákom sa snažíme byť čo najbližšie k maríne. Dagmarka a Braňo 25. apríla opúšťajú loď. Opäť sa potvrdzuje, že batožina časom narástla a transport na breh robíme na dvakrát. Osameli sme traja, Peťo, Emuška a ja. Presúvame sa ďalej od maríny a darí sa nám dobre zakotviť na úplnom začiatku kotviska. A máme aj romantiku.

26. apríla sa presúvame do maríny Papeete. Plavba za koralovou bariérou ide rovnobežne s pristávacou dráhou a pri križovaní oboch jej koncov kontaktujeme vysielačkou kontrolu plavby prístavu a žiadame o povolenie. To sme robili aj pri vstupe do bariéry a križovaní dráhy pred dvoma dňami. Komunikácia v angličtine je hladká, operátor reaguje ihneď. Že je to nutné, je zrejmé z frekvencie štartov a pristátí na letisku.

Priblíženie k maríne Papeete sprevádza klasická komunikácia s manažérom maríny a onedlho sme na najbližšie štyri dni bezpečne uviazaní na móle, pri promenáde priamo v centre hlavného mesta.

Prišli sme v nedeľu, všetko okrem McDonalda, na Emminu radosť, bolo zatvorené. Tak sme si každý dali Mekáča s hranolkami a kolou. Bolo skoro na návrat do prehriatej lode. Na gúgl mapách sme našli dva kilometre vzdialený múr s grafiti kresbami. To nemá zatváraciu dobu, je to na ulici. A chôdza s plným bruchom, a po čase aj s mechúrom, stála za to.

Violka s Ivetkou prileteli z Nuku Hiva 27. apríla. Nasledujúci deň sme s Peťom nakupovali súčiastky na loď a zisťovali, ako je to so servisom liferaftu. Ten môj totiž expiruje o rok.

Posledný deň 29. sme si prenajali auto a pochodili vnútrozemie. Masy zelených kopcov nás ohúrili určite rovnako ako prvých návštevníkov ostrova. Fotky to môžu priblížiť, ale naživo to človeka omráči.

Opäť sme sa stretli s posádkou Naviga. Loď je bezpečne na brehu, čakajú na náhradné súčiastky. Táto 15-metrová hliníková loď priamo z fabriky za jeden a pol milióna eur, postavená v roku 2024, vykázala patologické chyby. Raz darmo, kým auto vyrábajú motoristi, lode vyrábajú tí, ktorí sa neplavia. No a servis nie je na každom rohu, reklamácia ťažko aplikovateľná. Napriek tomu jediný spor s výrobcom bol o tom, či posádka nebýva v drahom hoteli… Pre porovnanie, 15-ročná laminátová „jazdenka” v plnej výbave je v cene 120- až 150-tisíc, otestovaná funkčná, ako je vidieť neskôr na fotke.

Posledný aprílový deň sme sa presunuli na ostrov Moorea. K ostrovu a do maríny Moorea je to 20 míľ, opäť na plachtách, v závere motor.

Marínka malá, jedno mólo stačí sotva na 15 lodí, plus pár katamaranov uviazaných vpredu na mooringových lanách, vzadu o breh. Všetko, vrátane nás, je priviazané hrubými lanami k reťaziam a k betónu na dne. Je to úplne v kúte zátoky a ja (tiež) v kúte duše cítim, že toto je pre Civettu na nasledujúcich 10 mesiacov to pravé. Presne na túto dobu totiž opúšťame loď. Rovnaký pocit mal aj James Cook, ktorý tu pred 250 rokmi kotvil. Poznamenal, že je to najbezpečnejšie kotvisko v celej Polynézii.

Posledné dva dni sme strávili bicyklovaním okolo ostrova a prípravou lode na jej samotu. Violka, Ivetka, Emma a Peťo zvolili prenajaté elektrobicykle, ja stále tvrdohlavo ostávam pri mojej horskej skladačke. Trip opäť úžasný, až na to teplo.

K príprave lode na jej samotu patrí motor a generátor. Zo skúsenosti už viem, že nechať v chladiči slanú vodu na dlhú dobu nie je dobré. Preto zavriem ventil prívodu morskej vody a pri naštartovanom motore či generátore lejem do vodného filtra sladkú vodu z hadice. No a pri generátore v pravý čas vypovedal impeler.

Po výmene opäť všetko ok. Zatváram plyn, okná, ventily, dezinfikujem WC, dievčatá vyberajú z lode všetko jedlo. Vypíname elektrinu, ale loď ostáva na prúde z móla. Pierre, skvelý chlapík a správca maríny, mi prenajíma odvlhčovač, aby nám loď nezačala v tom teple vo vnútri kvitnúť. Sme pripravení odísť.

Vedľa nás je krásna loď Amel 47 a je na predaj. Ak by to niekoho zaujalo, pridávam QR kód.

Ešte jeden rozlúčkový večer s miestnou hudbou.

3. mája 2026 opúšťame toto krásne miesto.

Sadáme do taxíka. Vezie nás na trajekt na Tahiti. Posledná noc v hoteli a 4. mája ráno letíme do Los Angeles, Paríža a Viedne. Za šesť mesiacov sme preplávali pekný kus vody, z Gibraltáru na Mooreu takmer 10-tisíc námorných míľ.

Tento článok píšem už doma pri počúvaní posledného hitu Rolling Stones, „Sweet Sounds of Heaven“ ktorú Mick Jagger spieva s Lady Gaga.

Nič nekončí, zatiaľ. O ďalšom priebehu plavby okolo sveta z Bratislavy do Bratislavy budem zanedlho informovať.