Bol to dôvod na oslavu, keď sme sa s Trintellou uviazali v maríne Fos-sur-Mer, neďaleko ústia rieky Rhôna. Pobyt tejto starej, malej, ale prekrásnej lode v slanej vode sa zrejme naveky skončil. Bude sa plaviť na Rhône, Rýne, francúzskych kanáloch, Mohane a na Dunaji. To je ale hudba relatívne ďalekej budúcnosti. Teraz nie je čas snívať a plánovať, čaká nás konkrétna úloha. Zložiť sťažeň.

9. augusta 2026 ráno to celé vypuklo. Najprv sme odstrojili sťažeň a zbalili plachty, čln a rahno. Povolili sme predné a bočné oceľové laná.

Ivko je skutočný majster pri práci s drevom a jeho umenie ani teraz nevybočilo z kategórie superlatívov. Doma si predpripravil a teraz zmontoval konštrukciu, pomocou ktorej sme spustili sťažeň na palubu lode.

Nasledovalo ukotvenie sťažňa na prednom a zadnom koši, kedy Ivko vyrobil z dreva puzdrá, v ktorých sú konce sťažňa ukotvené. Už len priviazať. Ono sa to zdá jednoduché, ale začali sme o deviatej ráno a skončili dve hodiny pred polnocou.

Lubo, Vierka, Zuzka a Ivko bývali v hoteli asi kilometer od lode. Po práci, hodinu pred polnocou, sme u nich zasadli k neskorému obedu. Keď som sa vracal na loď, pri preliezaní cez predný kôš mi nedošlo, že sa nemám chytať sťažňa, zatiaľ bol iba položený. Keďže som urobil pravý opak, sťažeň sa pod rukami otočil. Našťastie ostal na prednom koši, ale ja som putoval do vody. Ešte v lufte som si stihol chytiť okuliare a tak okrem mokrého Iphonu, ktorý sa chvíľu nedal dobíjať, sa žiadna škoda nestala. Ak nepočítam, že cestou na loď som si vychutnal sladkú, šampónovú sprchu. Dnes bolo toho celkom dosť. 13 hodín práce, škvarenie sa na slnku, sladká sprcha a slaný kúpeľ, zaspal som takmer postojačky.

Ďalší deň 10. augusta sme ešte nevyrazili. Ráno sme do Ivanovho auta napratali všetko z lode, okrem sťažňa, rahna a pňa. Tie tri kusy boli pridlhé na Ivkov Mercedes.

Súčasťou výstroje podporného tímu sú dva elektrobicykle. Využil som možnosť vyvenčenia sa a s údivom som zistil, že som sa do kopcov ani nezadýchal. S Ivkom sme si skvele zajazdili.

Deň „D“ bol 11. august. S Trintellou sme preplávali posledné 4 míle v slanej vode k ústiu Rhôny.

Kapitán prístavu, skadiaľ odchádzame, nám dal inštrukcie, ako sa dostať do rieky. Pri ústí treba vojsť medzi kardinálnymi znakmi.

Ale aj kým tam prídeme, máme sa držať oblúkom od pobrežia, nakoľko hĺbky nie sú garantované, pieskové dno sa mení. Ok, to problém nie je. Našou starosťou je piesková lavica na dne, oddeľujúca rieku od mora. Pieskový nános sa mení a hĺbky na mape nemusia sedieť a pravdepodobne ani nesedia. Keď sa nám podarí prejsť inkriminovanú časť a dostaneme sa do koryta, už je dobre. Tak fajn. Opatrne sa blížime k ústiu.

Začíname cítiť protiprúd a rýchlosťou dva uzly opatrne postupujeme dopredu. Hĺbka rýchlo klesá, z dvadsiatich sme zrazu v priebehu chvíľky na 1,3 metra, čo máme pod kýlom.

Opatrne našľapujem ako po vajciach. Ak nebodaj lizneme dno, dole je piesok a ja sa spolieham na protiprúd a motor pri vycúvaní. O tom, že sa nie vždy všetko podarí, svedčí neďaleko uviaznutá plachetnica.

Netuším dôvod tohto konca, či to bol pokus vliezť do ústia alebo vietor, povolená kotva. Nech je to čokoľvek, núti ma to k neustálej opatrnosti. No… hĺbka nám začína stúpať, o chvíľu máme 4 metre pod kýlom. Paráda, vyzerá, že sme dnu. O ďalších 25 kilometrov míňame prístav „Port Napoléon“, kde sa pre riečne nákladné lode plavba končí. Ďalej k ústiu neplávajú.

V pamäti sa nám opäť vynárajú charakteristické prvky plavby po rieke tak, ako sme to zažili na Dunaji. Červené a zelené znaky vyznačujúce plavebnú dráhu. Výška hladiny je bohato dostatočná, ale vplyv sucha je poznať.

Objavujú sa nákladné lode, aké poznáme z Rýna, Mohanu či Dunaja.

Popri brehu pozorujeme voľne sa pasúce kone, ktoré sú tu v Provensálsku európskym unikátom.

Za Arles sa začína stmievať a my kotvíme mimo plavebnej dráhy v malej zátoke. Prúd je slabý, radšej sa uväzujeme lanom aj o breh, aby nás nebodaj v noci neotočilo do plavebnej dráhy. Máme za sebou najprv napätý, neskôr skvelý deň, keď sa nám podarilo vplávať do rieky, zakončený romantickým večerom na riečnom kilometri 274, iba 5 kilometrov od historického mesta Arles. Dnes sme na rieke prešli 55 kilometrov, nádhera. Očakával som postup ako v spodnej časti Rýna, maximálne 5 kilometrov za hodinu, ale išlo to oveľa lepšie.

Za svitania 12. augusta sme zdvihli kotvu. Plavba hore prúdom Rhôny je prekvapivo rýchla. Robíme ale takmer osem. Na 330 kilometroch vodného toku je dvanásť plavebných komôr, na rozdiel od Rýna, kde nie je ani jedna. Prúd sa tu nemá zrejme kde rozbehnúť. Dobrá správa. O chvíľu sme pri prvej plavebnej komore. Na čakacom móle pred komorou už čaká Ivan so Zuzkou. Zuzka sa k nám na pár kilometrov pridáva.

Komora nie je pre nás nič nové, je to ako v Nemecku či Rakúsku. Priblížime sa na dohľad komory a ozývame sa vo vysielačke. Obsluha komory zväčša vie po anglicky. Sledujeme svetlá pri vstupe. Ak svieti červená, ideme na čakacie mólo. Občas dostaneme pokyn, že ide nákladná loď a máme ísť za ňou. Alebo máme hneď zelenú a ideme dnu. V komore sú plávajúce pachoľatá, pohoda, nemusíme preväzovať, keď hladina stúpa. Ešte pár kilometrov a končíme na kilometri 261 v útulnej marínke „Vallabrègues“. Postarší manželský pár žijúci na lodi spravuje marínu, pani vie po anglicky. Na otázku, či môžeme ostať dva dni, dostávame odpoveď: „Aj do konca vášho života…“

Dôvodom krátkej etapy a dvoch dní v maríne je historické miesto Arles a Lubove narodeniny. On sa nám 12. augusta dožil 68 rokov. Kúpila sa torta, zaspievalo sa oslávencovi a pokecali sme o starých plavbách. Zo záhrady, kde bol náš sprievod ubytovaný, sme dokonca pozorovali zatmenie slnka.

Nasledujúci deň sme si vychutnali nádherný bicykel pri meste Saint-Rémy.

Nechýbali ani pamiatky. Múzeum van Gogha, teda psychiatrická liečebňa, kde slávny maliar strávil rok svojho života.

Hneď vedľa je archeologické miesto „Glanum“.

Záver bol v Arles. Divadlo, amfiteáter a káva.

Bol to nádherný deň. Na e-biku som jazdil prvýkrát. Fajn pocit, keď sa pri jazde človek nezadýcha. Keď skončím plavbu okolo sveta, pravdepodobne sa prispôsobím dobe… a veku…

No… je čas pokračovať v poznávaní novej generácie, verzie 3.0 oceánskeho jachtingu.

14. – 16. augusta nám to frčalo na parádu. Z kilometra 261 sme prešli za tri dni 220 riečnych kilometrov na kótu 41. Prvú noc sme spali na kotve pri Viviers a druhú na móle pri rušnej promenáde mesta Tournon (žlté šípky).

Na lodičku sa striedavo pridala Zuzka a Lubo. Na Ivana nevyšlo, nabudúce… Pri pohľade na breh som mal pocit, že Francúzi v minulosti nemali na práci nič iné, ako dorábať víno a stavať hrady.

Prešli sme cez desať plavebných komôr. Výška stúpania v komorách je od 9 do 22 metrov. Všetko prebiehalo hladko, niekde sme išli do komory ihneď, niekedy sme si museli počkať, kým vyjde z komory loď plávajúca po prúde. Alebo počkať na čosi väčšie v našom smere a za ním sa uviazať. No a v jednej komore, keď sme vstupovali za nákladnou loďou, sme neboli ďaleko od problémov. V momente, keď som zaradil spiatočku, aby som ubrzdil loď pri plávajúcom pachoľati a zastavili sme za náklaďákom, reverz nezabral. Rýchle opakovanie, nič. Ovládacia páka plynu sa voľne, bez záberu točila na osi tiahla plynu. No paráda. Prešli sme pachoľa, ostáva ešte jeden pokus. Peťovi sa nepodarilo prehodiť lano a my sme pokračovali rovno do veľkej lode pred nami. Dokelu… Namieril som si to medzi stenu komory a bok lode. Rana, ohnuté zábradlie a začudované pohľady obsluhy lode nad nami. Do vysielačky oznamujem, že nám nezabral reverz. Chvíľu sa vyprosťujeme spod nákladnej lode, uväzujeme sa o pachoľa a komora sa začína napĺňať. Von vychádzame na prívesnej Honde. Ešte raz sa ospravedlňujem lodi aj komore. Kým pokračujeme na Honde, púšťam sa do opravy. Ozubenie na páke a osi tiahla je riadne obrúsené a ovládanie zabezpečuje jedna skrutka, ktorá pritláča páku na os. A tá povolila. Doťahujem, skúšam polohy, vyzerá v poriadku. Štartujeme hlavný motor a pokračujeme s ním. Je mi jasné, že upevnenie páky je dočasné, bude treba niečo vymyslieť, aby sa nám toto prekrásne dobrodružstvo už neopakovalo. Našťastie, ohli sa iba tri stĺpiky zábradlia, ktoré rukou čiastočne vyrovnávam. Predný kôš je nedotknutý, sťažeň drží. Príhoda mala ešte dohru pri ďalšej komore. Keď sme sa blížili, pri vstupe svietila červená. V momente, ako sme sa uviazali na čakacom móle, zapla sa zelená. Vyrazili sme, ale tesne pred vstupom opäť červená. Zaradil som spiatočku a zažal cúvať. No a opäť zelená. Vstupujeme dnu, komora sa zatvára. Dispečer komory si nás zjavne odskúšal. Ach jaj… Náš oceánsky jachting má aj takúto tvár…

16. augusta 2026 sme krátko po obede dorazili do maríny „Condrieu“ v mestečku rovnakého mena, na kilometri 41, teda 41 kilometrov od Lyonu.

Naše státie plánujeme na dva dni. S Ivom meníme olej v obidvoch motoroch a ešte stíham aj nádherný bicykel po okolí.

Z dvoch dní sú dva mesiace. Pokračovať budeme na jeseň. Síce by sme ešte mohli pokračovať tri dni, ale istotu, že narazíme na podobnú marínu, nemáme. Je lacná, strážená, bezpečná. A strážia nás aj piráti a labute.

V deň odchodu bolo v maríne živo. Na našom móle, asi desať lodí od nás, jeden motorák začal horieť.

Uhasenie a zabezpečenie zabralo celé doobedie. Napokon, 18. augusta odnášame do auta dve bandasky nafty, aby zbytočne netrčala v lodi. Na ceste sa určite minie.

Medzičasom som prehodnotil logistiku. Nebudem sa náhliť s Trintellou do Amsterdamu pred pokračovaním plavby s Civettou na západ. Keď Civetta hádam raz dopláva do anglického Plymouthu, na Trintellu bude dosť času. Ako som písal, oceánsky jachting verzia 3.0 je úžasný.