Tých štyristo míľ do Nórska sme urazili za rekordných tri a pol dňa. Zátoku, na ktorú ešte budem mať dlho spomienky, vo fjorde Hornsund sme opustili v pondelok o šiestej večer a v Nórskom prístave Sandnes – Lyngen sme sa uviazali v piatok, 21. júla 2022 a druhej hodine ráno.

Náš pohyb vo vetre a bezvetrí vyzeral takto…

Opäť približne polovica s použitím motora, polovica s plachtami. Vlastne iba s prednou. Ona krásne ťahala aj sama a mal som pocit, že v niektorých okamihoch by sme spolu s hlavnou plachtou príliš trápili loď. A hlavne seba. Veľmi sa nám nechcelo a videli sme, že to ide. Keďže sme striedali plachtu a motor, Windpilot sme používali s elektrickým pilotom na pínu.

Je to veľmi pohodlné v podmienkach, kedy je vietor slabý a Windpilot s korohvou osciluje okolo kurzu, alebo keď prejdeme od plachiet k pohonu s motorom. S korohvou vtedy totiž Windpilot nepracuje, prúd idúci od propeleru ho úplne zmätie.  Navyše šetrím hlavný autopilot lode, či už spotrebou, alebo samotným používaním.

Mali sme aj pasažiera. Jeden deň sa čajka kochala výhľadom pri zábradlí, ďalší deň sme ju objavili, ako si na gumáku dáva do poriadku perie. Ako správny vták, po sebe aj zanechala stopu.

Posledné dva dni sme mali úplné bezvetrie. To sa nám vyváralo. V chladničke som objavil ešte jednu bryndzu od Jara Dutku, bryndzová pomazánka chutila všetkým. A k tomu čerstvo upečený chlebík…

Dvakrát sme videli veľrybu, ale ďaleko na to, aby sme to vedeli zdokumentovať. Také šťastie ako v Grónsku, v júni 2019 sa udeje iba raz za život.

Videli sme aj povestné kmene zo sibírskych riek, o ktorých píšu v Nórskej knihe mudrcov. Raz som to zbadal až za loďou, nebezpečne blízko. To všetko sme mohli ale pozorovať iba v pokojnej vode. Keď sú čo aj menšie vlny, schopnosť vidieť veci pred loďou na hladine klesli takmer ihneď na nulu. Pravda, plávajúcu sequoiu by sme asi zbadali, ale nič také sa tu nevyskytuje…. našťastie. Mimochodom, prúd idúci 0,75 uzla na sever, ktorý nás mal cestou na juh spomaliť, sme nezaznamenali. Nás to samozrejme tešilo, náš priemer bol šesť uzlov.

Predposledný deň sa Uwe opäť raz sprchoval. Môj útulný sprchový kútik (na obrázku je zaprataný vľavo)

využíval takmer každý deň, akoby bol v hoteli. Už som mu vravel, nech dá pozor, tá voda nám ubúda. Argumentuje, že míňa málo vody. No… čo ja viem… Uwe sa nadmerne potí, zrejme sa potrebuje osprchovať.  

Lenže teraz zahlásil, že nemáme teplú vodu. To sa divím, veď motor sporadicky zapíname a voda by mala byť vrelá. Pohľad do vyrovnávajúcej nádržky všetko vysvetľuje. Je prázdna. Motor chladí, ale vody nie je osť, aby ju tlačilo do bojlera. Dolievame destilovanú vodu, ale v bojleri sa to zohrieva pomaly. Voda z chladiaceho systému motora do výmenníka v bojleri horúca ide, ale z neho iba vlažná. Pravdepodobne vo vysušenom potrubí sa čosi uvolnilo a zapchalo trúbku. Má to jedenásť rokov, niet divu. Nastáva ruské riešenie problému. Beriem do ruky veľký skrutkovač a klepkám na bojler blízko miesta, kde ide hadica von. Napodiv, funguje to, za chvíľu máme horúcu vodu.

Horúca voda by bola, ale posledný deň registrujem na prístrojoch prázdne nádrže. Stav ukazujem udivenému Uwemu vychádzajúcemu zo sprchy. Pre istotu naberám do fliaš niekoľko litrov, keby voda naozaj došla a vypínam vodné čerpadlo, aby nebežalo naprázdno, keď k tomu dôjde. Zapíname ho iba keď vodu naberáme. Výčitky nerobím, nemajú zmysel. Zanedlho pristaneme, smädní nebudeme.  

Vo štvrtok ráno si dávam na hlavu moju novú škótsku čapicu. Kúpil som si ju v apríli v Kaledónskom kanáli a tuším sa mi zapáčila.

Stáva sa totiž mojím fetišom, verím, že mi prinesie šťastie. Nie je to jediná vec tohto druhu. Mám doma čelenku škótskej rockovej skupiny Jethro tull, ktorú som mal na hlave iba v Yosemitoch, Tiež v tej istej dobrej viere. Neviem, či je to naozaj fetiš, ale mám pocit, že práve chvíle ako sú tieto, si zaslúžim nosiť tieto znaky môjho snaženia sa. 

Podstatné asi bude, že s postupom ubúdania mojej dychtivosti po dobrodružstvách narastá moje ego. Takže som zdravý, vyvíjam sa správnym smerom…

Mračí sa, prší, vetra pribúda. Môžeme plachtiť. To už vidíme Nórske brehy.

O pár hodín nwskôr demontujem windpilot

a sa uväzujeme na móle pri mestečku Sandnes – Lyngen. Je piatok, 22. júla 2022, dve hodiny ráno. Dokázali sme to!!!

V piatok ráno, po stiahnutí predpovede sa rozhodujeme ostať tu do nedele. Všetci si chceme oddýchnuť a počasie a má pokaziť. Vietor a dážď. Niet sa kam ponáhľať. V piatok som si zalietal s dronom. Napadli ma vtáci, nalietavali na dron a atakovali ho. Zrejme je tu blízko hniezdo. Radšej som rýchlo pristál.

Po prebudení sa do piatkového pokročilého rána som si po čase išiel vychutnať beh. Bol som po čase konečne aj bicyklovať. Najprv s batohom do šesť kilometrov vzdialeného obchodu , neskôr som si pridal. No a zmokol som na kosť. Nevadí, aspoň vyrastiem. Neďaleko je bar s menom Buba Gamp. Chlapci si tam dali pivá, Susan víno, ja kávu a nanuk. Na to všetko jednu nadrozmerne veľkú pizu. Platili sme 213 Eur. Asi som si nemal dávať nanuk.

V nedeľu sa Ralf skoro ráno o jedenástej zobudil so slovami „ešte štyri hodiny.“ Pýtam sa, čo to znamená. „Vtedy otvárajú krčmu“, odpovedá.

V Nedeľu, 24. júla 2022 poobede sme sa uviazali v maríne Tromso.

Idem na päť dní domov, vraciam sa 1. augusta. Potom pokračujeme na juh cez fjordy prekrásneho Nórskeho pobrežia.