Plavba v nepohode

      V deň príchodu sme nešli ďalej, než je hranica pozemku Zulu Yacht Clubu. Prihlásenie sa trvalo až do popoludnia, potom sa nám už nikam nechcelo ísť. Iba sme sa ponevierali po marine a vymieňali si skúsenosti s ostatnými posádkami. Nebolo toho málo. Bongo Alive so švajčiarskou posádkou zasiahla taká veľká bočná vlna do hlavnej plachty, že odtrhlo upevnenie oťaže rahna v kokpite. Uvoľnené lano sa zachytilo o prístroje pri kormidle, vytrhlo windmeter, hĺbkomer a rýchlomer, ktoré v sekunde zmizli v oceáne. 

Španielsku plachetnicu Lutton tiež zasiahla bočná vlna, odniesol si to bočný podsalingový steh. Oceľové lano, upevňujúce sťažeň v jeho strede, má priemer štrnásť milimetrov. Musí to byť byť riadna sila, ktorá dokáže pretrhnúť lano s nosnosťou desať ton! I Španieli na Andromede roztrhli hlavnú plachtu. Ani dvadsaťmetrová jednotrupová plachetnica Chicalu z Nemecka, najväčšia loď z flotily, nezostala bez strát. Roztrhol sa im  predný lem hlavnej plachty, takže je nepoužiteľná, a roztrhalo im aj kosatku. Vravia, že ich zasiahla mohutná predná vlna a v deväťuzlovej rýchlosti ich takmer zastavila. Všetko, čo bolo na lodi, lietalo vrátane ľudí. Hubert, sedemdesiatročný majiteľ lode a kapitán, si poranil chrbát a po pristátí išiel rovno do nemocnice. Po piatich dňoch sa vrátil, ale nebol naňho príjemný pohľad.

      Renomovaní jachtári, ako Bobby Schenk, Jimmy Cornell, Hal Roth, Rod Heikel, s knihami ktorých som prišiel do kontaktu, rozoberajú teóriu postupných opatrení na lodi pri zvládaní búrok. Je to nesmierne zaujímavé čítanie, kde autori teóriu podopierajú svojimi nemalými, vlastnými skúsenosťami. Nebudem preto písať, čo je napísané, nič nové by som nevymyslel. Môžem opísať, čo som v nepohode robil ja. Pri rozprávaní o zážitkoch z plavby pod Madagaskarom som pred ostatnými posádkami svoj názor neprezentoval, nebolo treba. Viacmenej ho všetci vyjadrili aj bezo mňa.

      Myslím si, že škody, ktoré som uviedol, sa stali v dôsledku snahy udržiavať čo najpriamejší kurz na cieľ. Platí, že čím menšia loď, tým viac je  odkázaná na pasívny jachting, teda plavbu po vetre, v závislosti od jeho rýchlosti. Nie som si istý, či táto priama úmera platí naopak. Pri plavbe po vetre a vlnách je loď najmenej vystavená pôsobiacim silám. Rýchlosť skutočného vetra, pôsobiaceho na loď, je menšia o rýchlosť lode, ktorej smer je s ním totožný. O to menšie sú aj  sily pôsobiace na takeláž. Vlny sú zozadu a nepôsobia na bok lode, okrem zblúdilých, ktorým sa nikdy nedá vyhnúť. Pokušenie posádok väčších plachetníc, za každú cenu dodržiavať priamy kurz, vedie, aj keď nie okamžite, k rôznym škodám, k väčšej záťaži a opotrebeniu, ktoré sa raz určite dostaví. Ako inak, v tú najnevhodnejšiu dobu. Na závislosť pasívneho jachtingu od veľkosti lode vo víchrici, je podľa mňa každá loď malá.

      Jachtári, ktorí majú skúsenosť so silným vetrom, a nemusí to byť iba na oceáne, mi určite dajú za pravdu, že kurz po vetre je pre posádku znesiteľný, dovolím si tvrdiť, že pohodlný. Pamätám si situáciu v roku 2012 pred Azormi, keď sme mali celú noc päťdesiatuzlový vietor, na lodi tomu nič nenasvedčovalo. Plavbu sprevádzali intenzívnejšie zvuky, možno nás trochu viac hojdalo a radšej sme nevarili. Rozzúrený živel pripomínal iba ukazovateľ rýchlosti vetra v salóne. Windpilot spoľahlivo kormidloval a náš kontakt s búrkou sa obmedzil iba na pravidelné vychádzky jedného z nás do kokpitu, kde sme skontrolovali lanká na veternom pilotovi, uchytenie plachiet a výchylku kormidla. Keď sa rozvidnelo, pohľad na hrozivo rozvlnený oceán vôbec neladil s relatívnou pohodou dole v lodi.

      Počas búrky som vždy držal kurz spoločne s vetrom. A vždy to tak budem robiť. Odchýlku od kurzu, nech je akákoľvek, nepovažujem v danom momente za dôležitú. Myslím si, že stratený čas pri plavbe mimo kurzu nie je hoden toho, ktorý stratím v budúcnosti pri opravách škôd spôsobených nadmerným zaťažovaním systému. Za tým si budem stáť napriek vedomosti, že systém takeláže na lodi je na podobné zaťaženia dimenzovaný. Škody na lodiach, ktoré som opísal, dokazujú, že vždy sa udeje niečo, s čím sa nerátalo. A nielen na lodiach.

      Najdôležitejším faktorom v mojom rozhodovaní sa je zdravie. Pri pasívnom jachtingu je všetko pohodlnejšie, pohyb na lodi stabilnejší a bezpečnejší. Čím viac sme bokom k vlnám, tým viac to hádže a prudší náraz masy vody zboku môže niekoho hodiť naprieč cez kajutu. Nie je to iba teória. Spomínam si na január 2012. Situáciu som už opísal, keď ma bočná vlna hodila cez salón a mal sam prasknutú kosť na ruke. Hubert z Chicalu tiež ľutoval, že za každú cenu chceli v tom vetre pod Madagaskarom držať kurz. Nebol by strávil päť dní v nemocnici a zrejme by sa neroztrhli obe plachty. Navyše, každý má svoj limit odolnosti voči morskej chorobe. Niekto ho má vysoko, niekto nemá odolnosť vôbec. Ja, našťasie, patrím k prvej skupine. Plavba vo vysokých vlnách a silnom vetre inak, ako v ich smere, posunie každého člena posádky bližšie k svojmu limitu. Zažil som sám seba skloneného nad záchodovou misou. Nie je to nič príjemné a navyše to rapídne znižuje akcieschopnosť. 

      Vec má, samozrejme, háčik. Na to, aby som mohol plávať v búrke po vetre, musia byť splnené dve podmienky. Čas a priestor. Musím vedieť, ako dlho bude v danom smere fúkať a koľko voľného oceánu mám pred sebou. Ak je predo mnou pobrežie, a kým ma tam zaveje, sa smer vetra nezmení, nemôžem čakať. Či chcem alebo nie, môj kurz musí byť iný, alebo musím výrazne spomaliť loď. Čím neskôr to začnem riešiť, tým nebezpečnejšia situácia v krátkom čase nastane. Preto je veľmi dôležité poznať predpoveď. Keď sme boli v búrke pod Madagaskarom, plachtili sme s vetrom päťdesiatpäť uzlov na pobrežie, boli sme v pohode, aj keď týmto tempom nás delilo od nebezpečných brehov veľkého ostrova pri Afrike jeden a pol dňa plavby. Z predpovede stiahnutej satelitným prenosom sme vedeli, že vietor potrvá jeden deň, potom sa začne otáčať a slabnúť. Naša kalkulácia bola správna. Keby nie, stále by sme boli osemdesiat míľ od brehu a mohli by sme výrazne spomaliť s použitím vodnej brzdy.

      Aby som len nedramatizoval, počas tejto mojej tridsaťsedemtisícovej plavby okolo sveta a cez Atlantik, sme sa dostali do naozaj tvrdých podmienok dva razy, spolu na necelé tri dni. Nepohoda a búrky v slabšom vetre mohli trvať spolu dva týždne. Zo šesťstoosemdesiat dní  strávených na lodi sme sa plavili približne tristo. Čas v silnej víchrici bol jedno percento, systém takeláže na lodi v silnom vetre päť percent. Zvyšok je jachting so všetkým dobrým, aj zlým, zväčša dobrým. Musíme byť vždy prichystaní na všetko, skôr či neskôr nás spomínané percento dostihne.

      Ešte k vodnej brzde. Je to celá veda a je mnoho druhov vodnej brzdy. Jej použitie sa volá kontrola lode mimo nej, keď sa loď ukotví a stabilizuje o vodu. V mojom prípade je to 150 metrov dlhé lano s priemerom 19 mm. Na každom metri je našitý lievik s priemerom 30 centimetrov, ktorý pôsobí proti smeru prúdenia vody. Na konci lana je pätnásťkilové závažie, ktoré ťahá brzdu smerom dole. Lano s lievikmi, ťahané za loďou, ju dokáže spomaliť aj vo veľkých vlnách a aj pri mimoriadne silnom, ba až hurikánovom vetre na dva uzly a stabilizovať ju. To je už iná téma. Takú skúsenosť som ešte nemal a dúfam, že ju ani nebudem mať. Preto táto problematika nepatrí do mojej kompetencie. 

Pridávam niekoľko fotiek a video z youtube.

Odporúčam kuknúť!!!