Posledných 100 míľ do našeho posledného prístavu v Nórsku – Stavanger, sme pohodlne urazili za dva dni. Veľa plachiet sme si síce už neužili, ale stále bolo na čo pozerať. Čím viac na juh, tým viac pribúdalo civilizácie.

Večer,  20. septembra, po 62. preplávaných míľach sme za šera prekĺzli popri rybacej farme uviazali v jednom z mnohých útulných rybárskych prístavov, tento bol bohatší o trajektové spojenie.

Opäť uviazanie, napojenie sa na elektrinu, a vegetík tentokrát s vyprážaným syrom.

Ďalší deň bolo rušno hneď od rána. Najúrv, ako naschvál, po opustení móla a som zaregistroval na AIS trajekt pred prístavom. Rýchla otočka, nakoľko pri východe je úzko, päť minútové čakanie a šupito von.

Vychádza slniečko, ale že by to bola predzvesť teplého dňa, sa povedať nedá.

Tých štyridsať míľ do Stavangeru sme sa nenudili. Či už majáky, lode, úzky prieplav pod mostom, bolo treba neustále kukať.

Prieplav pod mostom, pod ktorým sme išli bol úzky 200 metrov. Nieže by to nestačilo. Ale na mape som si všimol upozornenie, že pri vstupe sa treba hlásiť VTS (Dispečer lodnej dopravy). Čosi ako v Messine. Neváhal som a v danom bode som sa prihlásil. Po uvedení dĺžky mojej lode ma dispečer ubezpečil, že ja hlásiť sa nemusím. Ale skúsil som to, jeden nokdy nevie. Obdivovali sme Tanker na LNG plyn, zakotvený a čakajúci na ďalšiu plavbu. Čítal som, Že Slovensko potrebuje takýchto lodí päťdesiat šesť ročne.

Napadá ma dilema, ktorú riešili Milan Lasica s Júliusom Satinským v jednom zo svojích bumerangov, ktorý sa im po vyhodení do éteru vrátil vyhodením z vysielania. Témou bolo prečo Slovensko nemá more. Aké by to bolo krásne, keby Slovensko malo more. Trebišov by boli druhé Benátky. Ľudia by tam stáli na móle, v diaľke by sa črtal ružomberský maják a gondolieri by kričali „trimajce še!“ A vychádzal by denník „Hlas mora“. „Zaoceánsky parník spoj Filipíny-New York-Moťová-Zvolen nemôže priplávať do Zvolena pre náhlu búrku pri Palárikove.“ No… Koniec sneniu a z krásnej debaty dvoch úžasných ľudí sa presuňme do reality. LNG budeme transportovať potrubím! Teplo sme naozaj nemali, ale naobliekaní sme nemali problém.

Keďže nepršalo, pustil som sa do práce, ktorú som nedokončil s Júliou. Spoj Látky Bimini so strieškou, riešený suchým zipsom mal už sa sebou polčas rozpadu. Pýtal som od Navrátila suchý zips, ktorý sa dá nalepiť a prišiť, ako ten predošlý. Mišo povedal, že má niečo lepšie a musím priznať, že mal pravdu. Trochu prácen nejaké to buchnutie kladivom po prstoch a môže opäť fučať. Ale radšej nie….

To už sme sa priblížili ku Stavangeru a Yacht klubu, kam sme mali namierené.

Na móle už stojí Erling a Gro Kleiberg. Naposledy sme sa videli v apríli 2015 na večeri na S.Lucii, v Karibiku. Aj keď sme všetci trocha zostarli, predsa len sa okamžite spoznávame. Boli sme pozvaní na večeru, kde sme sa dozvedeli kopu zaújmavých vecí. O tom nabudúce.