Plavba na Trintelle prináša výhody, ale aj opak. Kým medzi výhody počítam jednoduchosť, nízke ceny v marínach a ľahké manévrovanie, medzi nevýhody určite patrí nepohodlie. Nemyslím to, že sa nepomestíme, v dvojke to celkom ide, ale nepohodlie pri plavbe, keď máme vlny zboku. Pri plachtení OK. Ale takmer vôbec sme na etape z Liparov nemali vietor, zato mŕtvych bočných vĺn fúru. Plavba napreduje, bod na Google maps sa hýbe, čo o tom. Ale zavretí v kabíne, schovávajúc sa pred chladom a vlnami zboku, máme čo robiť, aby sme sa udržali na svojich pričniach. Vlastne, okrem pravidelnej kontroly okolia je najlepšie ležať. No… ešte aby nám nehrozili preležaniny.

Používanie toalety, tak to je iná liga. Prejsť na wécko nie je problém, ale v úzkom priestore rozkývanej jachty je to celkom zábava. Ukazuje sa, že kvôli cikaniu sa neoplatí merať cestu. No a vonku, cez zábradlie, na to niet pomyslenia. Zapínať všetky svaly na tele v rytme vĺn, popri tom si držať nástroj, druhou rukou sa držať nejakého toho drátu je nemožné. Nevraviac o tom, že do lode by sme v sumáre priniesli viac tekutín, ako sme ich vyniesli. Mimoriadne sa ale osvedčilo cikanie do pohára v našej kuchyni s obývačkou a vyliatie do nerezového drezu. Tam to spláchneme tečúcou vodou, opláchneme pohár a voalá, sme vycikaní. Aj tu sa ale skrývajú dve úskalia. Ak si pohár poriadne nestrážime, môže sa pritrafiť, že nám ho voľajaká tá hnusná vlna vyleje na okolie, nebodaj na nás. Druhý kameň úrazu je rastúca spotreba vody na splachovanie. Sme zjavne jedna z mála lodí, čo splachuje sladkou vodou. Naša nádrž na vodu má 120 litrov, pár dní aj s neplánovanou spotrebou teda hádam vydržíme.

Je krásne, ako si situácie nájdu samé najlepšie riešenie. A my sa tešíme, plavba Stredozemným morom je nádhera. Už som nedúfal, že si ju ešte raz zopakujem. Smerom na západ sa plavím piatykrát. S Civettou sa už neplánujem vrátiť do Stredomoria, po splnení, dúfam, mojich smelých plánov, ostanem na severe, v Škótsku, Nórsku a severských ostrovoch. Tam mi to učarovalo, tam sa tak skoro charterový ošiaľ nedostane.

Z Liparov sme vyplávali 3. februára ráno. Zastavili sme sa na neďalekom tankovacom móle, kde sme naplnili bandasky.

Namierili sme si to medzi ostrovy Lipari a Vulcano a nabrali kurz na západ, na 265 míľ vzdialený juhovýchodný cíp Sardínie, Capo Carbonara.

Zanechávame za sebou dymiaci ostrov Vulcano, kde z krátera unikajú sírne plyny.

O 80 míľ neskôr míňame ostrov Ustica, zároveň na juhu sa začne strácať Sicília.

Ako prebiehala plavba, som už v kocke opísal.

Aby som ale nedramatizoval, netrpeli sme. Teda ja nie. Dokázal som navariť polievočku, urobiť chlebík, nakrájať cibuľku. Horšie to bolo s Peťom, stále nepremohol svojho úhlavného nepriateľa, morskú chorobu. Ale funguje, konzumuje čosi málo, stráži, keď má službu. Medzitým si koleduje o tie preležaniny.

Po 250 míľach vidíme pobrežie Sardínie a s pribúdajúcimi míľami sa nám pobrežie zoomuje.

Zanedlho sa uväzujeme na jednej z troch ukazovacích bójí neďaleko vstupu do maríny Villasimius, čo sa tu pred nami zjavili. Stíham lietať s dronom a dokonca pred západom slnka aj hygienu. Z Liparov sme preplávali 265 míľ, paráda.

Za vzorný výkon sme si udelili večeru a útulné teplo.

Ďalší deň ráno, 6. februára, volám do maríny, potrebujeme natankovať. Onedlho sme uviazaní na tankovacom móle a plníme bandasky a nádrže.

Nasleduje 20 míľ na západný breh Cagliarského zálivu, do pitoresknej zátoky Pula, kde na kotve trávime ďalšiu noc so všetkým, čo k tomu patrí.

Niet sa kam ponáhľať, nasledujúce dva dni bude fúkať západ. Plán je dostať sa do zálivu Teulada a rovnomennej maríny. Priblížime si tak náš východiskový bod k Mallorke.

To sa aj udialo. 7. februára 2025 sme uviazaní v maríne. Máme dva dni voľna…

24 24a 25