28. Posledná etapa – Gibraltár

Je pokročilý september, ja som už týždeň doma. Ale až teraz sa dostávam k napísaniu poslednej kapitoly Atlantického okruhu 2025.

Podľa predpovede som predpokladal prvé štyri dni plavbu s použitím motora. Čakal som bezvetrie alebo slabý vietor. Nakoniec to bola krásna, pokojná plavba s plnými plachtami alebo genakrom rýchlosťou 4 – 5 uzlov. Nemali sme sa kam ponáhľať, motor sme zapínali, iba keď to na dlhší čas klesalo pod 3 a pol uzla.

Genaker sme vyťahovali aj dávali dole viackrát za deň, v lodi sme ho ani nezbalili, mali sme ho pripravený v prednej kajute.

Pohodlie na vode sme využívali kulinársky. Paľo s Vladom boli plní odhodlania zužitkovať svoje znalosti a suroviny, ktoré priniesli so sebou. Jedli sme lečo, domácu zakonzervovanú tlačenku, nefalšované bryndzáky.

Paľo dokonca doniesol doma zamiešanú suchú zmes na chlieb. Postupujúc podľa striktného receptu svojej ženy napiekol dobrý domáci chlieb a môj recept, kde sa prísady do chleba pridávajú pravidlom trikrát rež a raz meraj, a keď už meriaš, tak od buka do buka, ostal v úzadí. Ale s bryndzovou pomazánkou to bola šupa. Chlapci sa postarali aj o poriadok v kuchyni.

06 07 07a

Čerešničkou na torte boli produkty z čokoládovne Illui. Nádherný oceánsky jachting.

Pošťastilo sa nám chytiť menšiu doradu, akurát na jednu večeru.

Týmto pokľudným tempom sme sa po štyroch dňoch 20. augusta dostali do pazúrov severného vetra, presne ako predpovedala aplikácia „PredictWind“.

Na mape je vidieť náš postup čiastočne na sever. Keď sme sa dostali do vetra zo severu, zmenili sme kurz na „Cabo de Sao Vicente“, juhozápadný cíp Pyrenejského polostrova. Vďaka tomu sme mali vietor mierne zo zadoboku a teda pohodlnejšiu plavbu nasledujúce tri dni.

20. augusta sme uzavreli okruh Atlantikom. Preplávali sme miestom, ktorým sme prešli v apríli, keď sme mierili na Madeiru.

Taktika s vetrom bola úspešná, ale čakala nás ďalšia výzva. Okolo JZ mysu Pyrenejského polostrova je poriadne hustá premávka. Tankery, kontajnerové lode a iné náklaďáky, s nebezpečným či iným nákladom, plávajú z Gibraltárskej úžiny do Anglického kanála a naopak. Aby nedošlo ku kolízii, lode majú stanovenú plavebnú dráhu.

Využívajúc túto vedomosť, križujeme cez niekoľko míľ širokú plavebnú tepnu, dávajúc pozor najprv zľava, neskôr sprava. Zdanlivo komplikovaná situácia je s pomocou AIS, kedy vidíme na navigačnej obrazovke pohyb lodí, riešiteľná.

Ráno 23. augusta 2025 nás vietor dohnal k portugalským brehom. Paráda, sme v Európe, domov čo by kameňom dohodil.

Ale… prichádzame do mimoriadne nebezpečnej zóny, ktorá je neslávne známa útokmi kosatiek na plachetnice. Od roku 2020 dochádza ročne k niekoľkým desiatkam stretov plachetníc s kosatkami. Od pozorovania, cez kontakt, kedy kosatky narážajú do trupu, až po poškodenie kormidla. Tieto dravce totiž s obľubou hryzú a ničia kormidlový list. Zopár plachetníc išlo ku dnu. Kto chce vedieť viac, na FB je skupina „Orcas Attack Reports“. Konverzácia je tu naozaj zaujímavá. Pravdou ale je, že stále sú iba dohady, prečo sa toto deje. Od teórie pomsty až po názor, že ide o hru dravcov, je diskusia zaplnená jachtármi, čo tadiaľ prešli, chystajú sa, až po tých, ktorí útok zažili. Napokon, o tom, že je v oblasti živo, svedčí nasledovná mapa z aplikácie „GT Orcas“.

Zelené body sú pozorovania, červené znamenajú kontakt. Udalosti na mape nie sú staršie ako jeden mesiac.

Väčšina kosatiek sa nachádza na sever od nás a to nám dáva nádej, že sa problémom vyhneme. Nie sme ale nahí. Sme vyzbrojení radami, čo máme v prípade stretu robiť. Prvé rady zneli pustiť kormidlo, stiahnuť plachty a ticho. Keď kosatky odplávajú, zisťovať škody. To sa už zmenilo. Odporúča sa sypať na kosatky piesok a zmiasť tak ich sonar. Účinné je aj cúvať s loďou. Kosatky cúvať nedokážu a k prístupu ku kormidlu z opačnej strany bráni vtedy propeler. Najnovšie sa odporúča pokračovať „plnou parou“, s motorom na plný výkon. Kosatky rýchlosť udržať dokážu, ale loď nie je korisť, tak spomalia. S touto taktikou sú už pozitívne skúsenosti. Bezpečná zóna by mala byť za líniou hĺbky 20 metrov, aj keď aj tam už došlo veľmi zriedkavo k stretu. Pravda, do plytkej vody sa musíme najprv dostať. Najúčinnejší spôsob sú delobuchy. Také, čo buchnú vo vode. Problém je, že je to ilegálne. Silný zvuk by mohol poškodiť zmysly morského dravého cicavca. Delobuchy samozrejme na lodi nemáme, my dúfame, že ak sa stretneme, voľajako sa dohodneme.

Do žiadanej hĺbky sme sa dostali bez problémov a nasleduje plazenie sa popri pobreží. Dodržiavať líniu nebol problém. Dno od brehu klesá pomaly a niekedy, vzdialení od brehu 2 míle, sme mali pod kýlom 15 metrov. Dvakrát sme museli ísť do hlbšej vody, 30 metrov. To sme sa vyhýbali natiahnutým rybárskym sieťam na tuniaky.

14ab

Niekde sa píše, že v noci je menšie riziko stretu, ale ak sa to stane, prípadná pomoc nie je nablízku. Nech je ako chce, ideme iba cez deň. Chceme vidieť vodu okolo seba, mať trochu času reagovať. Na Azoroch nám Angličania, čo boli o nás uviazaní, vraveli, že pravdepodobnosť stretnutia je 2 %. No…

Vzdialenosť 200 míľ do Gibraltáru sme preplávali s troma prenocovaniami. V maríne Vilamoura, Mazagón a na kotve v Puerto de Canil.

Kým do Vilamoury sme prišli poobede a stihli sme sa najesť v reštaurácii,

do Mazagónu sme prišli v noci a prespali sme na móle čerpacej stanice, samozrejme za poplatok.

A tešili sme sa, zatiaľ všetko v poriadku. Aplikácia Orcas ale ukazovala výskyt kosatiek na mieste, kde sme mali plávať ďalší deň.

Nič sa však neudialo a v Puerto de Canil sme prespali na kotve.

Ráno 26. augusta sme sa neponáhľali. Tabuľka prílivového prúdu v Gibraltárskej úžine nám povedala, že kotvu zdvihneme 4 hodiny pred vysokou vodou v Gibraltári. V ten deň to znamenalo o 11. hodine doobeda.

V Gibraltárskej úžine budeme v čase najsilnejšieho východného prúdu, kedy príliv kulminuje. Sadlo to presne, ale nemuselo. Predsa len, jeden šok sme zažili ešte pred Tarifou. Loďou myklo, motor zahučal a rýchlosť výrazne spomalila. Asi sieť, vravím. Mám na propeleri rezač lán, mal by si s tým poradiť. Opak je pravda. Loď sa rozbieha tak na tri uzly. Beriem okuliare, šnorchel a ponáram sa. Na propeleri je namotaný veľký kus hrubého igelitu. Na dva ponory som to vyčistil, veľká úľava, všetko funguje ako predtým.

Minuli sme Tarifu, prešli cez úžinu a po pol roku, kedy sme sem prišli s Trintellou, opäť vidíme Gibraltársku skalu. O hodinu neskôr sme už v bezpečí uviazaní v maríne La Línea.

24 – 30

Atlantický trip sme ukončili, videli sme úžasné miesta a zažili kopu vecí. Naplávali sme cez 9000 míľ.

Paľo a Vlado ostali s nami ešte jeden deň, urobili si výlet do Gibraltáru plného histórie. My s Peťom sme dva dni upratovali loď a robili prvé prípravy na ďalšiu plavbu, ktorá vypukne o dva mesiace. Všetko je na svojom mieste, akurát čierna diera bude potrebovať preorganizovať. Ale to až v októbri.

Skontrolovali sme Trintellu, ktorá je v suchom doku. Divili sme sa, ako sme v tejto škrupinke mohli preplávať naprieč Európou, Čiernym a Stredozemným morom až sem. A to nás na nej čaká oboplávanie Pyrenejského polostrova, Anglický kanál až do Plymouthu. Skontrolovali sme batérie, sú v poriadku. Na dva dni sme zapli loď do elektriny z brehu.

Civetta aj Trintella sú v tej istej maríne, ale ešte nie vedľa seba, ako ukazujú šipky. Kým Civetta je ešte vo vode, Trintella čaká na suchu. To by sa malo v októbri zmeniť.

Deň pred odletom 29. augusta sme sa vybrali do Gibraltáru. Za hranicou sme nastúpili na autobus, odviezli sme sa k lanovke a odtiaľ sme prešli pešo k 100-tonovému delu, ktoré vystrelilo iba jedenkrát. Rozbilo to všetky okná v okolí, tak to radšej už neskúšali.

Vyšliapali sme k Odysseovým stĺpom s výhľadom na úžinu a na Afriku na druhej strane. Miestni sprievodcovia radi hovoria, že z tohto miesta vidno dva kontinenty, Stredozemné more a Atlantický oceán. No a tri štáty. Maroko, Španielsko a Gibraltár.

Hore kopcom po ceste, kde sa túlajú členovia makakov, jediného slobodného opičieho kmeňa v Európe,

sme sa dostali do jaskyne, ktorá počas druhej svetovej vojny slúžila ako nemocnica.

Na najvyššom mieste, kam sa môžu turisti dostať, sme sa odfotili. Z toho miesta vidíme Gibraltársky záliv a Stredozemné more. Tu sme stáli vo februári tohto roku, keď sme sem prišli s Trintellou. Ako ten čas letí…

Cestou naspäť sme nakukli do chodieb v skale, ktoré boli oporou pri obliehaní Gibraltáru v rokoch 1779 – 82. Zo strieľní v chodbách, ktoré urobila armáda, počas obliehania ovládali celé okolie.