Opäť, vďaka tímu WCC prebehla výstupná kontrola bez komplikácií. 4. marca od ôsmej ráno sme čakali na úradníkov, ktorí sa posúvali so svojimi pečiatkami a formulármi od lode k lodi. K nám nastúpili okolo desiatej, vrátane miestneho agenta, ktorý nás zastupoval. Prebehlo to hladko, akurát zástupca armádnych zložiek neodmietol írsku kávu.

Vyzbrojení informáciami, ktoré sme dostali deň predtým na skippers briefingu, čakáme na jednu hodinu popoludní, kedy sa to všetko odštartuje. Čaká nás 3 000 námorných míľ na ostrov Hiva Oa v súostroví Markézy vo Francúzskej Polynézii.

Okamih štartu nadišiel a lode bojujúc o najlepšiu štartovnú pozíciu sa v takmer bezvetrí tlačia pred štartovnou čiarou. My sa schovávame v pozadí a napriek tomu občas zavadziame.

Niektorí sa snažia odplávať s vetrom a križujúc oblasť medzi ostrovmi sa posúvajú vpred. Iní, vrátane nás, nakopli motor s kurzom na juhovýchod.

Pred dvanástimi rokmi sme mali na pasátový vietor viac šťastia. Dnes je pasát, ktorý tak veľmi potrebujeme na pohyb, takmer 500 míľ nižšie. K tomu máme protiprúd. Náš kurz je výslednicou vektorov približovania sa k cieľu, k priaznivým prúdom, dostať sa cez ITCZ (Inter tropikálna konvergenčná zóna), a čo možno najbližšie k pasátu. (Mapky v poradí vietor, prúd.)

Galapágy sa nám strácajú na horizonte, rovnako ako aj lode okolo nás, ktoré už pravdepodobne všetky frčia na fosfátových zdrojoch.

Päť dní s použitím motora nám trvalo, kým sme sa dostali do akého-takého vetra. Plavba pohodlná, aj keď vlhko a teplo bolo všade okolo nás. No a spálili sme polovicu našich PHM nádrží.

Napriek tomu nemám obavy. V pasátoch plánujeme plachtiť. Konečne, piaty deň ráno máme prvý závan vetra a vyťahujeme naše eso. Prajú nám už aj prúdy. (Na mapke je krúžok naša poloha.) Fero vie perfektne lietať s dronom.

Naše nádeje sa rozplynuli v noci, kedy mraky nad nami kompletne rozbili pohodu. Vietor sa točil, parasailor búchal a k tomu lejak. Nič… Plachta dole a opäť motor. O deň neskôr sa to zopakovalo. Cez deň fajn, v noci zase motor. Obe noci poloprebdené.

Konečne, po šiestich dňoch, sme 10. marca na plachtách až dodnes, kedy toto píšem. Plachtíme s rôznymi plachtami. Máme na palube ale iný fenomén. Okrem schopnosti pilotovať dron je Fero naslovovzatý kuchár. Najprv vyleštil kuchyňu a každý deň vyvára fantastické dobroty. Sú dni, kedy večeru pripravuje štyri hodiny. Či sú to ravioli plnené zemiakom, špenátom alebo mäsom, dusené mäso s ryžou, originál lasagne, pričom omáčku si robí kompletne sám, cesto ani nespomínajúc. K tomu aj vyprážaný syr…

12. marca sme preplávali prvých 1 000 námorných míľ a oslávili sme to Emmuškiným koláčom. Nakoľko sme koláče pozabudli kúpiť v hojnosti, máme iba dva, oslávime dvakrát. Ďalšia oslava, keď budeme mať 1 000 míľ do cieľa. Čo už, nebudeme oslavovať každých 500 míľ, ale aspoň sa budeme viac tešiť. 

Neplávali sme sami. Už od Galapágov sme mali na prednom koši tri operence. Viezli sa, lovili lietajúce rybky, unikajúce dravcom pod vodou, a opäť sa u nás usadili, farbiac na bielo prednú palubu. Keď už som si začal myslieť, že chcú emigrovať na Markézy, desiaty deň ráno ich už nebolo. Asi nasadli na niečo idúce na Galapágy…

S rybačkou zatiaľ veľké šťastie nemáme. Vytiahli sme síce dve menšie mahi-mahi,

ale na veľkého tuniaka stále čakáme. Pravda, vytiahli sme obrovskú barakudu.

Opäť ale, po preštudovaní možnosti ciguatera otravy sme ju nejedli. Na moje prekvapenie sme sa dozvedeli, že táto ryba vie byť zdraviu nebezpečná aj 1 000 míľ od brehu. A čím väčšia barakuda, tým väčšia pravdepodobnosť. Na nešťastie, stalo sa to až po rozporciovaní, darovali sme to mäso oceánu. Na vlas rovnaká situácia, ako keď sme opúštali Bermudu takmer pred rokom. Mali sme ale iný záber… Keď sme vyťahovali druhú mahi-mahi, pomotalo sa nám jedno lano a ja, nedávajúc pozor, som stúpil na háčik. Kokso. Jedna časť trojzubca hlboko v chodidle. Keď som si po dvoch pokusoch uvedomil, že háčik si sám kliešťami asi nevytiahnem, úlohy sa zhostil Braňo. Po dvoch pokusoch to bolo vonku. Ale tým sa to neskončilo. Vytiahnutý háčik preletel synchronizovane s vlnou na Braňov prst, ktorého pohyb bol v ideálnom protismere a pevne sa ukotvil v prste. No nič… vlastne, je nám to smiešne. Kým mi z chodidla kvapká krv, kliešte prechádzajú do mojich rúk. Nenechávam nič na náhodu a mohutným trhnutím zbavujem Braňa návnady. Postupujem už obozretne, aby sme nepredali štafetu… Nasleduje dvakrát Betadine, dvakrát obväzy a život pokračuje ďalej. No a dvakrát Sumamed. Na moje prekvapenie, noha sa hojí rýchlo, obmedzenie v chôdzi nemám.

Dnes 16. marca sme v polovici preplavby. Vietor z ľavého zadoboku, plachtíme s genou alebo genakrom.

Yellow Brick každé štyri hodiny odosiela našu polohu a Windpilot bezchybne kormidluje. Vodná elektráreň dáva cez deň dostatok šťavy. Akurát večer zapneme na hodinku generátor, aby sme cez noc mali z čoho míňať. Najmä ak cez noc používame elektrický autopilot, kvôli lepšej reakcii pri zmene sily vetra, k čomu stále dochádza. No a staráme sa o čistotu.

Na Windpilot som dal nové brzdy. Pôvodné, používané pre windsurf, začali povoľovať, kormidlovanie bolo nepresné a bolo treba neustálu kontrolu. Z domu som si priniesol horolezecké kladky s brzdami, ktoré sme používali na ťahanie batohov na El Capitane. Výsledok je viac ako uspokojivý.

Máme nové logo. Braňo s Ferom doniesli tričká s prekrásnym logom našej plavby. Braňo mi dal PNG súbor a už mi to visí na FB. Ďakujem za pomoc.

V tom tričku sme urobili video z môjho telefonátu s pánom Kondorom, redaktorom Rádia Regina Východ. S pánom Kondorom pravidelne komunikujeme počas plavby a rozhovory je možné vypočuť si v relácii „Publicistika“. Pán Kondor, ďakujem Vám, aj Rádiu Regina Východ.

Kukám na ploter, číslo do cieľa vraví 1 491 míľ. Ozvem sa už z Markéz, koncom mesiaca. A aby som nezabudol, niektoré krajšie fotky sú od Fera Šveca.