19. Markézy – Hiva Oa

Dnes 8. apríla sme opäť na vode, tretí deň plavby od Markéz, smerujúc na súostrovie Tuamotu. Ale o tom neskôr. Osem dní na Markézach bolo tak silne nabitých programom, že na písanie som ani nepomyslel. Cez deň sme sa nezastavili a horúčava na lodi odohnala akúkoľvek myšlienku na večernú aktivitu, okrem jedla a pitia.

Do zátoky pri mestečku Atuona na ostrove Hiva Oa sme vstúpili 29. marca 2026 ráno, krátko po svitaní.

Plavba nám trvala 23 dní a celkom to dalo zabrať. No… máme to za sebou, sme na Markézskom súostroví, na ďalšej etape našej plavby.

Zátoka je pomerne úzka, pri viac ako 15 lodiach je to tam už prehustené. Dá sa zakotviť aj pred ochranným valom, ale to tam asi dosť húpe. Podarilo sa nám ale nájsť vo vnútri kotvišťa skulinku medzi ostanými loďami.

Nie som celkom spokojný, pod kýlom máme pri odlive pol metra, keď fúka smerom k bližšiemu brehu. Ale kotva drží, predpoveď je v poriadku, tak ok. Skôr ako prejdem k nášmu dianiu na ostrove, ešte jedna príhoda posledný deň plavby. Mám nočnú službu, všetko spí. Sediac v salóne, zrazu kukám na čierne fľaky pod chladničkou. Pôvod netrvalo dlho nájsť a to teda čumím.

Vlna, nič iné mi nenapadá, vyhodila sépiu na palubu a tá sa cez bočné kuchynské okno zošmykla dnu. Pritom pustila atrament a pekne to tu zafarbila. Kým to upratujem, Emma už sedí na posteli s otázkou, či to je Nutella, ktorú som doteraz skrýval pred ostatnými. Tento objekt našej slabosti sa totiž s ďalšími čokoládovými produktami na našej lodi už dávno minul. No… Lietajúce ryby na palube nie sú výnimkou, jedna dokonca vletela Emme cez okno dnu ešte v Karibskom mori. Ale sépia? No paráda. Ráno som našiel nad oknom čierny fľak a to potvrdzovalo teóriu. Pravda, mohol to stratiť dravý morský vták „suva“, čo nám posledné dva dni opäť sedel na prednom koši, ale to by musela byť fakt poriadna dávka kalkulácie.

Celá posádka sme sa vylodili na breh a autostopom sme sa dopravili do 2 kilometre vzdialenej civilizácie.

Sme pred dobre zásobeným obchodom, sedíme vedľa domácich a vychutnávame si Colu, čokoládu, Red Bull, pivo, víno, chipsy, oriešky a nanuky. Kokso… aký vie byť život krásny, ako málo nám chýba k šťastiu.

Peťo sa v obchode zasnene dotýka nebies… Okrem ľahko omamného nápoja kupujeme ovocie a čerstvé mäso.

Nultý deň na ostrove sme stihli nakúpiť, vychutnať si domácu muziku, naplniť bandasky na pumpe v zátoke, oškrabať loď od najhrubšieho porastu a prenajať si auto schopné zvládnuť náročný terén na ostrove.

Stihli sme sa aj prihlásiť do krajiny cez agenta WCC, ktorý na nás už v dedine Atuona čakal so všetkými papiermi. Išlo to rýchlo, dostali sme štemple do pasov. Predposledný marcový deň a náš druhý na zemi sme vyrazili na auto túru po ostrove, teda na jeho východnú časť.

Cieľom je posvätné miesto so sochami polobohov „tiki“. Keď som tu bol pred dvanástimi rokmi, išli sme po poľnej ceste, plnej jám. Teraz je tu nová betónka. Cesta je ale aj tak poriadne zážitková, 50 kilometrov strmými zákrutami. Po nedávnych lejakoch je cesta plná napadaného kamenia, ktoré odpratávajú bagre. A tie výhľady, či už na neďaleký ostrov Ua Pou, alebo okolie…

Keď som tu bol prvýkrát, podarilo sa nám odrezať strapec banánov visiacich hneď vedľa cesty. Dnes je už asi po zbere, banánovníky nám ukazujú iba zoschnuté listy. Predsa sme sa ale nejako banánov dočkali. Zastavil sa pri nás farmár a banány nám predal za takmer nulu. Pohľad na predpísaný dezén pneumatík nás pobavil. Iný kraj, iný obyčaj.

Príroda nám predsa len čosi ponúkla, natrhali sme si mango.

Tiki sme nakoniec našli. Nie sme tu sami, je tu dosť turistov so sprievodcami a bol celkom problém nafotiť sochy polobohov bez ľudí.

Poplatok za návštevu areálu sme zaplatili v dedinke nižšie, vrátane občerstvenia.

Nie sú to len krivoľaká cesta a tiki, ktoré robia dnešný výlet nádherným. Zelenej farby rôznych odtieňov okolo nás je neúrekom, krajina je plná kvetov a života. Fero naozaj vie fotiť…

Cestou sme narazili na miestneho rezbára, jeho otvorená dielňa nám ponúkala široký sortiment, ale nakoniec sme si nič nekúpili. Umelec nebol prítomný a telefón nedvíhal…

Keď sme už mali také veľké auto, na korbu som naložil bicykel. Ono cesty sú tu také, že do kopca sa väčšinou bike tlačí a z kopca silno brzdí. Ale bolo viac úsekov, kedy sa dalo normálne, viac-menej po vrstevnici, bicyklovať. Pravda, posledný raz som sa precenil. V tom teple a nečakanom stúpaní som mal už toho celkom dosť a privolal som si dopravu. Záverečný zjazd na kotvište som si ale ujsť nenechal.

Ešte ráno, pred auto túrou, sme dali špinavé prádlo Sandre, miestnej pani, ktorá má v mestečku práčovňu. Mala nám ho vrátiť na druhý deň. Z neznámych dôvodov ale v meste vypli elektrinu, stihla iba vyprať, nie vysušiť. Ráno 31. marca sme ozdobili loď a vyrazili ešte rýchlo do mesta.

Strmými uličkami sme sa dostali k cintorínu, kde od roku 1904 leží pochovaný Paul Gauguin, francúzsky maliar, ktorý žil na ostrove posledných 11 rokov života.

Neďaleko leží Jacques Brel, francúzsky pesničkár a šansoniér, ktorý sa pripojil ku Gauguinovi o 75 rokov neskôr. Hrob je vykladaný popísanými kamienkami s vďakou za jeho piesne.