Kedysi dávno, v mojom detstve, som čítal rozprávku o krajčírovi, ktorého sa báli všetci zbojníci. Prekrásna rozprávka, autora si nepamätám, ale ako dieťa som ju veľakrát čítal a mal som ju rád. Dobro v nej víťazilo nad zlom, ako to už v rozprávkach býva, a víťazilo šikovnosťou a nie silou. Podrobnosti si nepamätám, pointa bola v nápise na jeho dome: „Iba raz čapil, sedem ich zabil“. Keď prišli zbojníci alebo kadejakí lumpi, báli sa k nemu priblížiť. V skutočnosti to boli muchy, ktoré pristáli na jeho chlebe s masťou. Krajčír sa zahnal, udrel po chlebe a napočítal sedem mŕtvych múch zatlačených do masti. Popis udalosti bol pravdivý, ale bez bližšieho poznania vysvetlenie pôsobilo hrozivo a odstrašujúco.

Táto rozprávka mi napadla v súvislosti s mojím vyhlásením v ostatnom článku: „Prežil som útok žraloka.“ Čo sa vlastne udialo?

Na kotve v týchto zemepisných šírkach vykonávam rannú potrebu na rebríku do vody, vzadu na lodi. Šetrím kanalizačné potrubie a popritom sa krásne ochladím. Samozrejme, činnosť priláka množstvo obyvateľov koralového atolu, vrátane malých žralokov, tak do pol metra dĺžky. No a keď som vykonával záverečný akt vlhčenými utierkami (dámy prepáčia, páni pochopia), zrazu ma niečo kúslo do prsta. Malý žraločí zasran sa pokúšal obohatiť si raňajky pri rebríku časťou môjho ukazováka. Samozrejme, vyletel som na palubu akoby ma práve napadol sedemmetrový biely žralok. Nič sa nestalo, ten netvor bol naozaj malý, v podstate ma iba poškrabal. Vravím posádke, že ma napadol žralok. Všetci hneď zdesene vyleteli na palubu, krátko nato sme sa iba smiali. No… ale vravieť, že som prežil útok žraloka bez ujmy je celkom fajn, nie? To nie je všetko. Pri bare na pláži sú betónové stolíky a lavice, kde sa sedí vo vode a popíja sa čokoľvek od vody až po pivo, či Hawaikiu.

Zrazu si okolo nás pláva dvojmetrový žralok. Všetci vyskakujeme na betónovú lavičku. Nasledujúci deň sú už chlapci vybavení podvodnými kamerami. K tomu je už iba krôčik k zblíženiu sa. Emma, a nielen ona, skončila pri vykladaní si nohy na tohto svedka praveku. A že ich tu plávalo niekoľko. Peťo vraví, že osem dvojmetrových, ja sa pýtam, či to neboli dve osemmetrové hovädá…

A opäť analógia s krajčírom z rozprávky. „Emma zašliapla žraloka na dno.“ Je to pravda? Samozrejme áno! Peťo zistil, že sa nejedná o koralového, ale citrónového žraloka, ktorý dokáže byť nebezpečný, ale najmä večer alebo za tmy. No… máme teraz ten deň. Hádam sú tie kusy rovnako zničené teplom ako my.

Nasledujúci deň 15. apríla sme sa opäť venovali Navigu. Vietor sa ukazoval byť dobrý nasledujúce štyri dni, potom opäť bezvetrie. Chalani potrebovali vytiahnuť z atolu, samozrejme som sa nevykrúcal. S Peťom sme trávili deň na vode, využijúc okno na výstup a vstup do atolu. Vonku sme Navigo odopli a zapriali šťastnú plavbu. Michael, Gunter a Uli boli o štyri dni vtiahnutí do maríny Papeete a ich navigačná odysea sa skončila.

Dagmarka, Emma a Braňo zatiaľ trávili deň inak… predtým aj Peťo.

Pobyt na Fakarave sme predĺžili o deň, chcel som si tam ešte raz zabicyklovať. Braňo nás pozval na rozlúčkovú večeru v „bistre“ so širokým výberom jedál…

17. apríla sme opustili tento nádherný kus zeme.

Ďalší atol na našej ceste bol Rangiroa, 130 míľ plavby. Tu som kotvil pred dvanástimi rokmi.

Plavba v slabom vetre v pohode a ráno 18. apríla sme boli pred vchodom „Tiputa“ do atolu. (Článok píšem počas plavby na Tahiti, preto tá naša poloha na mape.)

Prišli sme o hodinu a pol skôr pred kľudnou vodou, kedy sa prúd z atolu mal meniť. No čo… skúsili sme, nezdalo sa nám to nepriechodné. Vnútri sme veľkým oblúkom obišli útes a dostali sa na nové, nádherné miesto.

13ab 13 14-19 23

Udiala sa ďalšia prekrásna udalosť. Na ostrov 19. apríla priletela Violka s Ivetkou. Po štyroch mesiacoch sme sa opäť videli. Emma trávila dva dni s dievčatami a ja som mal trochu kľudu…

Náš gumák sa ešte na Nuku Hiva tak trochu rozlepil. Podarilo sa nám ho dať dokopy, použili sme to najtvrdšie lepidlo, čo sme mali. Zatiaľ to drží, ale na Tahiti budem musieť kúpiť čosi nové. Navyše, zle som vybral dĺžku, namiesto 2,6 metra som vzal 2,3. Nečudo, že sme dosť napchatí a radšej sa na breh vozíme na dvakrát. Naokolo je dosť koralových hláv, nie je výnimka, keď robíme slalom.

Tak ako pred dvanástimi rokmi, aj teraz tu vymieňam zinkovú anódu na propeleri. Ideálne miesto, kľudná voda a vidieť na dno, keby čosi spadlo. S pomocou kompresora a automatiky som to mal s pomocou chalanov do hodinky hotové. Na fotke za kormidlom je vidieť starú anódu pri červenom vedre, vedľa rezača lán na propeleri.

Ešte som oškrabal loď od polypov, spodok lode vyzerá celkom k svetu, vzhľadom na podmienky.

22. apríla ráno podľa tabuľky odchádzame, čaká nás 200 míľ na Tahiti, kde sa s nami Braňo s Dagmarkou 25. apríla rozlúčia.

Náš odchod natočila Violka s Ivetkou, ktoré o dve hodiny neskôr letia na Nuku Hiva a odtiaľ späť na Tahiti. Na palubu nastúpia 27. apríla.

Na záver veľká vďaka Brankovi Švecovi. Doladil nové logo plavby okolo sveta z Bratislavy do Bratislavy a dal vyrobiť tričká v nových farbách. Páčilo sa to aj Bobovi Marleymu.

26 27