Kamarát Miro Belica si pred troma rokmi kúpil trimarán. A nie hocijaký, Dragon Fly 40. Už dávnejšie ma pozval na plavbu, ale moje aktivity mi to nedovoľovali. Miro sa dosiaľ plavil v Dánsku, Švédsku a Nórsku. Súčasný plán je preplávať Atlantický oceán. Pri postupnom premiestňovaní skončil v Belgicku, v meste Ostende, východne od neďalekého Dunkirku.

Nakoľko som nateraz doma, rád som sa pripojil na najbližšiu preplavbu na západ, cez Anglický kanál. Mirovi som odporučil skončiť na mne dobre známom mieste v Newton Ferrers pri anglickom Plymouthe.

Po dosť komplikovanom presune k lodi vďaka meškajúcemu letu sme skončili na noc v meste Brugy, neskôr v Ostende, kde bol oceán cítiť aj na zastávke električky.

2. júla 2026 ráno sme sa ocitli v maríne Nieuwpoort, kde je uviazaná Blanka, tak sa trimarán volá.

Ten deň bol naplnený klasickým chaosom. Nákupom potravín na 280 míľ dlhú plavbu, návštevou jachtárskeho obchodu a snahou aspoň trocha upratať vnútrajšok lode po predchádzajúcich plavbách.

Marína Nieuwpoort je veľký jachtársky prístav plný života.

Viac o ňom povedať neviem, všetko prebiehalo v rýchlom tempe a ráno 3. júla sme sa odviazali a vyrazili do vôd Spojeného kráľovstva cez Anglický kanál.

Aby som nezabudol… Boli sme traja. Okrem Mira a mňa bol s nami aj Ivo Murín, moreplavec, zocelený viacerými plavbami na Civette.

Prechod frekventovaným kanálom ponúka viac výziev. Systém separovanej dopravy s frekventovanou nákladnou lodnou dopravou, trajekty spájajúce Calais a Dover, rybári, jachtári, teraz už aj vojenské lode. K tomu prílivové prúdy a na palube je stále čo pozorovať a preverovať, či nám čosi nezmení kurz. Prvý deň prebehol v pohode, so severovýchodným vetrom a po 70 míľach sme ešte za svetla zakotvili pri anglickom pobreží, v závetrí východného vetra.

Nasledujúci deň 4. júla sme neplávali. Fúkal východný vietor, 20 uzlov. Presne do nosa. Počkali sme na kotve v závetrí. Užívali sme si kľud, trocha upratovali a okúpal som sa v inej vode ako v Polynézii.

5. júl začal bezvetrím. Kotvu sme dvíhali o štvrtej ráno, aby sme čo najdlhšie plávali v bezvetrí. Na obed mal začať fúkať opäť východ. Tak sa aj udialo, ale sila nepresiahla 15 uzlov. To sme križoval proti vetru. Bol som prekvapený, ako skvele trimarán stúpal na vietor, windmeter ukazoval zdanlivý vietor 30 stupňov. Na druhej strane, pri použití motora a 1800 otáčkach ide loď iba štyri uzly. Tie plaváky asi cítiť. Na porovnanie, Civetta pri 1500 otáčkach dá 5 uzlov.

No… Vždy je čosi niečím iným vyvážené… Plavba ale celkovo pohoda, príjemné je, že loď sa nehojdá. Ale opäť to „čosi niečím“… pohyb po vode je dosť hlučný… Dnes to bolo opäť 70 míľ, spokojnosť.

V strede našej plavby je ostrov Wight. Od Anglicka je oddelený úzkym prielivom, dlhým 23 míľ. Aj keď máte za sebou vstup s loďou do Spojeného kráľovstva, toto sa na ostrov nevzťahuje. Územie je grófstvo a treba mať samostatné povolenie. Pôvodne sme 6. júla chceli plávať južne od ostrova, ale opäť protivietor o sile 20 uzlov rozhodol využiť kanál na severnej strane. Ono, kľudná voda je dostatočný dôvod vyhnúť sa plavbe proti vlnám a vetru. Prílivové prúdy sú tu citeľné, raz ideme 3 uzly, o pár hodín neskôr sedem. Je tu živo a nie je núdza o náklaďáky. Vonku z prielivu, aj keď proti vetru, ale v relatívne kľudnej vode chránení veľkou zátokou, sme posledných 15 míľ križovali na kotvište.

7. júla bol vietor prívetivejší, čo sa týka smeru plavby. A bol aj slabší. Severozápad, 10 uzlov, bol pre trimarán na stúpanie v kľudnej vode ako stvorený. Výbežku „Portland“ sme sa kvôli silným prúdom vyhli v úctivej vzdialenosti 5 míľ. Potom sme križovali na naše posledné kotvište.

Posledný deň sme za bezvetria prešli 20 míľ do ústia rieky Yealm, kde som už pomaly doma. Boli sme očakávaní, náš príchod a státie som oznámil týždeň pred začatím plavby. Jez, šéf prístavu, ma pozná, žiaden problém s dlhším státím.

Najprv sme sa uviazali na bóju, kde sme stiahli plaváky k hlavnému trupu, následne sme prešli k plávajúcemu mólu, kde Civetta trikrát zimovala.

Hneď sa ukázal aj Mark, dlhoročný priateľ, ktorý tu žije. Poznáme sa cez 20 rokov, boli sme 5 rokov susedia v Sukošane, v Chorvátsku.

Mark už má vyše osemdesiat, ale venoval sa nám dva dni, čo sme tam boli. Vzal nás na breh, kde som sa poďakoval správcovi prístavu za možnosť prísť do nádherného prístavu Newton Ferrers, v ústí rieky Yealm.

Ako inak, mal som so sebou kilo praliniek. Také isté kilo som dal aj Markovej žene Gudrun. Následne nás Mark vzal do maríny v Plymouthe, kde sa začalo nakupovanie pre Mirovu loď. Bolo totiž dosť vecí, ktoré mu chýbali do základnej výbavy lode.

Nákup sa ale prerušil. Volal mi šéf prístavu, že sa po nás zháňajú policajti. Tu ale začnem od začiatku. Okrem elektronického povolenia na vstup do UK pre osobu je nutné vyplniť na príslušnej stránke „Gov.UK“ aj údaje o lodi a posádke a dostať povolenie na vstup. To som urobil ešte pred vyplávaním z Belgicka. Uviedol som prístav, z ktorého sme odišli a Newton Ferrers ako prístav, kam sme prišli. Náš ETA predpokladaný čas príchodu som dal 6. júla. Ten som upresnil 8. júla ráno, pár hodín pred príchodom. Nasledoval telefonát úradníkovi tak, ako bolo v pokynoch. Hlas na druhej strane nám povedal, že nás celý čas sledovali na AIS. Padla otázka, prečo sme išli severne od ostrova Wight, lebo to sme už boli vo vnútrozemí bez povolenia. Vysvetlil som to počasím a voľbou pokojnej vody pred plavbou v protivetre a vlnám. To bolo v poriadku, úradník to uznal. Pohoda. Na záver sa pýtam, či máme čakať na kontrolu, keď pristaneme. Nie, môžete ísť na breh, znie odpoveď.

Keď nás Mark priviezol naspäť, čakali na nás tri prísne sa tváriace uniformy. Nasledoval predslov, že sme bez dovolenia opustili loď a vstúpili na pôdu UK. Kým úradník naberá dych na pokračovanie, vravím, že povolenie sme mali. Policajt prekvapene žmurká a pýta sa, od koho. Ukazujeme telefón s históriou volania. To situáciu obracia, uniformy uznávajú ich omyl v komunikácii. Aký to rozdiel oproti pobrežnej stráži v New Yorku. Dvaja ešte idú s nami na loď a nakuknú do každej škáry a priestoru. Všetko slušne a korektne. Opäť mi napadá New York, kde mi prevrátili loď naruby.

Všetko ok, všetci sa usmievame. Zvyšný deň a pol sme robili poriadky na lodi, míňali Mirove peniaze na vybavenie jeho lode. Vymenili sme olej v motore.

Na loď prišiel John Williams, mechanik, čo strávil nemálo času s mojou loďou. Mirovi vymení olej v prevodovke, palivový filter a racor filter. Boli sme v Plymouthe na kopci Hoe, kde stál Sir Francis Drake, keď prišla španielska flotila.

Kúpil som si fudge, miestne karamelové špeciality.

Obdivoval som nádherný kus z minulého tisícročia…

Rozlúčil som sa s Gudrun a Markom.

Domov sme leteli 11. júla. Úžasný výlet. Preplávali sme 280 míľ z Belgicka do anglického Plymouthu.

47

V sobotu 25. júla letíme s Peťom Kincelom do Malagy a odtiaľ do Gibraltáru. S Trintellou budeme pokračovať v ceste okolo sveta z Bratislavy do Bratislavy. O tom neskôr.