24 júla 2019 – Už je po udalostiach ktoré sas udiali posledné dva dni, sme všetci ok, lezci už definitívne doliezli. Teraz ale nadväzujem, kde som skončil.

Sťahujeme plachtu a ja dávam otáčky. Čosi mi nesedí. Necítim pohyb, pozerám za loď hľadajúc dobre známy obraz prúdu vychádzajúci spod lode od vrtule. Nič. Vyraďujem, skúšam spiatočku, nič. Pohľad na prevodovku vo vnútri lode tiež nič neprezrádza, všetko vyzerá byť v poriadku. Opäť pokus, zasa nič. Ralf na mňa pozerá, vrava v lodi utíchla. Ponárame pod loď Gopro kameru a zlá predtucha sa naplňuje.

Nemáme propeler. Nemôžem tomu uveriť. Rýchlo sa so šnorchlom ponáram pod loď, ľadovú vodu ani nevnímam. Kukám na to a je to tak. Tak to je naozaj prúser.  Vyťahujeme kosatku a plávame smerom na Manitstoq. Ak vietor vydrží, sme tam za päť hodín.

Volám cez vysielačku Radio Aasiat, čo je kontrola dopravy po celom západnom Grónskom pobreží. Oznamujem im môj problém. Vravím, že budem potrebovať odťah do prístavu. Odpoveď je ok, ale je to drahé. Odporúčajú mi nájsť si lokálny čln a s ním sa dohodnúť. Pýtam si číslo do hotelu Manitstoq, lúčim sa s nimi, so sľubom, že budem informovať, čo sa s nami deje. Šťastie je, že chytáme mobilnú sieť. Nebolo to jediné šťastie v nešťastí v ten deň, ale o tom neskôr. Volám do hotelu, dostávam nejaké číslo, na ktoré volám. Jasne, vraví neznámy hlas perfektne po anglicky. Zavolaj pol hodiny pred prístavom, budem čakať s člnom.

Rozmýšľam, čo sa stalo, Je toho teraz na mňa voľajako priveľa. Nútim sa k starej dobrej stratégii, krok po kroku. Najprv teda analyzujem. Ako mohla takáto skladačka vôbec spadnúť z hriadeľa?

Jasne, Keď sme chytili fender, a potom išli pre chalaňov po ich dolezení pri Upernaviku, mali sme vibrácie. Tie pravdepodobne povolili skrutky. Manévrovanie dopredu a dozadu to asi urýchlilo. Vlastne máme šťastie. Nechcem pomyslieť, keby nám to spadlo medzi ľadmi. Alebo keby sme mali teraz bezvetrie. Nič, najprv prísť a bezpečne sa uviazať.

Čierna línia začína v mieste, kde sa nám to stalo.

Línia na hornej mapke ukazuje, ako sme útesy obišli z juhu a priplachtili pred prístav. Pred Manitstoqom voláme chlapíka, že sme tu. Nikto nedvíha a žiaden čln na nás nečaká. Dokelu, donekonečna tu takto plachtiť nemôžeme. Vietor bol osem uzlov a ja som sa rozhodol prísť do prístavu pod plachtami. Lepilo mi, ale vyšlo to!!!

Keď som sa blížil k mólu, chalani stiahli kosatku, Mišo vyskočil so zadným lanom na mólo, kde ho uchytil a loď zastavil. Zatriaslo to celým mólom, člny uviazané z druhej strany sa rozhúpali, Ralf vyskakuje vpredu, odtláča predok a uväzuje.

OK, sme momentálne v bezpečí. Chlapík, čo nás mal čakať pred prístavom sa ukazuje a pýta sa čo potrebujeme. Iba oblek na potápanie, vravím. Všetko ostatné mám. A k úžasu všetkých vyťahujem z útrob lode náhradný propeler.

Bolo to v roku 2005, keď sme položili Civettu 1 na vodu. Okamžite sa mi nepáčil zvuk lodnej skrutky, ktorá sa pod plachtami otáčala. Zabrzdiť spiatočkou to samozrejme ide a aj sa to tak robí. No… ja som si vtedy objednal skladací propeler a ten pôvodný som si odložil. Keď som Civettu predal, propeler, človek nikdy nevie, som si nechal. A to, človek nikdy nevie, nastalo teraz. A celej mojej posádke padá sánka. Kompresor na tlačenie vzduchu do dýchacieho prístroja mám, oblek mi požičali, tak som sa dal do práce.

Najprv som skontroloval hriadeľ. Všetko vyzerá byť ok. Vravím Ralfovi, aby ho rozbehol. Kukám a žiadnu výchylku nevidím. Super, hádam to aj dokážeme. Akoby sa nič nedialo a bol pravý letný deň, vedľa sa vo vode bláznili deti. Veď vlastne pre nich to je pravý letný deň.

Keď už sa potápam, vymením aj zinkovú anódu. To bolo vlastne najviac práce. Štyri malé skrutky postupne imbusákom vyskrutkovať, prísť s tým k mólu, osadiť novú anódu a skrutky naspäť. Malá pauza a naspäť do práce.

Všetko potrebné som ku propeleru mal a už to išlo rýchlo. Propeler, hlavná a poistná skrutka, dotiahnúť, vyskúsať a hotovo!!! Trvalo to dve hodiny, ale sme späť v hre!!!

Kým som sa vyzliekal a naberal dych

Už stojí pri mne Juro z otázkou, či ideme ďalej. Nedivím sa mu. On ešte svoj cieľ splnený nemá a utorok, 23 júla je posledný deň, kedy je tak trochu počasie na lietanie. A aj chalani by ešte radi liezli. Mám toho všetkého plné zuby, ale prikyvujem. Jasné, ideme ďalej. Veď je to iba 20 míľ a aspoň vyskúšame propeler. Gabo mal v ten deň narodeniny, tak sa ešte vinšovalo. Ralf pozerá na mňa, smeje sa a krúti hlavou. Ani on, tak ako ja, nemôže uveriť, čo sme to vlastne teraz zažili.

Nasledujúcich tridsať hodín vyzeralo takto:

Červená línia je náš postup na miesto, kde sme vyložili chalaňov a Silviu(červená šípka). Stôl v kajute pri balení vyzeral neuveriteľne viacúčelovo.

S Ralfom sme prišli na kotvište vzdialené dve míle a tam sme čakali, kým sa lezci a letec neozvú. Miesta, kde sa dejú veľké veci a odkiaľ chce Juraj zletieť sú ako na dlani.

Zátoka kde sme je prekrásna.

Cestou na miesto vylodenia stojím za kormidlom a rozmýšľam. Okrem obrovskej únavy z potápania, ako keby som behal malý maratón, cítim ešte iný pocit. Obrovská eufória. Dokázali sme to, čo som si myslel že sa nedá. Priplávali sme, aj keď pri dobrom vetre priamo na mólo pod plachtou medzi útesmi, vymenili sme propeler a frčíme ďalej. Lubo Nedbal, nemal som síce oblek na potápanie, ale mal som propeler! Pravda, propeler je stavaný na menšiu loď, pri tomto motore a lodi nemá taký výkon a sme asi o uzol pomalší. Ale fičíme!!! Už som zariadil, že chalani, čo prídu o týždeň, mi donesú správny propeler a aj neoprén a ešte budem musieť ísť pod vodu to vymeniť.

Ale sme tu, a ja sa nútim krotiť svoju obrovskú eufóriu, ktorá mnou preniká. Ešte nie je koniec, ešte máme pred sebou toho hodne. Plne precítiť tento trip si trúfnem, až keď budem sedieť v lietadle do Viedne. Ale málokedy cítim tak silne, že žijem ako práve teraz. Tento pocit je tak intenzívny, že si pomaly myslím, že sa to malo stať.

Večer po zakotvení rýchlo zapisujem svoje pocity a líham si spať ku prístrojom, keby čosi, nech mám hneď info.

Nedá sa mi spať, to bol teda deň. S Ralfom ešte kecáme, nakoniec spíme. Trasie ma trochu zimnica, mám svalovicu v nohách, ale super! Zajtra nebude jednoduchý deň, musíme vyzdvihnúť lezcov, vrátiť sa do Manitstoku a ktovie, čo na nás zasa čaká. Ale dnes je dnes, život je krásny!